Nabucco je cestou k perzskému plynu
Synonymom znižovania závislosti Európy na ruskom plyne je projekt Nabucco. V akom štádiu projekt je? Čo význam iných projektov, napríklad terminálov LNG a prepojenia sever – juh?
Podľa mojich informácií, čo sa týka stavu, je veľmi dôležité, že konečne boli uzavreté reálne budúce kontrakty, ktoré robia ten projekt zmysluplným. Nabucco bolo dlhé roky iba vo fáze skôr politického rozhodnutia alebo politického želania než komerčnej reality. Vďaka tomu, že nemecké spoločnosti uzavreli prvé kontrakty na dodávky zemného plynu, je napríklad krajina ako Azerbajdžan pripravená plyn skutočne dodávať. Ale nielen Azerbajdžan, ide samozrejme aj o Turkménsko. Tieto komerčné kontrakty však stále nie sú dostatočné na to, aby bolo možné s určitosťou povedať, že výstavba plynovodu bude z komerčného hľadiska pre európskych odberateľov zaujímavá.
Projekt Nabucco treba ale čítať najmä v dlhodobom strategickom kontexte, z hľadiska bezpečnosti dodávok plynu do Európskej únie.
Prečo?
Je tu jedna zásadná vec, ktorú si treba uvedomiť z hľadiska budúceho svetového trhu s plynom. Ide o šesť krajín z oblasti Perzského zálivu. Týchto šesť krajín má niekoľkonásobne väčšie preukázané zásoby zemného plynu než má Rusko. Čo sa týka Ruska, hovoríme o zásobách približne 48 triliónov kubíkov, pri týchto šiestich krajinách sa zásoby odhadujú na 70 triliónov kubíkov. A tento plyn nie je na trhu, alebo ak aj je, tak len vo veľmi malom množstve; napríklad ako dodávky skvapalneného zemného plynu z Kataru, z Arabských Emirátov a podobne. Myslím si, že perzský plyn bude absolútne kľúčový z hľadiska budúcnosti pre dodávky na európsky trh a zároveň aj pre dodávky do nových rastúcich ekonomík akými sú India alebo Čína.
Je v záujme EÚ a z hľadiska zvýšenia jej vlastnej bezpečnosti dostať tento plyn na trh. A to znamená, umožniť jeho potrubné dodávky. Z tohto pohľadu je Nabucco určite perspektívnym a strategicky významným projektom EÚ. Je dôležité, aby sme túto víziu aj reálne zhmotnili, aby Nabucco slúžilo na dodávky plynu zo strednej Ázie, ale takisto na dodávky perzského plynu. Krajiny v tejto oblasti sú ropné krajiny a plyn z hľadiska obchodovania nevyužívajú v takej miere, ako by sme si želali. Všetci zákazníci a odoberatelia by mali mať záujem podporiť ťažbu, spracovanie a dodávanie perzského zemného plynu na svetový trh. Ak by sme sa dostali k perzskému plynu, situácia by sa výrazne zmenila.
Pokiaľ hovoríme len o stredoázijskom plyne, Nabucco by mohlo slúžiť ako nejaký doplnkový zdroj. To znamená napríklad v prípade krízy alebo pri problémoch s dodávkami z Ruska by mohol prispieť ako dodatočný zdroj k bezpečnosti. V prípade, ak by sme vedeli, a ja si myslím že to je otázka možno niekoľkých desiatok rokov, dostať perzský plyn na svetový trh, mali by sme tu ďalšieho kľúčového hráča. Mali by sme tu úplne nové portfólio dodávateľov zemného plynu pre európsky trh a samozrejme, že by to bol významný príspevok k energetickej bezpečnosti EÚ.
Takto treba politicky a všeobecne čítať kontext Nabucca. Nabucco je podľa môjho názoru dôležité z dlhodobého pohľadu preto, aby sme vedeli kombinovať stredoázijský a perzský plyn pre európsky trh.
V júli sa objavili informácie, že Gazprom sa snaží do svojho projektu South Stream (Južný tok) zapojiť nemecký koncern RWE, ktorý je dnes členom konzorcia Nabucco. Môže podľa vás s takouto snahou uspieť?
Ťažko mi čítať rozmýšľanie manažérov spoločnosti RWE, no nemyslím si, že by RWE odstúpila od Nabucca. Ale na druhej strane to ani nevylučujem, pretože všetko je možné. My potrebujeme do Európy dostať ďalší plyn. My nepotrebujeme stavať novú rúru smerom dole kvôli tomu, aby sme ňou dovážali zase iba ruský plyn. Je to však prirodzený záujem Ruska, že si chce chrániť svoje postavenie kľúčového dodávateľa a zvyšovať svoje dodávky do EÚ. Je to pochopiteľný a legitímny obchodný záujem Gazpromu.
Som ale presvedčený, že ak sa aj Gazpromu podarí urobiť nejaké ad-hoc krátkodobé dohody s partnermi z EÚ a podarí sa mu pozastaviť výstavbu, alebo spochybniť komerčnú využiteľnosť tohto projektu, skôr či neskôr sa Nabucco zrealizuje. V kontexte energetickej bezpečnosti, či už v rámci Komisie alebo vlád kľúčových členských krajín EÚ, Nabucco je na stole a počíta sa s ním.
Je potrebné odlíšiť Nabucco od Južného toku. Južný tok bude veľký plynovod, ktorý by mal ísť naprieč celým Ruskom, cez Čierne more a potom do krajín južnej Európy. Zároveň ide o veľmi nákladný projekt, pretože Rusko chce samozrejme obísť územie Ukrajiny. Na Ukrajine je podľa mňa v súčasnosti veľmi zaujímavá situácia. Rusko a Ukrajina rokujú o možnosti, aby sa na jej území rozšírila kapacita plynovodu, ktorý tam už dnes existuje, a Rusi by tak nemuseli stavať plynovod, ktorý by Ukrajinu obchádzal. Ukrajinský plynovod má kapacitu zhruba 20 až 30 mld. kubíkov ročne. Momentálne viem, že európsky komisár pre energetiku Gunther Oettinger rokoval v Kyjeve o tejto veci spolu s ukrajinskou vládou a Ruskom. Ak Rusi pristúpia na takúto dohodu, znamenalo by to, že ustúpia z vlastnej dlhodobej stratégie energetickej bezpečnosti, kde si za prioritu dali obísť tranzitné krajiny; Ukrajinu a Bielorusko.
Postaviť Južný tok je dosť rozumné riešenie. Je to dlhodobý projekt s cieľom dostať do oblasti južnej Európy ruský plyn, čo je pre Rusko nový trh. Klasickým trhom pre Gazprom je bývalá oblasť RVHP, Rakúsko, severné Taliansko, Balkán, Grécko a Turecko. Južný tok má z pohľadu Rusov umožniť zvýšenie dodávok zemného plynu tak, aby boli schopní obsadiť a byť prítomní aj trh v južnom Taliansku, vo Francúzsku a iných častiach Európy.
Objavili sa i návrhy, aby sa Južný tok a Nabucco v istých častiach zlúčili. Čo si o nich myslíte?
Nakoľko si spomínam, autorom návrhu je partner pre projekt Južný tok, talianska spoločnosť Eni, a jej šéf. Podľa neho by boli obidva projekty zmysluplné a zaujímavé ako pre Gazprom, tak aj pre európskych odberateľov na trhu. Toto Rusko samozrejme striktne odmieta, ale zas treba si uvedomiť, že sú tu určité finančné limity, ktoré Gazprom má, aby si mohol dovoliť veľké investičné projekty. Aj naďalej pretrváva hospodárska kríza a pre prepad odberu výrazne poklesli príjmy Gazpromu od kľúčových odberateľov. Počas hospodárskej krízy sme sa zároveň stali svedkami situácie, keď ruský plyn, ktorý by mal byť teoreticky najlacnejší, bol najdrahší. Bol najdrahší v celej EÚ. V porovnaní s trhom v Holandsku išlo o rozdiel takmer 30 % v cene. Nóri zareagovali pružne a počas krízy urobili ústretové kroky voči svojím európskym odberateľom a znížili ceny. Rusi nie. Lebo Gazprom si to nevie a nemôže dovoliť kvôli finančnému stavu, v ktorom je. Gazprom totiž slúži nielen na to, aby v Rusku financoval veci, ktoré sa týkajú plynárenského biznisu, ale zároveň plní veľa sociálnych ale aj politických úloh.
Vráťme sa k Nabuccu. V kontexte toho, o čom sme hovorili, v akom časovom horizonte by ste videli jeho dostavbu a reálne spustenie do prevádzky? Hovorilo sa o roku 2014, najnovšie komisár Oettinger spomínal rok 2018
Celá otázka stojí na tom, koľko plynu budeme potrebovať. Prognózy, s ktorými pracovala Európska komisia pri príprave strategických plánovacích dokumentov, vychádzali z rokov 2007 a 2008. Vtedy sme v Únii mali ešte hospodársky boom. Pred hospodárskou krízou sa podľa týchto projekcií naozaj zdalo, že v horizonte dvadsiatich rokov budeme musieť takmer zdvojnásobiť dovoz zemného plynu z okolitého prostredia:
- Kapacity, ktoré sú dostupné v rámci Európskej únie, totiž postupne klesajú. Produkcia Veľkej Británie dramaticky klesá, Holandsko taktiež stagnuje a objemy sa zvyšovať už nebudú. Podobná situácia je aj v Nemecku a Dánsku, a to sú všetko najväčší producenti plynu v EÚ.
- Nórsko a Alžírsko boli a sú dvomi kľúčovými partnermi, ktorí však tiež majú svoje limity. Nóri plánujú v horizonte roku 2014 dotiahnuť úroveň produkcie na zhruba 130 mld. kubíkov ročne. Na tejto úrovni chcú svoju produkciu stabilizovať a nepokračovať v ťažbe. Nóri pritom na domácu spotrebu využívajú len nejakých 5 mld. ročne, čiže zvyšok je čistý export do EÚ. Alžírsko je schopné zvýšiť svoje dodávky o zhruba 20 – 30 mld. kubíkov a tiež sa neočakáva, že by sa našli ešte nejaké ďalšie kapacity. Čiže, počítame tu s rezervou u Nórov aj Alžírčanov, ktorí sú do roku 2015 až 2016 schopní dodať asi o 60 miliárd kubíkov viac, než dodávajú v súčasnosti.
Teraz tu máme v hre v horizonte rokov 2016 až 2018 ďalší nárast vonkajších dodávateľov o zhruba 60 miliárd kubíkov a zároveň stagnujúci odber. My ten plyn teraz nepotrebujeme. Predstavy ešte z čias hospodárskeho boomu, rastu HDP a rastu spotreby sú dnes už nereálne. My v súčasnosti nepotrebujeme dramaticky zvyšovať dovozy zemného plynu z Ruska. Vzhľadom na to, že Nórsko je súčasťou jednotného hospodárskeho priestoru, si myslím, že bude prvotným partnerom pre EÚ. A keď sa Nóri skutočne rozhodnú navýšiť ťažbu o tých 20 až 30 miliárd kubíkov, tak to bude v prvom rade nórsky plyn ktorý tu bude mať priestor a až potom všetky ostatné.
Čiže ak momentálne hovoríme o kapacite Nabucca, tak keby to malo byť aj 30 miliárd kubíkov, čo je plánovaná kapacita, ten plyn nepotrebujeme. Ten plyn nemá zákazníka. Ak sa opäť oživí rast a zvýši sa spotreba plynu, tak v krátkodobom horizonte je k dispozícii nórskych 20 – 30 miliárd kubíkov. A tie sú schopné pokryť európsky dopyt.
Plus mali sme tu plynovú krízu v januári 2009, čo bolo podľa mňa veľmi dobré z hľadiska akéhosi plynového šoku. Keď sa pozrieme na opatrenia, ktoré sú súčasťou nariadenia z júla roku 2009 o bezpečnosti dodávok zemného plynu, vidíme tu obrovský posun. Spomínané nariadenie je návrhom Komisie, ktorá dostala na jeho vypracovanie mandát od Rady. V súčasnosti je nariadenie v Európskom parlamente a očakáva sa, že do polovice tohto roku by už malo byť schválené. Termín na prijatie opatrení bude marec 2014. Ak sa tieto opatrenia zrealizujú, tak je tu skutočná možnosť, že sa nám v EÚ podarí fyzicky prepojiť infraštruktúru dodávok zemného plynu. Čiže dodávať napríklad nórsky plyn na Slovensko už nebude problém. Do januára 2009 sa to zdalo ako niečo zbytočné a nepotrebné, lebo veď plyn tu tiekol magistrálnym plynovodom 37 rokov a tiekol na večné časy, ako sa vravelo. To, že kríza poškodila 17 európskych krajín, z toho 12 členských krajín EÚ, prinútilo Európsku komisiu konať.
Spomenuli ste návrh nariadenia EÚ o bezpečnosti dodávok zemného plynu. Aké najväčšie zmeny po schválení prinesie?
Podľa Lisabonskej zmluvy máme článok o solidarite, ktorý sa týka práve takýchto prípadov, akým je prerušenie dodávok energetických surovín z vonkajších krajín. V rámci nariadenia je vypracovaný mechanizmus, ktorý umožňuje Bruselu, resp. Komisii a Koordinačnej rade pre plyn nariadiť členským krajinám, aby pomohli inej členskej krajine. Niečo také sme tu v praxi predtým nemali. Nariadenie je zároveň prvým dokumentom, ktorý vzniká po Lisabonskej zmluve a odvoláva sa na článok solidarity.
Do konca tohto roku by už malo fungovať aj spätné prepojenie toku z Baumgartenu na Slovensko. V rámci Európskeho plánu hospodárskej obnovy Slovensko získalo zdroje aj na to, aby sa rozšírila kapacita reverzného toku z Českej republiky. Technicky bol reverzný tok prvýkrát vyskúšaný 18. až 19. januára, kedy k nám prvýkrát tiekol plyn zo západu. Od marca 2014 majú byť všetky plynovody na území EÚ schopné prepravovať aj reverzné toky. To bol v januári 2009 hlavný problém pre Slovensko, pretože sme zistili, že zásobníky na západe síce máme plné, ale nemáme technické kapacity na to, aby sme mohli distribuovať plyn aj na východné Slovensko. No a toto všetko sa vyrieši. Čiže ak sa nariadenie schváli, čo predpokladám, tak marec 2014 sa stane historickým dátumom pre plynárenstvo v Európe.
Čo je momentálne taktiež kľúčová vec, je prehodnotenie kontraktov medzi Európou a Gazpromom a tlak európskych odberateľov na to, aby sa našla iná formula pre tvorbu ceny. Tá dnešná vychádza z cien ropy a ukazuje sa, že to nie je najšťastnejšie a ani najobjektívnejšie riešenie v záujme odberateľov.
Na záver, ako by ste zhodnotili súčasnú situáciu a výzvy, ktoré čakajú plynárenstvo v EÚ?
V podstate je tu niekoľko dlhodobých procesov, na ktorých musí EÚ pracovať. Nabucco, ak by som to mal zosumarizovať, je kľúčové z dlhodobého hľadiska kvôli tomu, aby sme mali možnosť dostať sa k perzskému plynu. Stredoázijský ktorý môže byť doplnkom, ale perzský plyn je reálnou alternatívou voči ruskému plynu. Ale to je otázka niekoľkých desiatok rokov. Nabucco je prvým krôčikom k strednej Ázii, ale skutočná sila Nabucca je ešte ďalej.
Dve veci, ktoré zásadným spôsobom môžu zmeniť obchod s plynom, sú teda sprístupnenie perzského plynu pre európsky trh a prehodnotenie podmienok medzi Gazpromom a európskym odberateľmi na základe opatrení, ktoré EÚ prijala po kríze z januára 2009.
S Alexandrom Dulebom sa rozprávala Rebecca Murray.
K téme
