Smart metering áno, ale rozumne
O inteligentných sieťach (smart grids) sa hovorí ako o skorej budúcnosti. Otázka na úvod: môžu priniesť spotrebiteľovi elektriny naozaj prínos, ako sa o tom často hovorí?
Radoslav Haluška: Niekedy mám dojem, že o smart gridoch sa viac hovorí z pohľadu formy a dizajnu, než z pohľadu obsahu. Východoslovenská distribučná, ktorá patrí do Skupiny VSE, je za nové technológie a podporuje ich. Je tam však potrebné vidieť aj ekonomické závislosti a technologické obmedzenia. Ak máte časť distribučnej sústavy v historicky technicky zastaranom stave a na koniec takejto elektrickej siete dáte inteligentný merač, zlepší sa kvalita sústavy? Ak máte limitovaný objem investícií a systémovo vás niekto tlačí, aby ste časť týchto investícií, ktoré potrebujete na to, aby ste riešili historické investičné deficity v sústave, investovali do nových technológií, pomôže to distribučnej sústave? Pomôže to zákazníkom? Ja tvrdím, že nie.
Navyše, ak hovoríme o inteligentných meračoch, dnes sa odhaduje, že ich životnosť je 12, možno 15 rokov. Ja sa pýtam, prečo investovať dnes do technológií, na ktoré budú o 7 rokov úplne iné funkčné požiadavky? Pozrite sa na mobilné telefóny, ktoré môžu byť dobrým príkladom toho, ako sa nároky na zariadenia menia. Pre porovnanie, moderný statický elektromer má životnosť 15 rokov. Keď dnes štandardný indukčný elektromer má životnosť 30 rokov a stojí nás investične okolo 30 eur, nový po tú istú dobu životnosti nás bude stáť minimálne dvakrát toľko. A k tomu je potrebné pripočítať náklady na zabezpečenie komunikácie týchto elektromerov. Pýtam sa: kto to zaplatí? Opakujem, nie sme proti, ale toto sú otázky, na ktoré je potrebné odpovedať skôr, ako urobíme konečné rozhodnutie.
Predpokladom pre smart grid je tzv. smart metering, teda inteligentné meranie. Skúsme si stručne povedať, aký je vzťah medzi smart meteringom a smart gridom a čo si možno predstaviť pod meraním, ktoré sa označuje ako inteligentné
Radoslav Haluška: Inteligentné siete sú nadstavbou inteligentných meračov. Spájajú sa predovšetkým s elektromobilitou, vo väzbe na potenciálne uskladnenie elektriny, spätnú dodávku elektriny do sústavy a s vysokou mierou diverzifikácie výroby. Slovensko nie je prípad, kde podiel výroby na úrovni malých zdrojov, či už je to kombinovaná výroba elektriny a tepla alebo fotovoltaika, dosahuje hodnoty, pre ktoré by sme boli európskym lídrom v decentralizovanej výrobe. Aj keď máme vysoký podiel obnoviteľných zdrojov, nie sú pripojené na nízkonapäťovej úrovni. Tiež však treba dodať, že hoci je budúcnosť e-mobility zaujímavá, nie je to téma najbližších piatich ani siedmich rokov. Analýzy hovoria, že momentálne je uskladňovanie elektriny v akejkoľvek podobe veľmi drahé.
Tiež treba jasne povedať, čo bude znamenať „smart metering“ v podmienkach Slovenka alebo i v podmienkach Európy. Je to len diaľkový zber dát? Ak je to len diaľkový zber dát, čo v sebe nesie? Je to zber každých 15 minút, každú hodinu, je to raz za deň, raz za týždeň? Aké dáta sa majú zbierať a ako je to s bezpečnosťou dát? Nehovorím o tom, že sa niekto dostane k hodnote spotreby elektriny toho-ktorého odberateľa. Hovorím o tom, že niekto sa dostane k informácii o spotrebiteľskom správaní a životnom štýle odberateľa. Inteligentný merač na základe detailného záznamu dát a ich následnej podrobnej analýze dokáže predvídať správanie spotrebiteľa, naznačiť, kedy je doma, či nie je na dovolenke. Viete si predstaviť, že uniknú dáta a skupiny, ktoré sa zaoberajú vlámaniami, sa k týmto dátam nejako dostanú? Z pohľadu úniku informácií by bol za to zodpovedný distribútor alebo poskytovateľ telekomunikačných služieb, pričom legislatíva na to nie je pripravená. A, bohužiaľ, to v súčasnosti ani nie je témou diskusií a analýz o miere nasadenia inteligentných meračov na odberné miesta.
Na druhej strane, ak odhliadneme od diskusie o užitočnosti plošného zavedenia smart meteringu na všetky odberné miesta, je pravdou, že niektoré moderné technológie sa v sústave už nachádzajú. Do akej miery je dnes sústava VSD „smart“?
Radoslav Haluška: V súčasnosti viac ako 57 % spotreby monitorujeme diaľkovo na báze 15-minútových intervalov. To znamená, že vieme poskytnúť 96 hodnôt okamžitého výkonu odberu za 24 hodín, čo má zmysel pre priemyselných zákazníkov a ich dodávateľov vzhľadom na ich množstvo spotrebovanej elektriny, vzhľadom na ich optimalizáciu spotreby ako aj hľadanie optimálnych obchodných produktov. To je najväčší možný komfort, ktorý môžete dosiahnuť, pokiaľ ide o zber dát. Dosiahnutá miera nasadenia diaľkových odpočtov ide ďaleko za rámec požiadaviek podľa súčasných Pravidiel trhu.
Jaroslav Hrušč: Myslíme si, že je zmysluplné na trhu s elektrinou pokračovať v trende zvyšovania percentuálneho pokrytia spotreby diaľkovými odpočtami. To je cesta, ktorá je výhodná pre kľúčových účastníkov trhu – odberateľa s významnou spotrebou, dodávateľa elektriny, výrobcu a distribútora elektriny. No nemyslíme si, že cieľom nasadenia inteligentných meračov má byť maximalizácia pokrytia počtov odberných miest, ktoré sú spotrebou nevýznamne. Ak pôjdeme cestou počtov odberných miest, potom je namieste otázka: Komu to poslúži? Komu poslúžia detailné dáta o nevýznamnej spotrebe? Dodávateľovi elektriny? Distribútorovi? Odberateľovi? Aj na základe našich analýz si myslíme, že týmto kľúčovým účastníkom takéto masové a vysoko nákladné nasadenie reálny a využiteľný osoh neprinesie. Výrobcom elektromerov a poskytovateľom dátových služieb spojených so zabezpečením komunikácie však áno.
Na tému smart gridu by som sa pozrel aj z iného uhla, a to z pohľadu úlohy distribútora zabezpečiť bezpečný a spoľahlivý chod sústavy. Je „smart“ mať iba dostatok informácií o spotrebe, teda zabezpečiť obojsmerný tok informácií – inteligentný merač, inteligentná dátová centrála a ich vzájomnú komunikáciu? Alebo pre distribútora „smart“ znamená najmä automatizáciu a riadenie sústavy na diaľku?
Našou métou je posun riadenia sústavy čo najbližšie k spotrebe v snahe rýchlo eliminovať poruchu, ak táto vznikne v blízkosti daného miesta spotreby. V tejto súvislosti je potrebné zlepšovať sa vo vymedzovaní porúch, a tým aj v minimalizácii obmedzenia zákazníka. Súčasne je našou métou, aby bolo v prípade poruchy obmedzených čo najmenej zákazníkov. Inteligentná sieť pre nás v súčasnosti znamená najmä takéto riadenie sústavy na diaľku. Čo bude v budúcnosti, o tom sa diskutuje. Keď príde na trh elektromobilita, batérie v autách by mohli poskytnúť svoju povedzme 20 %-nú kapacitu pre budúce možné využitie v sústave, či už na dobíjanie alebo aj vybíjanie. Teda v takom prípade sa budú realizovať dva typy dodávky: smerom z výroby cez sústavu do batérie auta pri nabíjaní, v prípade potreby aj smerom z batérie do sústavy, teda pri jej vybíjaní. Tiež sa do sústavy bude nasadzovať viac malých decentralizovaných zdrojov. Cieľom je vyvážená sústava, čo je stav, kedy sa výroba rovná spotrebe.
Pri súčasnej sieti keď rastie spotreba, zvyšuje sa výroba. Výroba sa teda prispôsobuje spotrebe. Budúca sieť by mohla byť opačná, spotreba sa bude prispôsobovať výrobe. Mimochodom, zákazníka sa však dnes nik nepýta, či to bude vôbec chcieť, pretože to prináša istú mieru prispôsobenia jeho spotrebiteľského správania. Nemyslím tým veľké firmy, ktoré svoju spotrebu už dnes majú veľmi presne zmeranú a ju optimalizujú. Reč je o malých odberateľoch, napríklad v domácnostiach, ktorí potrebujú mať elektrinu v nimi požadovanom čase a budú systémami obmedzovaní. A to tiež niečo stojí, pretože ak systémom udelíte právomoc riadiť vašu spotrebu, musíte si inštalácie prerobiť tak, aby sa vedeli konkrétne spotrebiče blokovať alebo obmedzovať. V protiklade sú tu na jednej strane možnosť úspory a na druhej komfort zákazníka. A opäť zdôrazňujem, že nikto sa zákazníka nepýta, či mu to všetko bude stáť za výsledný efekt.
Ak sa bavíme o súčasných sieťach, tie sú už dnes do istej miery inteligentné. V rámci elektrizačnej sústavy Slovenska sú jej jednotlivé významné prvky dátovo vzájomne prepojené, takže výrobné zdroje, prenosová sústava a distribučné sústavy sa vzájomne vnímajú. O každom zo zdrojov nad 30 kW máme informácie online. Preto vravím, že v súčasnej dobe sme už v inteligentných sieťach relatívne ďaleko aj keď, samozrejme, priestor na ďalšie napredovanie je tu stále.
Spomenuli ste, že 57 % spotreby sa už dnes meria v intervaloch po 15 minútach. Nebolo by užitočné takto komfortne merať aj ostatných 45 % spotreby, resp. aspoň ďalšiu časť z nich?
Radoslav Haluška: Ak sa pozrieme na štruktúru spotreby v podmienkach Slovenska, je úplne iná ako v podmienkach niektorých ďalších krajín EÚ. Dôvodom je predovšetkým vysoká miera plynofikácie a dostupnosť zemného plynu na Slovensku. Prevažná časť rodinných domov u nás využíva na výrobu tepla plyn alebo potenciálne inú formu vykurovania, v mestách najmä centrálne vykurovanie. Teda podiel spotreby elektriny na celkovej spotrebe energie v krajine je preto oveľa menší ako inde. Keď si uvedomíme, že priemerná domácnosť má spotrebu 2,3 MWh za rok, otázka je, či môže byť táto spotreba v budúcnosti signifikantne vyššia. Aj keď v takejto domácnosti pribudnú spotrebiče, s istotou to budú zariadenia vo vyššej energetickej triede, a preto budú úspornejšie. Rast spotreby ako taký preto nebude podstatný. Dôkazom nástupu tejto tendencie poklesu spotreby v segmente domácnosti sú aj ostatné štatistiky spotreby zaznamenané našou spoločnosťou. Je evidentné, že dochádza k poklesu spotreby. Teda predpoklad výrazného nárastu spotreby ako argument pre zavedenie inteligentných meračov je podľa nášho názoru mylný.
Na druhej strane, ak je priemerná cena silovej elektriny okolo 50 eur/MWh, spomenutá domácnosť ročne vynaloží samostatne na komoditu – teda silovú elektrinu – pri priemernej spotrebe okolo 115 eur. Šetreniu elektriny po zavedení inteligentných meračov sa venuje niekoľko štúdií, pričom predpokladaná úspora 10 % je podľa ich zistení príliš ambiciózna. Za veľmi seriózne sa dajú považovať predovšetkým prístupy severských krajín. Vo Švédsku sa urobila analýza, podľa ktorej zavedenie systému automatizovaného zberu dát prinieslo úsporu od 1,5 do 2 % na celkovej spotrebe elektriny. To znamená, že keď spotrebujem 1 MWh a zaplatím za komoditu 50 eur, moja úspora môže byť od 50 centov po 1, max. 2 eurá. Inteligentný merač a jeho napojenie pritom stojí od 120 až do 180 eur.
To ale stále hovoríme iba o zriaďovacích nákladoch a neberieme do úvahy, že ak sa prechádza systémovo na inú formu merania, budú jednorázovo zvýšené náklady na inštaláciu, prevádzku a dátovú komunikáciu takýchto meračov. Z nášho pohľadu preto technológie áno, ale tam, kde to má reálny ekonomický prínos a kde dovidíme na návratnosť investície.
Ako sa k takýmto argumentom stavajú v iných krajinách EÚ?
Radoslav Haluška: Napríklad Nemecko, ktoré má distribučnú sústavu v úplne inej kondícii ako my na Slovensku, uvažuje o hranici nasadenia inteligentného merača pri ročnej spotrebe nad 6 MWh. Ak by i na Slovensku bola nastavená hranica 6 MWh/rok, opakujem však, že naša infraštruktúra je ďaleko za kvalitou tej nemeckej, tak sa dostaneme na úroveň merania približne 80 % spotreby elektriny inteligentnými meračmi. Ak by sme iba skopírovali modely z niekoľkých ďalších vyspelých krajín a nastavili hranicu na 6 MWh/rok, i to by bolo pre slovenské podmienky veľmi ambiciózne.
Ak by sme šli systémom určenia hranice ročnej spotreby aj na Slovenku, ako by ju bolo potrebné nastaviť, aby sa inteligentné merače jednoducho vyplatili?
Radoslav Haluška: V slovenských podmienkach ekonomické indikátory naznačujú, že o návratnosti nasadenia inteligentného merača sa dá hovoriť pri ročnom odbere aspoň 12 MWh. Vtedy možno hovoriť o pluse – od nula celá niečo po 1 euro, pokiaľ ide o „net present value“ za obdobie 20 rokov. Predpokladá sa pri tom, že životnosť meračov by bola 20 rokov a preto sa i náklady a výnosy kalkulujú pre takéto obdobie.
Ďalším faktom je, že 20 rokov je dlhá doba, jej vývoj nemožno presne predvídať, a teda ochota investora investovať do projektu, ktorého návratnosť nie je istá, je otázna. Možno, ak by bola ročná hranica odberu nastavená na 13 MWh, návratnosť by bola zaručená.
Aj tá najlepšia myšlienka sa niekedy dostane do stavu, keď sa nevyvíja tým správnym smerom. Dovoľte mi doplniť, ako vznikla idea smart meteringu. Myšlienka bola tá, že ak sa poskytnú zákazníkovi aktuálne informácie o spotrebe, dajme tomu na mesačnej báze, mohol by svoju spotrebu ovplyvniť a prostredníctvom úspor a energetickej efektívnosti v spotrebe elektriny ovplyvňovať aj iné parametre spojené s výrobou elektriny ako napr. emisie CO2 alebo samotnú výstavbu zdrojov na výrobu elektriny. Reálne dosiahnuteľná úspora v spotrebe elektriny je však okolo 1 – 1,5 %. Veľmi ambiciózne čísla štúdie z USA hovoria o 4 až 5 %. No je potrebné si uvedomiť, že Američania vedú energeticky nesmierne nákladný život.
Na Slovensku však bude hodnota úspory v spotrebe elektriny veľmi ambiciózne tak do 2 %. Toto treba brať do úvahy v diskusii o tom, kde sa inteligentný merač vyplatí. Potvrdzuje to i náš pilotný projekt zameraný aj na zistenie miery úspory v spotrebe, ktorý v súčasnej dobe testujeme. Máme v ňom zapojených 300 odberných miest so spätnou informačnou väzbou na zákazníka cez web portál, osobný displej a tiež cez zasielanie informácií o mesačnej spotrebe poštou zákazníkom. Väčšia úspora za monitorované obdobie ako 1,5 % s veľkou pravdepodobnosťou nebude..
Apelujeme preto, aby sa smart metering na Slovensku zavádzal vo veľmi rozumnej miere, aby bol reflektovaný v nákladoch a aby sa o náklady ale i benefity delili tí, ktorí z tejto technológie môžu reálne získať. Náklady na nasadenie inteligentných meračov by sa mali teda zohľadniť v tarife za odobratú elektrinu pre tie odberné miesta, kde sa tieto merače nasadia. Ak sa investuje napríklad do 50-tis. odberných miest, z ktorých každé má ročný odber aspoň 6 MWh, tak nech to zaplatí týchto 50- tis. odberných miest, ktoré z toho budú profitovať. Prečo by to mali v cene elektriny platiť aj iní, ktorí z toho profitovať nebudú?
Diskusia by mala byť rozsiahla, ale zdá sa, že nebude, keďže definitívne rozhodnutie na úrovni ministerstva bude v septembri 2012. O to viac je dôležité neustále apelovať na ekonomickú stránku veci.
V diskusiách sa spomína ešte jeden zásadný argument, ktorý sa týka nákladov na straty pri distribúcii. Smart metering by ich mal údajne významnejšie riešiť
Jaroslav Hrušč: Ak chce byť prevádzkovateľ distribučnej sústavy efektívny a optimálne prevádzkovať sústavu, musí riešiť aj otázku znižovania strát v sústave. Na Slovensku existuje systém motivačnej regulácie povolených strát, čo v praxi znamená medziročné znižovanie uznaných nákladov distribútora na pokrytie strát v sústave. A to robíme bez ohľadu na to, či nás niekto núti nasadzovať smart metering alebo nie. Je to naša prirodzená úloha.
Tiež sa často používa argument, že smart metering prinesie radikálne zníženie počtu neoprávnených odberov. Málokto si uvedomuje, že 75 % neoprávnených odberov ide mimo elektromer. A je jedno, aký elektromer je na danom odbernom mieste nainštalovaný. Neoprávnený odber vzniká najmä obídením elektromera, čiže odberom ešte pred ním samotným. Z tohto pohľadu smart elektromer nič nezmôže. Straty z takýchto neoprávnených odberov môžete znížiť najmä procesne, a to tak, že si vytvoríte tím ľudí, ktorý bude čierne odbery odhaľovať a riešiť.
Radoslav Haluška: 75 %-ný podiel neoprávnených odberov, ktoré spomínal J. Hrušč, vieme doložiť. Komerčným stratám sa venujeme dlhodobo, a tak poznáme štruktúru neoprávnených odberov z pohľadu ich vzniku. Ostatných 25 % síce v sebe zahŕňa aj zásahy do elektromera alebo ovplyvňovanie merania elektromerom, ale sú to i zásahy na odbernom mieste, čo smart meter vôbec nemusí zachytiť. Hovorím o zásahoch na svorkovniciach a o ďalších technických prvkoch odberného zariadenia. Ide o tvrdé fakty a z pohľadu očakávaní, že inteligentné merače znížia straty, treba tiež zdôrazniť, že východné Slovensko (Prešovský, Košický kraj a časť stredného Slovenska, najmä Lučenec, Jelšava smerom na Revúcu) majú najväčší problém z pohľadu sociálnej štruktúry obyvateľstva. To je jeden z vážnych problémov, ak sa pozeráme na komerčné straty. Ak si ktokoľvek myslí, že inteligentné merače v týchto lokalitách vyriešia problém kradnutia elektriny, tak si dovolím tvrdiť, že nepozná realitu.
Spomínali ste pilotný projekt s 300 inteligentnými meračmi. Viete priblížiť, akým typom odberateľov ste tieto merače inštalovali?
Radoslav Haluška: Štruktúra pilotného projektu je zameraná na maloodber, teda na malé firmy a na domácnosti. Máme ich rozdelené podľa štruktúry a spotreby, kde zohľadňujeme celý profil týchto zákazníkov. Roztriedili sme si našich odberateľov do niekoľkých skupín, kde sme zahrnuli veľké domácnosti, stredné domácnosti, ďalej väčšie a stredné podniky v oblasti maloodberu a podobne. To je prístup z pohľadu objemu spotreby. Druhý prístup je, že pracujeme v rámci týchto segmentov aj s rozdielnou informačnou platformou, čo znamená, že časť odberateľov má k dátam prístup priamo cez displej a svoju spotrebu si vedia online monitorovať. Ďalšia časť zákazníkov vidí spotrebu cez internetový portál. S časťou odberateľov komunikujeme písomne a mesačne im zasielame dáta.
Doterajšie naše skúsenosti na základe spätnej väzby a analýzy získaných poznatkov o správaní sa zákazníkov hovoria, že potreba poznania a záujem zákazníkov o spotrebu v čase klesá. Jednoducho, keď sme dali na odberné miesto displej, prvý týždeň to bola „veľká zábava“, ale po čase sa to stalo iba ďalším zariadením, ktoré má bez využitia svoje miesto na mikrovlnke alebo chladničke. Do budúcnosti plánujeme, aby mal každý náš zákazník, ktorý bude mať diaľkovo monitorovanú spotrebu, prístup k aktuálnym dátam. Ideálne by bolo s denným oneskorením cez webový portál. Prístup na internet dnes nepredstavuje problém a existuje predpoklad, že všetci odberatelia, ktorí majú spotrebu nad istú hranicu, napr. nad 6, 8 alebo 10 MWh ročne, internet doma majú. Hovoríme už o IT gramotnejších domácnostiach a IT gramotnejších malých podnikateľoch. Z pilotného projektu nevnímame, že by medzi zákazníkmi bola potreba, aby mali niekde doma v rohu displej. Webový portál sa ukazuje ako najsprávnejší prístup.
Do akej miery je dnes, keď sa výroba prispôsobuje spotrebe, možný opačný model, ktorý ste spomenuli ako víziu pre budúcnosť? Na jednej strane nie je problém predstaviť si dispečerské riadenie spotreby, súčasne je však otázne, do akej miery je v záujme investorov, aby sa výroba dispečersky riadila a cielene obmedzovala. Zrejme v záujme každého vlastníka zdroja je, aby vyrábal čo najviac
Jaroslav Hrušč: Fungovanie celého systému, či už ide o elektrizačnú sústavu, výrobu alebo spotrebu, má niekoľko aspektov. Jednak je to technický aspekt, ktorý hovorí, či sme schopní riadiť malé zdroje a prevádzkovať sústavu bezpečne a spoľahlivo. Pretože, či sa nám to páči alebo nie, dochádza k spätnému toku elektriny. Doteraz sme boli naučení, že tok elektriny ide v smere: veľká výrobňa – prenosová sústava – distribučná sústava – transformácia na jednotlivé napäťové hladiny a napokon spotreba. Teraz zisťujeme, že nasadzovaním malých obnoviteľných zdrojov nastávajú situácie, keď tok elektriny ide opačne, teda z domácnosti alebo malej firmy, ktorá je napojená na NN úroveň, cez transformáciu do vyšších napäťových hladín. Pritom už len zabezpečiť správnu funkcionalitu ochrán pri iných stavoch v sústave môže byť technickou výzvou.
Druhý aspekt je procesný. Súčasný systém nie je nastavený na to, aby sme obmedzovali výrobu. Je nastavený tak, že sme povinní umožniť akúkoľvek veľkú výrobu pre zdroj, ktorý je v systéme podpory a spĺňa technické podmienky. Ak by sme v budúcnosti chceli na báze smart gridu regulovať nielen spotrebu, ale aj výrobu v nejakom izolovanom ostrove, viem si to predstaviť, ale najskôr ako 5 až 10-ročnú budúcnosť. Izolovaný ostrov by mal byť samostatný a vyvážený vo výrobe a spotrebe, no pri vypadnutí z tejto rovnováhy by sa musel prifázovať na vonkajšiu sieť, ktorá by mu poskytla výpomoc buď v smere dodávky alebo odberu. Dodávka do vonkajšej sústavy by sa realizovala tak, aby sa z technologických príčin nemusela obmedzovať výroba elektriny v rámci zdrojov tohto ostrova.
Celý súčasný systém je postavený na podpore, nie na obmedzovaní. Musel by sa teda absolútne zmeniť. Prvá zmena by mohla byť tá, ktorú navrhujeme už niekoľko rokov, a to zmeniť súčasný systém podpory OZE formou povinného výkupu cez tri distribučné spoločnosti na výkup jednou centrálnou entitou, ktorá by mala prevziať na seba mechanizmus podpory a jeho organizovanie a aj systém kompenzácie v prípade obmedzovania výroby. Zefektívnil by sa proces a zlacnil súčasný systém vo väzbe na tarifu za prevádzkovanie systému. Čo sa týka technologickej a technickej zmeny systému, vieme si ju predstaviť, ale to je budúcnosť.
Radoslav Haluška: Spotreba v našej distribučnej sústave je takmer 4 TWh za rok. Domácnosti spotrebujú 1,2 TWh, hovorím, samozrejme, v hrubých číslach. Tie takmer 3 TWh spotrebované vo firmách budú tak či tak monitorované diaľkovo a priemysel má tak možnosť regulovať svoju spotrebu. Firma sa musí sama rozhodnúť, čo je pre ňu väčším prínosom: či obmedziť priemyselnú výrobu a nakúpiť elektrinu až keď bude lacnejšia alebo nakúpiť elektrinu v danom okamihu a výrobu neobmedzovať.
Ak hovoríme, že v tých 1,2 TWh je priestor na rozloženie spotreby tak, aby sa eliminovali špičky záťaže tým, že ich vieme okresať napríklad o prezentovaných 10 % myslíme si, že je to mimoriadne ambiciózne. A to najmä preto, že priemerná spotreba na domácnosť je v porovnaní s EU malá aj vďaka tomu, že nemáme významnou mierou zastúpené napr. elektrické vykurovanie,. Desatina z 1,2 TWh je 120 GWh, čo je objem, ktorý vyrobí 15 MW inštalovaný zdroj pri ročnej prevádzke 8-tis. hodín. Pre porovnanie, Čierny Váh je jedna z tých vodných elektrární na Slovensku, ktorých úlohou je vyrovnávať bilanciu medzi výrobou a spotrebou. Má inštalovaný výkon 660 MW. Čísla nepustia. Ak tvrdíme, že cez smart metering budeme optimalizovať „peak loady”, čiastočne to bude možné, ale nebude to mať žiadny významný benefit. Fixné náklady Čierneho Váhu sú tak či tak zahrnuté v systémových službách. Treba rozumieť celému systému, i tomu, ako sa náklady ovplyvňujú. Ak znížim náklady jedného prvku prepojeného systému, neznamená to, že celý systém tým zníži náklady, pretože systém infraštruktúry je charakterizovaný vysokými fixnými nákladmi, ktoré sa len prerozdelia. Toto je mimoriadne dôležité.
Ako krajina sme dobre vybavení schopnosťou regulovať sústavu, bilancovať a držať frekvenciu v povolených limitoch. Máme vodu, máme prečerpávacie elektrárne, či už je to Čierny Váh, Liptovská Mara, Dobšiná, Ružín… Toto sú mimoriadne vzácne elektrárne, ktoré boli vybudované pre poskytovanie takýchto služieb. Nemusíme ísť preto cestou iných krajín, ako je napríklad Nemecko, ktoré nemajú tieto možnosti regulácie.
Ľudia si zaslúžia, aby sa takýmto témam venovalo a vnieslo sa do nich viac analytiky, ekonomiky a techniky. Mnohé krajiny si koncepčne povedia, že najskôr urobia rozsiahly pilotný projekt, na ktorý sa všetci poskladajú. Povedia si: takto sme uvažovali, takýto je výsledok a na základe neho sa takto a takto rozhodneme. Slovensko má ale iné počiatočné podmienky. V mnohých parametroch na tom nie sme zle, ale treba robiť rozumné rozhodnutia v rozumnom čase. V opačnom prípade to preplatíme, bude to neekonomické a nepomôže to nikomu okrem výrobcov meračov, no najmä nie obyvateľom, ktorí si to všetko platia v účtoch za elektrinu.
So zástupcami skupiny VSE sa rozprával Michal Hudec. Respondenti prepis rozhovoru autorizovali. Nadpis a perex: energia.sk. Ilustračné snímky: archív VSE.
Jaroslav Hrušč je predsedom predstavenstva akciovej spoločnosti Východoslovenská distribučná. Radoslav Haluška je členom predstavenstva a riaditeľom divízie Sieťové služby akciovej spoločnosti Východoslovenská energetika.
(c) energia.sk
K téme
