Poľsko chce byť sebestačné

O poľskom plyne z bridlíc sa v uplynulom roku napísalo naozaj veľa. Spočiatku to boli správy o predpokladaných obrovských zásobách plynu na domácom území, ktoré vyvolali medzi Poliakmi nadšenie, spojené s nádejami na prudký hospodársky rast a nórsku životné úroveň. V čase, keď inštitucionálna kríza Európskej únie a hrozba ďalšej recesie európskej ekonomiky je všadeprítomným strašiakom politických i podnikateľských elít, znela informácia o novo nájdenom nerastnom bohatstve aj pre mierne rastúce poľské hospodárstvo až príliš úžasne.

Prehnané reakcie potom vystriedali otázniky nad technickou realizovateľnosťou, ekonomickou rentabilitou a vynorili sa pochybnosti o ekologickej únosnosti ťažby, obzvlášť po zverejnení dokumentov, nasnímaných po haváriách ťažby v USA. Vývoj udalostí tak viedol k polarizácii názorov odbornej verejnosti a bohužiaľ potom aj k vzniku mnohých mýtov o ťažbe bridlicového plynu.

Z dlhodobého hľadiska je pre Poľsko potrebné analyzovať predovšetkým dva problematické okruhy. Ten prvý leží v rovine politickej, kde je základným cieľom zabezpečenie energetickej bezpečnosti Poľska. Druhá úroveň je environmentálna, kde ide o ťažbu dlhodobo udržateľnú a nedevastujúcu životné prostredie. Zároveň je však nutné mať na pamäti, že pre analytické účely oddelené problémové okruhy sa vzájomne prelínajú, a to predovšetkým na poli európskej legislatívy a budúceho prístupu EÚ k ťažbe plynu z bridlíc.

Politicko-strategické hľadisko

Ťažba bridlicového plynu je pomerne novým fenoménom. Jedinou krajinou na svete, ktorá doteraz technologicky zvládla rentabilnú ťažbu významne sa podieľajúcu  na celkovej produkcii plynu, je USA. Ešte pred desiatimi rokmi s masovou ťažbou bridlicového plynu v USA nikto nepočítal, s kombináciou technológie hlbinných horizontálnych vrtov a hydraulického štiepenia však došlo k obratu. V roku 2002 pokrývala nekonvenčná ťažba 2 % celkovej produkcie, v roku 2010 to bolo 24 % a podľa vládnej agentúry Energy Information Administration (EIA) bude do roku 2035 predstavovať 46 % americkej produkcie plynu.

Už dnes rozšírenie nekonvenčnej ťažby zostrilo konkurenčné prostredie na americkom trhu s plynom a z ekonomického hľadiska je bridlicový plyn rovnocenným súperom konvenčného zemného plynu. Výstavba rozsiahlych prístavných LNG terminálov v minulosti súvisela s výhľadom na masívny dovoz skvapalneného zemného plynu (LNG), so zmenou situácie na trhu s plynom sa však tieto terminály prestavujú na vývozné, obzvlášť vzhľadom na vysokú cenu LNG v Japonsku po minuloročnom ničivom zemetrasení a výpadkoch dodávok elektrickej energie.

Predpokladané najväčšie ložisko bridlicového plynu v Európe na území Poľska priťahuje pozornosť politických i ekonomických skupín zainteresovaných ako na prenesenie amerického úspechu do Poľska, tak na čo možno najväčším zdržaním ťažby bridlicového plynu. Nie je náhodou, že americký prezident Obama na oficiálnej návšteve Poľska v máji minulého roka zaradil spoluprácu amerických firiem na nekonvenčnej ťažbe plynu medzi hlavné body americko-poľskej spolupráce (pričom otázka zrušenia vízovej povinnosti a výstavby americkej vojenskej základne v Poľsku zostala otvorená). Koncesie na prieskumné vrty boli udelené niekoľkým americkým firmám, z najväčších ide o Chevron, Conoco alebo Exxon Mobil.

Obmedziť ruský vplyv

Premiér Donald Tusk potom v septembri 2011 oznámil, že vláda sa plánuje urobiť kroky pre to, aby ťažba mohla začať už v roku 2014. Podľa neho by Poľsko malo byť energeticky sebestačnou krajinou do roku 2035. Poľsko sa tak – po francúzskom a bulharskom odmietnutí nekonvenčnej ťažby – stáva najhlasnejším proponentem ťažby bridlicového plynu v Európe. Má pre to ostatne mnoho dobrých dôvodov.

Najsilnejším argumentom pre rýchly rozjazd ťažby bridlicového plynu je bezpochyby zásadné obmedzenie ruského vplyvu. Gazprom ako jediný relevantný dodávateľ zemného plynu do Poľska sústavne využíva svoje monopolné postavenie ako politickú páku na presadzovanie ruských záujmov. Poľsko doteraz na medzinárodnom energetickom poli pôsobilo ako významná tranzitná krajina, kedy predovšetkým tlak Nemecka na spoľahlivé dodávky plynu znemožňoval Rusku praktizovať ostrú silovú politiku. Sprevádzkovanie podmorského plynovodu Nordstream v roku 2011 však nenahraditeľnosť poľského tranzitu relativizuje a tým zásadne oslabuje jeho vyjednávaciu pozíciu.

Historická skúsenosť i súčasná politika Ruska vedie Poliakov k systematickému úsiliu diverzifikovať svoje energetické zdroje, takže možnosť vlastnej a sebestačnej produkcie plynu je nevídanú príležitosťou, ako sa zbaviť nechceného vazalstva. Poľská vláda však nevsádza všetko na jednu kartu, okrem podpory nekonvenčnej ťažby už podpísala kontrakt na import 1,5 mld. m3 LNG z Kataru a v prístave Svinoústie sa dokončuje LNG terminál, zatiaľ plánovaný ako dovozná kapacita. Minister štátneho majetku Mikolaj Budzanowski však už teraz navrhuje preveriť, či by nebolo možné v blízkosti svinoústeckého LNG terminálu postaviť zariadenia na skvapalňovanie zemného plynu a v prípade úspechu nekonvenčnej ťažby tento terminál používať ako vývozný.

Okrem námorné cesty Poľsko plánuje napojiť svoje plynové siete na severojužný koridor pretínajúci strednú Európu, čo fakticky znamená prepojenie siete poľských plynovodov až k obriemu plynovému hubu v Baumgartene, kde by v prípade realizácie mal ústiť spoločný európsky plynovod Nabucco. Už na jeseň 2011 otvorili plynovod Stork, prepájajúci v Těšíne plynovú sústavu ČR a Poľska. Kroky umožňujúce dodávky plynu aj z iných ako ruských zdrojov oslabujú vydieračský potenciál Ruska, z hľadiska významu prípadného úspechu vlastnej ťažby sú však len jej doplnkom.

Prepravné problémy

V ceste za fungujúcim diverzifikovaným systémom energetických zdrojov však Poľsku stojí veľa vlastných prekážok. Asi najpálčivejším problémom je poľská distribučná sieť. Ťažba bridlicového plynu je vo svojej podstate decentralizovaná, situovaná do veľkého počtu menších vrtov, ktoré sa častejšie sťahujú, takže je veľmi náročná na hustotu a kvalitu plynovodnej siete. Severná Amerika je územím s najrozsiahlejšou a najprepracovanejšou distribučnou sieťou plynu a stala sa tak ideálnym laboratóriom pre spustenie nekonvenčnej ťažby. Stredná Európa však takou infraštruktúrou nedisponuje, navyše Poľsko patrí k najmenej zasieťovaným oblastiam regiónu.

Otvorenie ťažobných ložísk je teda zmysluplné plánovať za predpokladu masívnej výstavby distribučnej siete. Nová infraštruktúra by sa samozrejme musela stať integrálnou súčasťou existujúcich tranzitných veľkokapacitných plynovodov. Tu však narážame na ďalšiu prekážku – ruské vlastníctvo produktovodov. Pokiaľ je jedným z hlavných strategických záujmov Poľska zníženie ruského vplyvu založeného na energetickej závislosti, je veľmi problematické stavať plány na rozvoj produkcie, spotreby a exportu vlastného plynu na spolupráci s Ruskom. Možno očakávať značnú neochotu k prepojeniu existujúcej siete s novo budovanou, vysoké ceny za prenájom, prekážky v technickej rovine a pod. Zo strategického hľadiska by nebolo ideálnym riešením ani pre Poľsko stavba energetickej nezávislosti na infraštruktúre s ruským vlastníckym podielom.

Riešením distribučného problému by mohla byť spotreba plynu v mieste ťažby. Akokoľvek sa to môže zdať komplikované, sieť menších paroplynových elektrární v blízkosti vrtov sa javí ako najefektívnejšie riešenie. Do rozvoja poľskej prenosovej sústavy by v takom prípade musela smerovať tiež masívna investícia, nie sú tu však problémy s ruským vlastníctvom a vzhľadom na výkonové výkyvy off-shore veterných parkov v Severnom mori je posilnenie prenosovej sústavy tak ako tak žiaduce. Zo strategického pohľadu by navyše také riešenie viedlo k posilneniu väzieb s Nemeckom, ktoré sa sprevádzkovaním Nordstreamu do značnej miery popretŕhali.

Vzhľadom na odklon Nemecka od jadrovej energetiky a expanziu veterných elektrární bude v najbližšej budúcnosti nutné vyriešiť výkyvy v dodávkach elektrickej energie v závislosti od sily vetra. Paroplynové elektrárne sú ideálnym opakom veterných elektrární, lebo ich nábeh z nuly na plný výkon je v porovnaní s ostatnými zdrojmi takmer okamžitý. Posilnenie poľskej prenosovej sústavy v kombinácii s produkciou elektriny z plynu by tak mohlo z Poľska urobiť významného exportéra elektrickej energie, ktorý bude pre Nemecko nenahraditeľným partnerom.

Na domácej pôde potom bude poľská vláda čeliť politickým tlakom, ktoré spôsobí vstup amerických firiem na poľský trh s plynom. V rámci liberalizácie poľského trhu bude najskôr nutné rozbiť štátny plynárenský monopol PGNiG, ktorého privatizácia bola doteraz odkladaná práve pre obavy zo vstupu ruského kapitálu a ovládnutia vnútroštátnej distribúcie. Možno predpokladať, že nástup dravých amerických spoločností spôsobí ekonomické problémy nielen domácim hráčom, ale aj ostatným európskym firmám alebo ruskému Gazpromu.

Či nakoniec Poliaci zvolia akúkoľvek cestu využitia energetického zdroja z bridlíc, je tu reálna šanca, že sa Poľsku v strednodobom horizonte podarí diverzifikovať zdroje plynu na tri oddelené vetvy: súčasný ruský import s alternatívne severojužnou cestou, vlastné zdroje bridlicového plynu a námorný import LNG z exotických destinácií ako je Katar. Nespĺňa to síce vysnívané postavenie energeticky sebestačného štátu, ale napriek tomu je to obrovský skok z pozície hráča s vysokou spotrebou a nízkym vplyvom.

Environmentálne strategické hľadisko

Poľská politická reprezentácia jasne deklarovala, že je v národnom záujme začať využívať zdroje bridlicového plynu v čo najširšej možnej miere a najkratšom možnom termíne. Americké ťažobné spoločnosti už realizujú prieskumné vrty vo vytipovaných lokalitách, olejársky gigant PKN Orlen oznámil, že investuje do plynu z bridlíc v prepočte 3 mld. Kč a ak ložiská preukážu svoju ekonomickú rentabilitu, rozbehnutý vlak už nebude možné zastaviť. Zásadnou otázkou ale zostáva miera poškodenia životného prostredia, ktorá súvisí s  nekonvenčnou ťažbou.

Technológia ťažby prešla v poslednej dekáde dynamickým vývojom a súvisiaca ekologická záťaž sa znížila. Je nutné ale podotknúť, že pôvodné metódy ťažby boli devastujúce. Do akej miery však zaťažuje životné prostredie ťažba novými technológiami, o tom sa vedú ostré debaty – bohužiaľ však existuje nemnoho serióznych výskumov.

Ochrana životného prostredia v USA nedosahuje zďaleka takú úroveň ako v EÚ, čo je okrem iného dané obrovskými priestormi a zdanlivým „znížením významu“ ekologických škôd v rozľahlej neobývané krajine. Uholným kameňom environmentálnej otázky je konkrétna lokalizácia ťažby, pretože každé bridlicové ložisko je iné a tie poľské sa od amerických v mnohých ohľadoch líšia. Pre obavy z poškodenia životného prostredia zamietli prieskumnú ťažba vo Francúzsku, Bulharsku alebo Porýní – Severnom Vestfálsku.

Ekologické riziká

Nekonvenčné ťažba je založená na vykonávaní tzv. hydraulickej frakturácie, kedy je do vrtov pod tlakom vháňané veľké množstvo vody s prísadou piesku a chemikálií. Táto zmes naruší bridlicovú horninu a po jej odčerpaní začína ťažba plynu prúdiaceho z otvorených puklín vo vnútri vrtu. Doterajšie prieskumy o vplyve ťažby na životné prostredie a obyvateľov hovoria o rizikách v nasledujúcom kontexte: riziko znečistenia spodných vôd frakturačným médiom, riziko úniku plynov spoločne s chemikáliami na povrch, možnosť zvýšenia tektonickej nestability, hustota zaľudnenia, hluk a vplyv na vzhľad krajiny.

Čo sa týka najčastejšie skloňovaného rizika znečistenia spodných vôd, nižšie položené ložiská v Poľsku (cca 2-3 km pod povrchom, americké sú o cca 1 km bližšie k povrchu) sú spodnej vode ešte vzdialenejšie, pretože tá sa nachádza v rádovo menších hĺbkach (približne do 300 m). Podľa odborníka na ťažbu plynu Anthonyho Ingraffey z Cornellovej Univerzity sa riziko kontaminácie spodných vôd zvyšuje pri vysokom počte vertikálnych vrtov v danej oblasti. Príliš hustá sieť vertikálnych a horizontálnych vrtov môže pri frakturácii narušiť podložie do tej miery, že je spodná voda kontaminovaná plynom alebo frakturačným médiom. Rovnaké dôsledky môže mať nedostatočné betónovanie vertikálnych vrtov.

Odčerpané frakturačné médium je nutné zachytiť a dekontaminovať, pretože okrem obsahu chemikálií je odčerpaná zmes často rádioaktívna v dôsledku prítomnosti radónu. Dodržanie postupov technológie je preto absolútne kľúčové. Čo sa týka tektonickej nestability, boli zaznamenané prípady zvýšenej, tzv. indukovanej seizmicity pri prieskumné frakturácie vo Veľkej Británii. Podľa Vladimíry Dvořákovej z Českého geologického ústavu je však prakticky nemožné, aby bola povolená ťažba v tektonicky ohrozených oblastiach.

Problematika hustoty zaľudnenia a hluku je pálivejšia ako v USA, avšak okrem Varšavskej a Gdaňskej aglomerácie je podľa poľského ministerstva životného prostredia ťažba z tohto hľadiska možná. Vplyv na vzhľad krajiny je podľa ministerstva menší než pri konvenčných vrtoch, pretože vrtné veže sú po vyhĺbení vrtu nahradené hlavicami napojenými do siete a nie sú príliš viditeľné. Úplne špecifickou pomôckou je potom obava z poklesu hladiny spodných vôd po opustení prázdneho vrtu, zatiaľ je však debata skôr v teoretickej rovine a ďalšie prieskumy sú na mieste.

Ďalším atribútom ťažobnej technológie je nutnosť zásobovania vrtu obrovským množstvom vody. Hoci ochrana prírody nie je v Poľsku zásadným témou spoločenskej diskusie, na prevažne poľnohospodárskom poľskom vidieku je dostatok kvalitných vodných zdrojov základom regionálneho hospodárstva a možno teda očakávať ich silnú lokálnu ochranu, aj keď z ekonomických dôvodov. Nekonvenčná ťažba plynu nie je bezrizikovou technológiou, je tu nutná silná regulácia štátnych autorít a dôkladná kontrola používaných technológií.

Poľský energetický mix

Ďalším ekologickým rozmerom poľskej snahy využívať ložiská bridlicového plynu je štruktúra poľského energetického sektoru. V súčasnosti Poľsko produkuje 95 % elektrickej energie v uhoľných elektrárňach. Rovnaká situácia je aj v oblasti dodávok tepla, kde prevažná väčšina lokálnych kúrenísk používa ako palivo uhlie, prípadne drevo. Keď opomenieme obmedzenosť uhoľných surovinových zdrojov, z ekologického hľadiska je jasné, že prípadný prechod na paroplynové elektrárne a lokálny rozvod plynu zásobujúci miestne tepelné zdroje, by razantne znížil emisie CO2, o emisiách oxidov dusíka a prachu ani nehovoriac.

Zemný plyn je energetický zdroj, ktorý produkuje približne polovicu CO2 na kJ v porovnaní s uhlím. Niektoré štúdie však dokazujú, že nekonvenčná ťažba je príčinou masívneho úniku metánu. Ten je považovaný za rádovo „účinnejší“ skleníkový plyn a jeho emisie stavajú bridlicový plyn do pozície energetického zdroja, ktorý prispieva k skleníkovému efektu viac ako uhlie alebo ropa. Jeho ekologický prínos je taký hmatateľný na lokálnej úrovni, kde prispeje k zreteľnému prečisteniu vzduchu, z hľadiska globálnych zmien klímy je však sporný.

Podľa Lisabonskej zmluvy patrí zloženie energetického mixu jednotlivých členských krajín medzi výhradne národnej politiky. Brusel však už v septembri 2011 vyhlásil, že vypracuje pravidlá pre využívanie bridlicového plynu, ktoré budú platiť pre celú EÚ a budú zamerané predovšetkým na ochranu životného prostredia. Začiatkom februára 2012 potom európsky komisár pre energetiku Günter Oettinger vyhlásil, že kompetencie určujúce zloženie energetického mixu by mali v budúcnosti prejsť na Európsky parlament a Radu EÚ. Oettingerova snaha je teraz síce namierená predovšetkým proti jadrovej energetike, avšak otázka energetického mixu sa dotýka všetkých energetických zdrojov, čo by Poľsko mohlo považovať za ohrozenie svojich záujmov v produkcii bridlicového plynu.

Poľsko predtým zastávalo názor, že je potrebné regulovať nekonvenčnú ťažbu na celoeurópskej úrovni, ale teraz názor mení a rýchlo koná na vlastnú päsť. Francúzsky zákaz prieskumných vrtov Poliaci pochopili ako signál prevažujúcich obáv o nebezpečnosti ťažby, a tak spoločná európska legislatíva upravujúca problematiku už nie je v ich záujme. Vo Francúzsku vyhrali bitku o bridlicový plyn ekologické organizácie, vzhľadom na vyhrotenie debaty sa však rozostruje jej vecnosť.

Existuje konštruktívne riešenie?

Pri tejto téme je potrebné sa znovu vrátiť k Rusku a jeho záujmom. Problematika nekonvenčnej ťažby sa javí ako ideálny priestor k spravodajskému lobingu. Z vlastnej nedávnej skúsenosti s občianskymi protestmi proti americkému radaru v Brdoch vieme, ako vie Rusko citlivo využívať nálady v spoločnosti podporou rôznych mierových a ekologických hnutí. V prípade nekonvenčnej ťažby ide o technológiu, ktorá za sebou nemá dlhoročné skúsenosti a väčšina výskumov (ktorých napokon nie je mnoho) o záťaži životného prostredia sa pohybuje na úrovni odhadov a testov nesúvisiacich s poľským prostredím.

Je teda vysoko pravdepodobné, že Rusko lobuje na všetkých úrovniach za obmedzenie nekonvenčnej ťažby, od európskych úradníkov po občianske a ekologické iniciatívy. Rozostrenie vecnej debaty je pre Rusko cestou i cieľom, pretože v polarizovanom prostredí je jednoduché spochybniť objektivitu serióznych analýz produkciou tendenčne zameraných výskumov. Hľadanie konsenzu a konštruktívnych riešení sa v takomto prostredí stáva nemožným. Spoločným cieľom Varšavy i Bruselu by tak malo byť zabránenie spoločenskej hystérii a objektívny prístup k výsledkom pokračujúcich prieskumov pri zachovaní prísnej ekologickej regulácie ťažobných prác.

Konsenzus ohľadom miery prijateľnosti ekologickej záťaže nekonvenčnej ťažby sa pravdepodobne nájde ľahšie, ak sa poľská vláda aj ťažobné firmy pokúsia o maximálnu transparentnosť prieskumnej činnosti. Môžeme  predpokladať, že ekologické organizácie a ani európske inštitúcie sa nenechajú strhnúť tendenčnými pamfletmi, ak budú ich odborníci prítomní pri prieskumných vrtoch a budú mať možnosť dohliadať na dodržiavanie stanovených štandardov.

Text vyšiel v českom jazyku v odbornom magazíne PRO-ENERGY 01/2012. Publikujeme so súhlasom magazínu. Preklad: energia.sk

O autorovi

Oto Šimák študuje medzinárodné vzťahy na Fakulte sociálnych vied Karlovej Univerzity.

K téme