Európska smernica o bezpečnosti dodávok a infraštruktúre (prehľad)
Hlavným cieľom Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/89/ES z 18. januára 2006 je vytvoriť podmienky pre budovanie fungujúceho vnútorného trhu s elektrickou energiou. V úvode sa spomína, že cieľ možno dosiahnuť iba cez spoluprácu a posilňovanie prepojení medzi jednotlivými členskými krajinami. Inými slovami, rovnako dôležité sú fyzické kapacity cezhraničných prepojení ako aj transparentná, nediskriminačná a stabilná národná legislatíva a regulačný rámec.
Smernica vychádza z niekoľkých predpokladov. Spomedzi nich, najdôležitejšími sú: odhadovanie vývoja dopytu po elektrickej energii na základe prognóz prevádzkovateľov prenosových sústav v strednodobom horizonte, potreba nediskriminačných politík členských krajín EÚ, potreba primeraného a stabilného regulačného rámca, medzinárodná spolupráca medzi prevádzkovateľmi prenosových sústav a existencia dostatočnej fyzickej kapacity pre cezhraničný prenos elektriny.
Okrem toho, smernica vychádza tiež z predpokladu, že pri podpore využívania obnoviteľných zdrojov je potrebné zabezpečiť dostatočný pridružený záložný výkon tak, aby sa zachovala spoľahlivosť a bezpečnosť sústavy. Na inom mieste sa konštatuje, že rezervné kapacity musia mať komerčný základ. Od prevádzkovateľov prenosových a distribučných sústav sa tiež požaduje, aby poskytovali koncovým odberateľom elektrickej energie kvalitné služby, pričom kritériami sú predovšetkým frekvencia a trvanie prerušení dodávok.
Úlohy členských krajín EÚ
Smernica v článku 3 ukladá členským krajinám zabezpečiť „vysoký stupeň bezpečnosti dodávok elektrickej energie prijatím potrebných opatrení na uľahčenie stabilného investičného prostredia a vymedzením úloh a zodpovedností príslušných orgánov“, medzi ktoré sa zaraďujú aj regulačné orgány a všetci významní účastníci trhu (vrátane prenosových a distribučných sústav, elektrární, dodávateľov a koncových odberateľov).
Členské krajiny by pritom mali zohľadniť niekoľko faktorov. Okrem už skôr spomenutých (regulačný a legislatívny rámec, fyzická kapacita OZE a pod.) ide napríklad aj o potrebu pravidelného údržbovania sústav, ich rozvoj, podporovanie vytvárania likvidných veľkoobchodných trhov, prihliadanie na stupeň diverzifikácie vo výrobe elektriny či podpora zvyšovania energetickej účinnosti a zavádzanie nových technológií.
Kľúčové je tiež „odstraňovanie administratívnych prekážok pri investíciách do infraštruktúry a výrobnej kapacity“. Pri prepájaní sústav jednotlivých členských krajín je potrebné využívať už existujúce prepojenia, prihliadať na geografickú polohu každej z krajín a dbať na rovnováhu medzi nákladmi a úžitkom koncových odberateľov.
Bezpečnosť, rovnováha, investície
Text smernice definuje tri priority:
- prevádzková bezpečnosť siete,
- zachovanie rovnováhy medzi dodávkou a dopytom po elektrickej energii,
- investície do siete.
Od prevádzkovateľov prenosových sietí členské štáty požadujú dodržiavanie istého stupňa prevádzkovej bezpečnosti. Operátori sústav preto vytvárajú rezervnú kapacitu a spolupracujú s prenosovými sieťami v okolitých krajinách (vrátane vzájomnej výmeny informácií, ktoré majú slúžiť na zvýšenie stupňa predvídateľnosti okolností bezpečnostného charakteru).
Prevádzkovatelia distribučných a prenosových sústav si stanovia „minimálne prevádzkové pravidlá a záväzky pre bezpečnosť a spoľahlivosť“. V rámci nich sa definuje i štandard pre kvalitu dodávok a bezpečný výkon siete. V prípade obmedzenia dodávok v stave núdze postupujú prevádzkovatelia podľa vopred určených „kritérií riadenia nerovnováhy“. Súčasne koordinujú kroky s okolitými prenosovými sústavami tak, aby sa dodržali existujúce dvojstranné dohody.
„Členské štáty prijmú vhodné opatrenia na zachovanie rovnováhy medzi dopytom po elektrickej energii a dostupnosťou výrobnej kapacity.“ Ako nástroje sa definujú: podpora vytvorenia veľkoobchodného trhového rámca, ktorý „poskytuje vhodné cenové signály pre výrobu a spotrebu“ a zabezpečenie dostatočných rezervných kapacít prenosovej sústavy. Okrem toho, členské štáty môžu ísť ďalej a môžu prijať niekoľko ďalších opatrení. Medzi nimi najmä: odstránenie prekážok pre vstup nových výrobných kapacít na trh, odstránenie prekážok pre využívanie zmlúv o prerušiteľnej dodávke a zmlúv s rôznou dobou platnosti, či podpora technológií pre riadenie dopytu v reálnom čase (napr. smart metering).
Investície do siete sa zabezpečujú predovšetkým nastavením regulačného rámca. Každá členská krajina by ho mala vytvoriť tak, aby poskytoval investičné signály pre operátorov sústav, ktorí by mali rozvíjať kapacity s ohľadom na uspokojenie budúceho predpokladaného dopytu. Súčasne by regulácia mala uľahčovala údržbu a obnovu sústav.
„Členské štáty zabezpečia, aby sa rozhodnutia o investíciách do prepojení prijímali v úzkej spolupráci medzi príslušnými prevádzkovateľmi prenosových sústav.“
Termín prevzatia smernice
Smernica v závere definuje povinnosti v otázke informovania a zverejňovania dát. Musí sa však zabezpečiť nešírenie dôverných informácií. Účinnosť smernice prebratej do právnych poriadkov členských štátov sa určila na 24. februára 2008, pričom členské štáty mali do 1. decembra 2007 Európskej komisii oznámiť „znenie vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré prijmú v oblasti pôsobnosti smernice“.
(c) energia.sk
K téme
