Do distribučnej sústavy sme investovali už 400 mil. eur

Michal Hudec: Na úvod, skúsme zhodnotiť rok 2011. Ako sa Východoslovenskej distribučnej podnikalo? Koľko spoločnosť investovala do rozvoja sústavy, aké výsledky dosiahla – či už finančné alebo aj čo sa týka spoľahlivosti distribúcie elektriny?

Jaroslav Hrušč: Bol to zaujímavý rok. Na jednej strane sme síce zaznamenali  mierne oživenie priemyslu, ktoré však neprinieslo žiadne významné zvýšenie takých parametrov ako je objem distribúcie elektriny. No na druhej strane, kontraproduktívne z pohľadu regionálnej distribúcie bolo to, že mnohí investori využili systém podpory podľa zákona č. 309/2009 o podpore obnoviteľných zdrojov na výstavbu vlastných zdrojov. Najmä veľké firmy čoraz viac produkujú elektrinu z vlastných zdrojov, čoho vedľajším efektom je klesanie objemu distribúcie v regionálnej sústave. Teda na jednej strane: áno, priemysel mierne rastie a rastie aj distribúcia v napäťových hladinách VVN a VN, ale vďaka výrobe elektriny vo vlastných  zdrojoch elektriny  podporovanej systémom, rast  objemu distribúcie nie je až taký viditeľný, aký by bol býval, ak by si firmy neinštalovali vlastné zdroje. To má priamy vplyv na  jednotkovú cenu distribúcie. Súčasne sa však podpora pre takéto zdroje premieta do nárastu ceny tzv. tarify za prevádzkovanie systému.

Celkovo sa dá povedať, že Východoslovenská distribučná obstála v minulom roku dobre, a to aj napriek spomenutým skutočnostiam. Dosiahli sme uspokojivé hospodárske výsledky  a aj v oblasti riadenia procesov sme boli úspešní vďaka tomu, že naši zamestnanci excelentne zvládli explóziu požiadaviek na pripájanie obnoviteľných zdrojov do sústavy. VSD nezaznamenala žiadne procesné chyby, žiadne sťažnosti zo strany výrobcov resp. investorov takýchto zdrojov, žiadne zistenia pri následných kontrolách zo strany Štátnej energetickej inšpekcie (ŠEI), resp. Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO).

Ilustračná snímka: Jaroslav Hrušč

VSD zverejnila Výročnú správu za rok 2011 na webe. Je v nej popísané celé pozadie našich podnikateľských aktivít a to, čomu sme sa venovali v minulom roku aké boli naše hlavné investičné aktivity. Spomedzi nich môžem spomenúť výstavbu Elektrickej stanice Košice IV, ktorá výraznou mierou zvýšila distribučnú kapacitu na území Košíc a v blízkom okolí. Dá sa to vnímať aj ako príprava na ďalší rozvoj sústavy v spojitosti s priemyselnými parkami pri Šaci alebo smerom na Kechnec, ktoré by sa mali v najbližšej dobe rozvíjať.

Unikátnym dielom, ktoré nemá v súčasnej dobe na Slovensku obdobu, je viacsystémové vedenie, ktoré vzniklo v spolupráci spoločností  Slovenská elektrizačná prenosová sústava (SEPS) a Východoslovenská distribučná (VSD). Bolo vybudované vedenie 2×400 kV plus 2×110 kV na spoločných stožiaroch medzi Lemešanmi a spínacou stanicou pri U.S. Steel Košice, pričom 110 kV vedenie, aj keď je vo vlastníctve SEPS, bolo pri Lemešanoch a bude aj pri Elektrickej stanici Košice IV začlenené do našej distribučnej sústavy. Takéto riešenie umožnilo využiť koridor SEPS-u. Ďalšou obrovskou výhodou je minimalizácia času potrebného na výstavbu nášho dvojitého 110 kV vedenia, ktoré by posilnilo koridor Lemešany – Košice. Aj vďaka tejto spolupráci  sme mohli vybudovať už spomenutú novú Elektrickú stanicu Košice IV. Hovoríme o tom aj preto, lebo si myslíme, že v súčasnej dobe je potrebné vzájomné úsilia spájať. SEPS a VSD  sa podarilo nájsť synergiu. Výsledkom je dielo využiteľné pre oboch partnerov.

Radoslav Haluška: Ja by som len doplnil, čo sa týka investícií do obnovy a rozšírenia distribučnej sústavy VSD, od vstupu RWE do skupiny VSE  kumulatívne vrátane roku 2012 hovoríme o takmer 400 miliónoch eur.

Michal Hudec: Spomenuli ste, že viaceré firmy si stavajú svoje vlastné menšie zdroje. Je možné odhadnúť, ako by dnes vyzeral objem distribúcie v sústave VSD, ak dochádza k hospodárskemu oživeniu, ak by sa tieto malé zdroje nestavali?

Jaroslav Hrušč: Na začiatok by som spomenul, že snaha investorov stavať vlastné zdroje má svoj ekonomický základ. Každý sa snaží optimalizovať svoju výrobu, preto aj pre rok 2012 očakávame, že investori sa budú i naďalej snažiť investovať do zdrojov, a to minimálne dovtedy, kým je systém podpory nastavený tak, ako je. Pravdepodobne budú menšie zdroje i témou nasledujúceho roka 2013.

Najvyšší objem distribúcie elektriny sme zaznamenali pred krízou, teda pred rokom 2009. Odvtedy, aj keď došlo k oživeniu priemyslu na Slovensku, „východ“ stále trpí nedostatočne rozvinutou infraštruktúrou, či už ide o diaľnice alebo sú tu  ďalšie prekážky, ktoré investori vnímajú pri posudzovaní zakladania svojich spoločností. Aj preto sme sa k pôvodným objemom distribúcie doteraz nevrátili. Médiá už dnes informujú, že možno očakávať ďalšie zníženie priemyselných aktivít, čo znamená, že východné Slovensko na tento jav doplatí opäť najviac. Ak  porovnáme náš objem s objemom distribúcie na celom Slovensku, ten podiel je približne 20 až 21 % z celkovej distribúcie elektriny v krajine.

Na vašu otázku, ako by sme si predstavovali potenciál pre nárast distribúcie, je v tejto chvíli ťažko odpovedať. Z praxe disponujeme len informáciami o tom, ako sa objem distribúcie znižuje, ak príde investor a oznámi, že si postaví svoj vlastný zdroj. Vidieť to najmä na napäťových hladinách VN a VVN. Výnimkou v tomto trende  je možno len veľký investor SSM Strážske, ktorý v minulom roku spustil svoju novú výrobu v skúšobnej prevádzke, inak je objem distribúcie závislý na tom, že sa každý investor snaží využívať svoje zdroje elektriny najlepšie ako vie. Preto nárast distribúcie nie je taký signifikantný. Konkrétne čísla za jednotlivé napäťové hladiny možno nájsť vo výročnej správe.

Michal Hudec: Za unikát ste označili viacsystémového vedenie 2×400+2×110 kV. Je takáto spolupráca medzi SEPS a VSD skôr výnimka alebo vidíte priestor pre to, aby aj v budúcnosti vznikali podobné riešenia, či už v regióne východného Slovenska alebo inde?

Jaroslav Hrušč: Nemyslíme si, že v prípade SEPS a VSD  to bola výnimka. Bolo to významné spojenie, kde jedna spoločnosť stavia, ale stavia už s perspektívou synergického využitia inými spoločnosťami. Myslím si, že VSD a SEPS majú v tomto smere vynikajúcu spoluprácu, ktorú si, myslím, môže potvrdiť aj druhá strana. V prípade, ak by v budúcnosti vznikla potreba využívať niektorý z koridorov vedení či už jednou alebo druhou stranou, vieme diskutovať a hľadať spoločne prospešné riešenia.

Príklad ďalšej spoločnej investície je rekonštrukcia Elektrickej stanice Voľa na našom území, kde SEPS prechádza zo systému 220 kV na 400 kV. VSD a SEPS uzavreli zmluvu, ktorá rieši časový harmonogram prechodu tejto veľkej systémovej rozvodne z 220/110 kV na 400/110 kV, pričom 220 kV resp. 400 kV sú napäťové hladiny SEPS-u a 110 kV je naša napäťová úroveň. Pre Východoslovenskú distribučnú predstavuje stanica Voľa veľký systémový uzol, z ktorého distribuujeme elektrinu pre danú časť východného Slovenska. Prechod SEPS-u z 220 kV na 400 kV súvisí aj s vyraďovaním jadrových elektrární a s ďalšími strategickými záujmami prenosovej sústavy. Podobne sme niekoľko rokov dozadu spolupracovali aj v Lemešanoch. Spoločný projekt sme dokončili v roku 2008, a to prifázovaním 400 kV transformátorov do elektrizačnej sústavy SR.

Spoľahlivosť distribúcie elektriny a potrebné investície

Michal Hudec: Prejdime k otázke spoľahlivosti distribúcie elektriny. Známym je ukazovateľ SAIDI. Aké hodnoty SAIDI dosahuje Východoslovenská distribučná? Je možné tieto hodnoty porovnať s hodnotami, ktoré dosahujú iné distribučné spoločnosti?

Radoslav Haluška: Spoľahlivosť distribučnej sústavy je  veľmi komplexná téma. Kvalitu distribúcie elektriny dokážu objektívne zhodnotiť tri parametre – SAIDI, SAIFI a CAIDI. Treba ich však porovnávať vždy  s ohľadom na štrukturálne rozdiely medzi jednotlivými sústavami či už v rámci Slovenska alebo EÚ pri tvorbe spoločného „benchmarku“.

Spomedzi týchto troch ukazovateľov, je populárny najmä SAIDI (angl. System Average Interruption Duration Index), ktorý hovorí o nedostupnosti distribúcie elektriny. Ak to veľmi zjednoduším, v praxi to znamená, že ak má niekto SAIDI v hodnote 100 minút za rok, znamená to, že k 1. januáru o polnoci vypne celú sústavu na svojom území a po 100 minútach ju zapne, pričom až do konca daného roka už nebude žiadny výpadok v sústave, čiže prerušenie distribúcie. Pod prerušením distribúcie treba rozumieť plánované aj neplánované prerušenia.

Druhá veľmi dôležitá vec je, ako sa SAIDI počíta. Niektoré krajiny rozumejú pod termínom SAIDI aj vplyv výpadkov na nízkonapäťovej úrovni. Na Slovensku počítame SAIDI podľa napäťových úrovní VN a VVN. Je pravda, že komplexné SAIDI, ktoré započítava aj NN úroveň, je o niečo vyššie, ale rozdiel je malý, pretože SAIDI sa počíta s ohľadom na počet odberných miest, ktorým sa distribúcia obmedzí. Ak je výpadok na NN úrovni, obmedzenie sa dotýka iba malého počtu odberných miest, preto tieto výpadky majú na celkovom SAIDI nízky podiel, spravidla okolo 5 % v porovnaní so SAIDI na úrovni VN. Samozrejme, tiež to závisí od štruktúry sústavy a od schopnosti reagovať na vzniknutú situáciu, ale v princípe je podiel okolo 5 %.

Asociácia európskych regulátorov (Council of European Energy Regulators) vydáva správu, ktorá porovnáva SAIDI sústav jednotlivých krajín. Súčasne ale pripomína, že „benchmark“ je síce dôležitý, ale treba pri ňom zohľadniť štruktúru sústavy.  Veľmi dôležitý aspekt je v tomto smere pomer medzi káblovou (podzemnou) a vzdušnou sieťou. Napríklad Rakúsko má podiel káblovej a vzdušnej siete 50:50. Naopak, Nórsko, ktoré môže byť pre Slovensko z hľadiska konfigurácie, dosiahnuteľných možností a ekonomickej opodstatnenosti výhľadovou referenciou, má podiel káblovej siete 40 %.

Ak hovoríme o Východoslovenskej distribučnej, na úrovni VN tvorí káblová sieť (podzemná) len 12,5 % z celkovej dĺžky vedení. Prečo je to tak? Odpoveďou je, že je to dané historicky v spojitosti s  elektrifikáciou Slovenska, hustotou osídlenia, industrializáciou a typom krajiny. Toto treba pri porovnaní SAIDI zohľadniť. SAIDI sa skladá z dvoch hlavných komponentov, ktorými sú plánované a neplánované prerušenia distribúcie. Neplánované, ktoré sa dajú označiť aj ako poruchy, sa ešte delia na neplánované so štandardnými podmienkami a neplánované v dôsledku vzniku extrémnej situácie. To je napríklad povodeň alebo víchrica, ktoré sa nedajú „benchmarkovať“, preto je ich potrebné nejakým spôsobom vyčleniť.

Aby som bol konkrétny, neplánované SAIDI našej distribučnej sústavy bolo za minulý rok zhruba 160 minút. Tieto čísla sú aj na stránke ÚRSO. Okrem tohto čísla sú tu ešte aj extrémne situácie, ktoré majú svoju definíciu a prispievajú do celkového SAIDI zhruba 90 minútami. Mnohé PDS dosahujú neplánované SAIDI bez extrémov niekde na úrovni 80 až 100 minút, čo zodpovedá napríklad kvalite a štruktúre sústavy v Nórsku. S ohľadom na potrebu investícií a ich realizácie pri obnove sústavy, o nejakých 10 – 15 rokov sa môže aj VSD priblížiť takémuto SAIDI. Ak by sme porovnávali SAIDI v rámci Slovenska, je potrebné zdôrazniť, že štruktúra odberných miest a štruktúra sústavy na východe je iná napríklad v porovnaní so západným Slovenskom. Máme tu hory, kopce, skrátka inú geomorfológiu, preto je dosiahnuteľné SAIDI pochopiteľné iné než v sieti ZSE – Distribúcia.

Jaroslav Hrušč: Ak sa pozeráme na neplánované prerušenia, čo je okolo tých 160 minút, tieto prerušenia vždy vychádzajú z niečoho, čo nastane v dôsledku fyzikálneho pôsobenia v sústave. O takejto poruche sa vždy dá diskutovať, či za ňu môže alebo nemôže prevádzkovateľ distribučnej sústavy (PDS), resp. či ju nevyvolala tretia strana. Limit pre neplánované prerušenia je nastavený regulátorom v rámci štandardov kvality, ktoré ako distribútor plníme. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že disponibilita služieb distribučnej sústavy VSD je pre našich zákazníkov zhruba na 99,95 %-nej úrovni. Ak to porovnáme s inými službami, napríklad s mobilnými operátormi a podobne, je to nesmierne vysoká miera disponibility.

Radoslav Haluška: Ešte jeden zaujímavý parameter. Report, ktorý som spomínal, celkové SAIDI v jednom grafe prezentuje ako koreláciu medzi podielom podzemných káblov verzus SAIDI. Podzemné káble sú totiž bezpečnejšie, pokiaľ ide napríklad o padajúce stromy, sneh, víchrice a podobne. V sústave VSD máme okolo 15 % podzemných káblov, pričom pre takýto podiel vychádza celkové „benchmarkové“ SAIDI na približne 300 minút za rok vrátane plánovaných prerušení.

Na margo plánovaných prerušení by som tiež ešte spresnil, že nejde o poruchy, ale o odstávky v dôsledku plánovaných prác v sústave. V súčasnosti investujeme veľa prostriedkov do sústavy VN v záujme vyrovnania investičného deficitu z minulosti a zvýšenia jej spoľahlivosti resp. v spojitosti s požiadavkami zákazníkov na pripojenie. Preto pre umožnenie týchto prác  ju musíme vypínať častejšie, a  preto bude SAIDI plánovaných výpadkov v najbližších rokoch o niečo vyššie, než by bolo štandardne, ak by sme nemuseli vyrovnávať investičný deficit z minulosti. V snahe znížiť početnosť vypínaní na čo najnižšiu mieru zvyšujeme podiel práce v sústave bez prerušenia, tzn. pracujeme  pod napätím.  Všetci naši pracovníci sú v plnom rozsahu oprávnení pracovať na úrovni NN bez prerušenia distribúcie a na práce pod napätím majú potrebné vybavenie a vzdelanie. Aj pre úroveň VN máme špeciálnu jednotku, ktorá môže úkony robiť pod napätím.

Týmto smerom pôjdeme aj v nasledujúcom roku a skupina pre práce pod napätím na úrovni VN bude pracovať 12 hodín denne. Cieľom je, aby prerušenia distribúcie najmä na kmeňových vedeniach boli len také, ktoré sú skutočne nevyhnutné. Chceme v čo najväčšej miere využívať techniky práce pod napätím, je to však  veľmi náročná a relatívne drahá technológia vyžadujúca si kvalifikovaných a plne nasadených pracovníkov.

Michal Hudec: Naznačili ste potrebu ďalších investícií do sústavy. Ak by sme to zhrnuli, aká akútna je potreba investovať do sústavy VSD v tomto období?

Radoslav Haluška: Je potrebné povedať, že v 80-tych rokoch minulého storočia sa investície do distribučnej sústavy de facto zastavili, majetok a distribučné aktíva preto starnú. Až v roku 2002 došlo k obnoveniu nárastu investícií a distribučný majetok sa začal obnovovať. Inými slovami, na to, aby sme mali nižšie SAIDI, potrebujeme zlepšiť dva parametre: znížiť počet porúch, čo dosiahneme len tak, že budeme mať kvalitnejšiu, mladšiu a modernejšiu sústavu, budeme meniť jej štruktúru, teda budovať viac káblových podzemných vedení a menej vzdušných  vedení, čo sú obrovské investície. Alebo rýchlym reakčným časom, čo znamená izolovať a obmedziť len tie odberné miesta, ktoré sú nevyhnutné z pohľadu odstraňovania poruchy.

To druhé VSD rieši automatizáciou distribučnej sústavy, kam investujeme dosť výrazne. Napríklad diaľkovo ovládané spínacie prvky nám umožňujú pomerne rýchlo nájsť a odstrániť poruchu. Tiež interne sme inak zorganizovali prevádzku distribučnej sústavy. Zaviedli sme  zmenovú prevádzku, čo znamená, že naši prevádzkoví pracovníci sú de facto 12 hodín denne online. V praxi to znamená, že ak je porucha, naši pracovníci sú pripravení zasiahnuť.

Z pohľadu zmeny štruktúry sústavy a jej modernizácie ide o dlhodobý proces. Obnova existujúcich aktív je daná predovšetkým vhodným regulačným rámcom. Aj vďaka súčasnému regulačnému rámcu dnes môžeme investovať toľko, koľko investujeme. Ak všetko pôjde dobre, 20-ročný investičný deficit, ktorý som spomenul, sme schopní prekonať do 15 – 20 rokov. Potom môžeme povedať, že sme dosiahli určitý  štandard, nebudeme však dosahovať špičky v rámci „benchmarku“.

Michal Hudec: Tých 15 – 20 rokov sa počíta od roku 2002, kedy sa investície obnovili?

Radoslav Haluška: Zhruba áno.

Jaroslav Hrušč: Doplnil by som: aby sme dosiahli taký stav, o akom hovoril R. Haluška, je treba mať finančnú základňu; regulačný rámec, ktorý musí byť natoľko stabilný, aby sme vedeli svoje náklady a výnosy vo väzbe na plánovanie investícií predvídať.

Michal Hudec: Spomenuli ste aj indexy SAIFI a CAIDI. Aký je ich vzťah k SAIDI, o ktorom sme diskutovali?

Radoslav Haluška: Matematicky je SAIDI súčinom medzi SAIFI a CAIDI. Preto sa SAIDI považuje za globálny parameter. SAIFI (angl. System Average Interruption Frequency Index) hovorí o početnosti prerušení na odberné miesto a CAIDI (angl. Customer Average Interruption Duration Index) hovorí o čase, ktorým bolo dané odberné miesto postihnuté poruchou.

Michal Hudec: Padlo tvrdenie, že vôľa firmy investovať do rozvoja závisí najmä od regulačného rámca. Ako by ste ohodnotili regulačný rámec na Slovenku? Na odborných fórach sa rôznia názory na jeho stabilitu a predvídateľnosť…

Branislav Sušila: Keď sa tvoril súčasný regulačný rámec, tak sme ocenili, že sa stanovil na 5 rokov a že sme sa s regulačným úradom dokázali zhodnúť na základných parametroch regulácie  pre distribúciu. Je to veľmi dôležité, či už ide o regulačnú bázu aktív, výšku odpisov z tejto bázy, a tak podobne. Od toho totiž závisia povolené výnosy pre distribúciu. Takže v globále by som povedal, že rámec tak, ako je nastavený, je najmä z pohľadu stability pre distribúciu dobrý. V budúcnosti bude zohrávať čoraz väčšiu úlohu dodržiavanie štandardov kvality alebo dodržiavanie povinnej výšky investícií, čo je rozumný a pozitívny krok. V našom prípade je však motivácia investovať predovšetkým v tom, že tie investície si sústava jednoducho vyžaduje.

Jaroslav Hrušč: Doplnil by som jednu vec. Súčasné štvrté regulačné obdobie je postavené na regulácii povolených výnosov. To znamená, že bez ohľadu na vývoj objemov distribúcie, či už pozitívnym alebo negatívnym smerom, spoločnosť by mala mať zachované povolené výnosy. Miera povolených výnosov nám umožňuje investovať a dôležité je, že táto miera musí byť  predvídateľná.  Sústava, aby bola dostupná, si vyžaduje stále fixné náklady na udržanie jej disponibility, a to bez ohľadu na to, či ju v danom momente niekto využíva alebo nie, jednoducho, či  niekto využije časť sústavy zapnutím  napr. kávovaru, aby si uvaril kávu. Kapacita sústavy musí byť k dispozícii online, pričom  sústava musí byť v dobrom stave, aby ju bolo možné hocikedy podľa vôle zákazníka využiť  zapnutím spotrebiču. A to zabezpečia iba investície do jej spoľahlivosti, bezpečnosti a stability.

Ilustračná snímka: Radoslav Haluška

Radoslav Haluška: Hospodárska politika celej krajiny závisí od mnohých faktorov a mala by byť predikovateľná. Je faktom, že rozloženie priemyslu, a v podmienkach Slovenska je to zreteľné, nie je rovnomerné. Na východe Slovenska je asi len 15 % priemyselnej produkcie. Na druhej strane, sú regióny, ktoré sa musia venovať aj iným veciam. Na východe máme národné parky, vodné nádrže, je tu orná poľnohospodárska pôda a pod. V praxi všetko so všetkým súvisí a bez toho, aby bola kvalitne vybudovaná infraštruktúra, jednotlivé regióny nebudú fungovať synergicky.

Infraštruktúra z pohľadu celku obsahuje v sebe aj elektroenergetiku a vrámci nej  spoľahlivosť distribúcie elektriny je veľmi dôležitým faktorom tohto celku. Sú tu rôzne systémy ako štandardy kvality, „benchmarking“ vo väzbe na prevádzkové náklady a podobne, ktoré motivujú PDS investovať do sústavy. Na druhej strane, ak máme aktíva v dôsledku minulosti v nevyhovujúcom technickom stave, automaticky nám generujú zvýšené prevádzkové náklady a prinášajú do siete nižšiu mieru spoľahlivosti. Potom nastáva veľmi relevantná otázka, ako toto celé riešiť. Nevieme to vyriešiť ani za pol roka, ani za rok.

Spomenul som, že do istej miery vieme ovplyvniť SAIDI tým, že sa interne organizačne prispôsobíme. Prídeme však k stropu, kde už nedokážeme urobiť nič viac. Ďalšie vylepšenia sa dajú robiť už iba systémovo. Elektrifikácia trvala desiatky rokov, ak chceme systémovo zmeniť štruktúru a kvalitu existujúcej sústavy, bude to trvať ďalšie desiatky rokov. Preto je nevyhnutný veľmi stabilný systém tvoriaci zdroje na investície. V praxi to znamená, že výnosy musia byť predikovateľné, investície návratné a jediný nástroj, ktorý to môže garantovať, je regulačný rámec. Pokiaľ by rámec nebol stabilný a menil by sa každé dva alebo tri roky, obavy investorov by boli značné a infraštruktúru by nebolo možné budovať systémovo. Ak dnes urobíme nejaké rozhodnutie, výsledok nebude vidno ani o rok a možno ani o päť rokov. Preto treba o infraštruktúre rozhodovať s dlhodobou víziou a primerane tomu nastaviť i regulačný rámec.

Zloženie koncovej ceny elektriny a systém podpory

Michal Hudec: V úvode sme hovorili o tom, že podpora obnoviteľných zdrojov sa premieta do výšky tarify za prevádzku systému. Tým sa otvára téma zloženia koncovej ceny elektriny, ktorej, žiaľ, široká verejnosť nie veľmi rozumie a dokonca i niektorí novinári zvyknú hovoriť iba o dvoch zložkách – komodite a potom o „distribúcii“, pod ktorú ale zaraďujú distribúciu a všetky ostatné regulované položky. Skúsme vniesť trochu svetla do tejto problematiky…

Jaroslav Hrušč: Áno, veľmi často sa o cene elektrickej energie zvykne informovať len ako o cene komodity a cene „distribúcie“. Navyše v takomto ponímaní je „distribúcia“ tá časť, ktorá je príliš vysoká, treba ju skresať a hľadá sa vinník, ktorý za to môže. O distribučných spoločnostiach sa zvykne vytvárať obraz ako o už i tak bohatých firmách, ktoré sa ale napriek tomu snažia ďalej zvyšovať ceny elektriny. Takmer nik sa však nezamýšľa nad tým, ktoré zložky takto vnímaná „distribúcia“ v sebe obsahuje. Ak už chceme hovoriť o dvoch zložkách, bolo by lepšie hovoriť o trhovej časti a o skupine ostatných, regulovaných, netrhových položiek, z ktorých jednou je i distribúcia.

Pokiaľ ide o faktúry, možno by bolo vhodné neuvádzať tam všetky veci tak, ako predpisuje napríklad Európska komisia, ale jednoduchým a prehľadným spôsobom priblížiť jednotlivé zložky koncovej ceny tak, aby aj priemerný spotrebiteľ bez špeciálneho vzdelania vedel pochopiť a vedel si z faktúry prečítať, čo všetko tvorí koncovú cenu.

Ak hovoríme o prehľadnosti jednotlivých súčasných položiek, doteraz sa napríklad pod tarifu za distribúciu schovávajú aj poplatky za prenos. Neprislúcha mi hodnotiť a ani neviem, aký bol dôvod, aby regulačná politika nastavila túto tarifu tak, ako ju nastavila, teda že cena prenosu a cena distribúcie sú spojené. Naučili sme sa žiť s tým, že okrem ľudí pracujúcich s cenovými návrhmi a okrem ľudí z ÚRSO málokto vie, akú cenu platíme za to, že elektrizačná prenosová sústava funguje tak dobre, ako funguje. Pretože funguje naozaj dobre a myslím si, že tie náklady sú oprávnené, majú svoje opodstatnenie, len nie sú samostatne zverejnené.

Problém vzniká, ak niekto hovorí, ako ide cena „distribúcie“ hore, pričom však v skutočnosti môže ísť výraznejšie hore cena za prenos elektriny a cena čistej distribúcie, ktorá prislúcha ZSE – Distribúcii, Stedoslovenskej energetike – Distribúcii alebo Východoslovenskej distribučnej, je stabilná, resp. ide hore len mierne. Je jasné a myslím, že to nie je žiadne tajomstvo, že cena za prenos medziročne stúpla takmer o 30 %. To sa, samozrejme, prejavilo aj v cene distribúcie, ktorú náš zákazník vidí v našich cenníkoch. Pre porovnanie, pokiaľ ide samostatne o služby VSD, ceny pre domácnosti narástli medziročne 2011/2012 v priemere o 1,3 %, hoci z cenníka je zrejmý nárast vďaka  zmene tarify za prenos  o 7,2 %.

Branislav Sušila: Ak by sme sa pozerali na nárasty ceny takzvanej čistej distribúcie za ostatných niekoľko rokov, zistili by sme, že boli momenty, kedy distribúcia nezdražela ani o nárast inflácie. Aj keď jednotková cena mierne narástla, v skutočnosti reálna cena mierne klesla.

Jaroslav Hrušč: Cena čistej distribúcie, teda cena služieb, ktoré poskytuje priamo VSD, bola v období 2007 – 2012 stabilná, nárast bol mierny a percentuálne niekedy aj pod mieru jadrovej inflácie. Ak by sme sa pozreli samostatne na cenu za prenos elektriny, jej vývoj koreloval s vývojom ceny distribúcie, s výnimkou poslednej medziročnej zmeny. Z toho sa dá usúdiť, že ak v minulosti v rámci tarify za distribúciu, ktorú vidí zákazník na faktúre, tvoril prenos okolo 11 %, dnes sa jeho podiel mohol zvýšiť na približne 20 %, ak hovoríme o priemernej cene distribúcie  a prenosu za všetky napäťové hladiny.

Súčasne sa dá na základe historických dát vidieť, že cena tarify za prevádzku systému v ostatnom období prudko rástla, a to najmä pre rozvoj obnoviteľných zdrojov. Nedávno do koncovej ceny elektriny vstúpil ďalší prvok, ktorým je príspevok do Národného jadrového fondu. Všetko toto sa ale komunikuje málo a nedôsledne. Potom sa stáva, že často čelíme útokom zo strany médií, ale aj ostatných účastníkov trhu a sme konfrontovaní s otázkami typu: Kedy konečne znížite cenu za vašu distribúciu?

Michal Hudec: Ak sa pozrieme na predstaviteľov štátu, cenu distribúcie označil otvorene za vysokú napríklad terajší poradca ministra hospodárstva a bývalý štátny tajomník Kristián Takáč. Trváte, že sa v tomto konštatovaní mýli?

Jaroslav Hrušč: Čo sa týka ceny  distribúcie a jej výšky, platí to, čo som už skôr prezentoval. Dôležité je porovnávať porovnateľné, byť transparentný a prezentovať všetky jej skutočné zložky verejnosti.

Podnikanie v energetike všeobecne, a teda aj v oblasti distribúcie elektriny je behom na dlhé trate. Investor alebo ktorýkoľvek akcionár, ktorý prichádza so snahou investovať do tohto odvetvia, vie, že hoci má malú návratnosť, pokiaľ bude stabilný regulačný rámec, vie si ju spočítať a rozplánovať na dlhé roky. Ak by regulátor podľahol skreslenej verejnej mienke a začal by cenu distribúcie tlačiť nadol, bude to mať len jeden logický dôsledok, ktorým je redukovanie investícií do ďalšieho rozvoja sústavy. To by bolo kontraproduktívne, pretože už z minulosti máme istý investičný dlh, ktorý je príčinou súčasného technického stavu sústavy. Hoci tento dlh nebol zapríčinený nami, je tu a musíme s ním žiť a snažiť sa ho redukovať.

Preto ak hovoríme o jednotkovej cene za „čistú“ distribúciu, bavme sa o nej predovšetkým v kontexte investícií. Nie všetkých, ale tých nevyhnutných a rozumných – spojených so základmi – v našom prípade s bezpečnou, stabilnou a spoľahlivou sústavou. Je to niečo ako investícia do podvozku, ktorý cestujúcim v aute sám o sebe komfort neposkytne, ale je predpokladom pre bezpečnosť a stabilitu auta. Až potom je na mieste baviť sa o rôznych moderných nadstavbách karosérie a doplnkoch. Preto aj my musíme mať v prvom rade stabilitu a bezpečnú prevádzku distribučnej sústavy pevne v rukách. Pre ten „podvozok“ potrebujeme dostatočnú mieru výnosov, aby nám zabezpečila potrebnú mieru investovania do sústavy. A až potom možeme uvažovať o rôznych moderných doplnkoch k hlavnej funkcionalite, v našom prípade  o doplnkoch ako sú napr. inteligentné merače.

Michal Hudec: Spomenuli ste, že tarifa za prevádzku systému narástla výrazne v ostatnom období najmä kvôli podpore OZE. Predpokladám, že to súvisí najmä s fotovoltaikou. Aký vplyv má slnečná energia na distribúciu, dispečerské riadenie sústavy a vôbec na každodenný život VSD?

Jaroslav Hrušč: Čo sa týka technickej stránky, už pri implementácii Zákona 309/2009 do nášho Prevádzkového poriadku a v rámci nastavovania procesov spojených s pripájaním OZE do distribučnej sústavy VSD sme procesy nastavili tak, aby Východoslovenská distribučná nebola prekážkou rozvoja obnoviteľných zdrojov, ale súčasne aby sme plnili aj svoje povinnosti, ktoré vyplývajú z paragrafu 24 Zákona o energetike. Konkrétne v súvislosti so  zabezpečením bezpečnej a spoľahlivej prevádzky distribučnej sústavy. Môžeme s hrdosťou povedať, že VSD nastavila svoje procesy tak, aby akýkoľvek zdroj, ktorý sme pripojili do sústavy, nespôsoboval technické problémy. Inými slovami, technické problémy nám nespôsobuje ani jeden obnoviteľný zdroj pripojený do sústavy. Na druhej strane sa však môže stať, že vlastník tohto zdroja vygeneruje poruchu, ktorá môže byť príčinou toho, že časť sústavy sa na krátku dobu môže ocitnúť bez napätia. V takom prípade sa porucha odstráni a každodenný život ide ďalej.

Rozvoj obnoviteľných zdrojov a medzi nimi najmä rozvoj fotovoltaiky nám ale vyčerpal voľné kapacity, ktoré v sústave existovali. Na to môže doplatiť v konečnom dôsledku spotrebiteľ, nie výrobca. Preto sme sa dožadovali toho, aby bolo prideľovanie existujúcich kapacitných rezerv pre OZE  spoplatnené identicky ako pri odbere. Vypočutí sme boli až ex-post, pravidlá spoplatňovania kapacity pre zdroje sa upravili až potom, čo sa rezervy rozdelili medzi jednotlivé obnoviteľné zdroje.

Keďže kapacita, ktorá sa rozdávala viac-menej zadarmo, už existovala, s pripájaním OZE do sústavy sme nemali žiadne vysoké náklady. Treba však pripomenúť, že túto existujúcu kapacitu vytvorili spotrebitelia a VSD; a to prostredníctvom systému pripojovacích poplatkov na strane spotrebiteľov a budovania alebo rozširovania sústavy v súvislosti so zákaznícky orientovanými stavbami na strane VSD.

Ak teda odhliadneme od kapacity, po technickej stránke nemáme s obnoviteľnými zdrojmi problém. Ak by v budúcnosti prišla požiadavka na pripojenie ďalších zdrojov do distribučnej sústavy, napríklad povedzme s celkovým výkonom 150 MW, potom to bude technický problém, ktorý sa bude dať vyriešiť iba masívnymi investíciami do vytvorenia novej kapacity v sústave.

Fotovoltaika a iné obnoviteľné zdroje tak nemali priamy vplyv na nárast ceny za služby Východoslovenskej distribučnej. Do koncovej ceny elektriny sa ale premietli v náraste tarify za prevádzkovanie systému. Bez ohľadu na to, koľko zdrojov sme pripojili samostatne my (VSD), koľko ZSE – Distribúcia a koľko Stredoslovenská energetika–Distribúcia, všetko sa to vyhodnotilo spoločne za celé Slovensko a TPS zdražela rovnako pre odberateľov v regióne všetkých troch distribučných spoločností. Nárast ceny TPS bol za ostatné dva roky signifikantný práve kvôli podpore OZE. Kým v rámci TPS sa zvlášť na podporu OZE vynakladalo v roku 2009 v priemere okolo 1,7 eur/MWh, v roku 2011 to bolo už okolo 12 eur/MWh. Myslíme si, že je to pomerne opatrné nastavenie tarify TPS regulátorom a sektor OZE, najmä sektor fotovoltaiky, sa rozvíja o niečo dynamickejšie oproti predpokladom regulátora, čo však znamená pesimistickejší vývoj z hľadiska ceny. Skutočný podiel podpory OZE v rámci TPS by mohol byť aj niekde na úrovni okolo 15 eur/MWh, čo by znamenalo, že TPS ako taká by bola za rok 2012 deficitná. Prostredníctvom korekcií by sa preto v budúcich rokoch mohlo stať, že celková cena TPS by opäť mohla výraznejšie narásť s priamym vplyvom na koncovú cenu elektriny.

Michal Hudec: Niektorí alternatívni dodávatelia už spustili reklamnú kampaň, v ktorej tvrdia, že pre budúci rok „pripravujú zlacňovanie elektriny“. Samozrejme, môžu mať na mysli cenu komoditnej zložky koncovej ceny. Ako vy odhadujete zmenu koncovej ceny elektriny, teda po spočítaní všetkých jej zložiek, v budúcom roku?

Jaroslav Hrušč: To je skôr otázka na regulátora. ÚRSO vidí na jednej strane, že systém podpory vyžaduje  ďalšie a ďalšie finančné prostriedky. Vidí ale i to, že priemerná cena elektriny na trhu klesá. V konečnom dôsledku sa tieto trendy môžu vypárovať a koncová cena ako taká zdražieť môže, ale nemusí, na toto musí dať odpoveď regulátor. Do koncovej ceny môžu vstupovať aj iné spoločenské, politické  alebo sociálne aspekty a požiadavky, pričom konečné slovo má regulátor.

Ilustračná snímka: Branislav Sušila

Branislav Sušila:  Ak sa pozrieme samostatne na cenu tzv. čistej distribúcie, či ide hore alebo dole, je to jednoduchá matematika: potrebné fixné náklady vydelené objemom distribuovanej elektriny. Takže ak u nás objem distribúcie klesne, jednotková cena pôjde hore. Pre budúci rok však predpokladáme stabilný vývoj ceny, podobne ako v ostatnom období. Uznané náklady na krytie strát pri distribúcii dlhodobo klesajú. Ostatné regulované položky idú mimo nás a nemáme na ne vplyv.

Michal Hudec: Nadviažme na to, o čom sme sa bavili, a to, že mediálne sa o koncovej cene elektriny informuje často skreslene a pod distribúciou sa označujú aj poplatky, ktoré s ňou nemajú nič spoločné. Ak sa pozrieme na ostatné netrhové regulované položky, čo z nich môže tlačiť na cenu? Zjednodušene…

Jaroslav Hrušč: V rámci TPS-ky financujeme fungovanie operátora trhu, musíme ho mať. Podporujeme ale súčasne aj domácu ťažbu uhlia. Prečo ju podporujeme, je otázka na politikov a v druhom rade na regulátora. Podporujeme ďalej výrobu elektriny vo veľkých teplárňach, aj keď tieto by vedeli fungovať i bez podpory. Paradoxne, ich vlastnou snahou by malo byť zvyšovanie efektivity využívaním kombinovanej výroby bez toho, aby si za to ešte nechávali platiť v rámci podpory.

Nie je na tom nič zlé, ale treba to takto otvorene priznať aj pred spotrebiteľom, aby vedel, ako sa podieľa na podpore trhu s elektrinou a  na čo všetko sa vyberajú peniaze v koncovej cene uvedenej vo faktúre za elektrinu. Aj keď sa to mediálne často prezentuje inak, systém podpory nie je výmysel a ani zodpovednosť distribútora.

Slovensko sa často porovnáva s externým trhom. Nie som si však istý, či je možné všetky štatistiky porovnať a či sa náhodou neporovnávajú jablká s hruškami. Niektoré krajiny napríklad podporujú OZE viditeľne a výšku podpory neskrývajú v rámci regulovaných položiek, napríklad v TPS, ako je to na Slovensku. Podpora OZE tvorí samostatnú položku na faktúre, za čo sa prihovárame aj my. Obyvatelia majú právo vedieť, koľko platia za to, aby ich deti mohli v budúcnosti, obrazne povedané, pozrieť na slnko a vidieť zelené lúky a lesy. Je dôležité to povedať, nie skrývať. Lebo potom to vyvoláva rôzne otázky a očakávania, ktoré generujú nevôľu na jednej aj druhej strane.

Michal Hudec: Spomínali ste dotáciu veľkých teplární a kombinovanej výroby, ktorá je sama o sebe vysoko účinná aj bez dotácie. Na záver, dá sa podľa vás objektívne posúdiť, kde dotácie a verejná podpora majú a kde nemajú zmysel?

Jaroslav Hrušč: Táto oblasť je záležitosťou celospoločenskej diskusie. Je skutočne potrené aj ďalej podporovať ťažbu domáceho uhlia? Neexistujú iné alternatívy ako sanovať tento priestor? Prečo nepodporujeme výstavbu priemyslu niekde v Poráčskej doline, kde je obrovská nezamestnanosť? Prečo nepodporujeme výstavbu diaľnic, ktorá by pomohla rozvoju východného Slovenska, čo by sa prejavilo príchodom investorov a na zvýšení objemu distribúcie elektriny, pričom túto podporu tiež nezahrnieme do TPS? Takto rôzne môžu znieť rečnícke otázky…

Radoslav Haluška: Je to veľmi diskutabilné. Ak sa bavíme konkrétne o teplárňach, ak je niečo vysokoúčinné, malo by si to na seba principiálne zarobiť, či už je reč o kombinovanej výrobe alebo centrálnej výrobe tepla. Pravdou ale je, že pokiaľ veľké teplárne elektrinu nevyrábajú, sú v strate. Inými slovami, elektrina krížovo dotuje teplo. Prečo niekto, kto plynom vykuruje rodinný dom, by mal dotovať niekoho, kto v meste v obytných zónach využíva centrálny systém vykurovania práve cez TPS-ku, ktorú platí vo faktúre za elektrinu? Samozrejme, kolegovia z teplární by na to mali iný názor, myslím si však, že systémovo to nie je udržateľné. Podpornú schému pre OZE vnímam ako niečo, čo by malo riešiť návratnosť súčasných a budúcich investícií. Ak niekto zrealizuje svoju investíciu do OZE, viaže tam značné finančné prostriedky a až následne dostane cenové rozhodnutie od ÚRSO a potvrdenie o pôvode elektriny. Koľko investovali štátne teplárne? Nehovoriac o tom, že v minulosti mali možnosť profitovať aj z elektriny, ktorá bola používaná na podporné služby.

Toto sú veľmi relevantné otázky predovšetkým z pohľadu bežného obyvateľa, ktorý žije v tomto priestore a platí účet za elektrinu. Rovnako ako i téma podpory ťažby hnedého uhlia. Rozumiem, že sa štát rozhodne ísť týmto smerom a všetci obyvatelia sa prostredníctvom TPS skladajú na to, aby takáto ťažba bola udržateľná v nejakom časovom horizonte. Ale potom, ak štát rozhodne, že v istých oblastiach vyhlási národné parky a prijme rozhodnutia, ktoré vedú k tomu, že zaťaženie sústavy a objem distribúcie je menší, potom relevantnou otázkou je, prečo sa nesocializuje aj tento rozdiel vyplývajúci zo sociálnej a ekonomickej politiky štátu? Je veľký rozdiel medzi socializáciou a dotáciou. Pomohlo by, keby sa do systému  vnieslo viac transparentnosti.

So zástupcami skupiny VSE sa rozprával Michal Hudec. Respondenti prepis rozhovoru autorizovali. Nadpis, perex a medzi-nadpisy: energia.sk. Ilustračné snímky: archív VSE.

Jaroslav Hrušč je predsedom predstavenstva akciovej spoločnosti Východoslovenská distribučná. Radoslav Haluška je členom predstavenstva a riaditeľom divízie Sieťové služby akciovej spoločnosti Východoslovenská energetika. Branislav Sušila je v rovnakej spoločnosti vedúcim úseku Regulačný manažment a rozvoj spoločnosti.

(c) energia.sk

K téme