V jadrovej energetike vstupuje do hry aspekt recyklácie paliva
Stredoeurópske krajiny (tzv. Vyšehradská štvorka) vystupujú ako silní podporovatelia jadra. Aké sú silné a slabé stránky tohto sektora na Slovensku a v stredoeurópskom regióne?
Tri krajiny strednej Európy majú značný inštalovaný výkon elektrární s využitím technológie VVER, ktoré dokážu efektívne prevádzkovať. Vyvážený mix zdrojov je podstatný pre energetickú bezpečnosť a pri pohľade na domácu kapacitu výroby elektriny vykazuje jadro mimoriadne výsledky. Hoci atómové elektrárne na Slovensku majú len asi 25% podiel na celkovom inštalovanom výkone, vyrábajú viac než 50 % elektriny. V prípade susedných krajín je tento pomer podobný, 19 % ku 35 % v prípade Českej republiky a 20 % ku 37 % v prípade Maďarska. Strata tohto strategického aktíva a zníženie jeho efektivity by poškodili priemyselný rozvoj.
Zníženie závislosti na Rusku je významným bodom prijímaných stratégií energetickej bezpečnosti v Európe. V EÚ je pritom v prevádzke 18 VVER blokov, v susednej Ukrajine ďalších 15. Predmetom diskusií je diverzifikácia dodávok paliva aj od inej firmy než ruskej spoločnosti TVEL. Rozpracováva sa alternatíva od amerického Westinghouse, ktorá by mohla byť dostupná za 1,5 až 2 roky.
Keď sa pozrieme na Slovensko, bloky atómových elektrární sú prevádzkované veľmi efektívne. Pokiaľ viem, tak patria k držiteľom rekordov v oblasti záťažového faktora (load factor) a tiež veľmi krátkych servisných odstávok. Je to veľký úspech prevádzkovateľa a tiež výsledok skúseností pri riadení priemyselného zariadenia. Transparentnosť procesu merania jednotlivých krokov, vyhodnotenia a prijatia nápravných opatrení je hlavný dôvod tohto úspechu.
Na druhú stranu, problémom je starnúci personál. Predĺženie prevádzky a tiež nové projekty vyžadujú nových ľudí s adekvátnym vzdelaním, ale kapacity pre vzdelávanie týchto inžinierov sú na Slovensku malé. Keďže sme však v prostredí EÚ, spolupráca s ďalšími inštitúciami a prevádzkovateľmi môže byť nápomocná. K určitej spolupráci dochádza aj v rámci krajín V4 a budovanie odvetvia jadrovej energetiky v Poľsku, vrátane regulačných štruktúr, výskumných inštitúcií po komerčnú prevádzku, môže byť dobrou príležitosťou.
Okrem Poľska existujú projekty výstavby nových blokov aj na Slovensku, v Čechách a Maďarsku, kde každý nabral vlastný príbeh…
Presne tak. V Českej republike bol tender na výstavbu dvoch blokov v Temelíne zrušený. Neskôr sa začalo hovoriť o výstavbe jedného bloku v Temelíne a jednom v Dukovanoch a v posledných týždňoch sa hovorí o perspektíve výstavby druhých blokov v oboch lokalitách o ďalších 10 rokov. Táto diverzifikácia lokalít dáva zmysel. Nedoriešená zatiaľ zostáva otázka financovania, čo môže súvisieť aj s akýmsi nerozhodnutým súbojom medzi uhoľným a jadrovým priemyslom v krajine. Do hry navyše v poslednom polroku vstúpili aj noví záujemcovia, napríklad kórejská spoločnosť KEPCO, ktorá sa zaujíma aj o projekt v Poľsku.
Na verejnosti sa ako nasledujúci projekt javí výstavba nových blokov v maďarskom Paksi. V decembri 2013 sa neúspešne skončili rokovania o vstupe Rosatomu do spoločnosti JESS na Slovensku, ktorá má na starosti výstavbu Nového jadrového zdroja v Bohuniciach, a krátko na to sa objavilo memorandum o rozšírení Paksu. Je jasné, že v týchto rokovaniach sa preskočilo veľa krokov verejnej diskusie a rozhodovania v Maďarsku a som si istý, že aj Európska únia položí veľa otázok. Maďarsko musí pri realizácii projektu nasledovať spoločné pravidlá EÚ. Nemyslím si, že príbeh okolo Paksu je na konci.
Európska komisia už vo svojom stanovisku k dostavbe blokov v Mochovciach v júli 2008 zdôraznila význam diverzifikácie dodávok paliva.
Samotná dostavba nových blokov Mochoviec sa značne predĺžila. Ako realisticky vidíte naplnenie aktuálnych termínov ich spustenia v rokoch 2016, resp. 2017? A ako vstupuje dostavba do prebiehajúceho predaja podielu Enelu v Slovenských elektrárňach?
V posledných rokoch došlo k mnohým zmenám termínov. Avšak z pohľadu dokončenia projektu sa nachádzame pomerne ďaleko, odhady sa tak vypočítavajú ľahšie. Projekt zaznamenal sklz už na počiatku, pri zakladaní konzorcia, čiže jeho rozbeh bol pomalší. To, čo teraz hýbe finálnym termínom, sú dodatočné požiadavky, ktoré vyplynuli z post-fukušimských záťažových testov. Ale myslím si, že projekt je na dobrej ceste a uvedené termíny vyzerajú sľubne.
Jeho dokončenie je významnou investíciou a ohodnotenie projektu zohráva významnú rolu v rokovaniach o predaji akcií. To si musia vyjasniť Enel a potenciálni budúci akcionári. Pri odhadoch treba sledovať tiež vývoj okolo Gabčíkova. Z technického pohľadu predaj podielu v Slovenských elektrárňach nie je prekážkou dokončenia Mochoviec 3 a 4. Ide predovšetkým o otázku ohodnotenia firmy a stanovenia ceny akcií.
A čo projekt nového jadrového zdroja na Slovensku? Pri pohľade na vyrovnanú bilanciu výroby a spotreby, prebiehajúcu dostavbu Mochoviec a komplikované finančné otázky nevyzerá jeho perspektíva ružovo…
Mochovce 3 a 4 nie sú krokom vpred z pohľadu výroby, ide o kompenzáciu vyradených blokov Bohunice V1 a dosiahnutie úrovne produkcie elektriny, ktorú malo Slovensko do roku 2008. Viacero súčasných elektrární, obzvlášť uhoľných, nefunguje efektívne. Čo sa stane po blížiacom sa vyťažení lignitových ložísk a po odstavení tepelných elektrární vo Vojanoch a Novákoch? Jadrová investícia trvá desiatku rokov, treba hľadieť dopredu.
Pri výstavbe nových jadrových elektrární sa často skloňuje potreba štátnych dotácií, príkladom môže byť britský Hinkley Point C. Sú nevyhnutné?
Rozhodnutia o takýchto dlhodobých investíciách sú zložité, niekto ich musí garantovať. Buď je to štát, čo je ale vzhľadom na kritériá rozpočtovej stability v EÚ takmer nemožné, alebo trh. Keď sa pred 40 rokmi krajiny ako Francúzsko a Nemecko v dôsledku ropných kríz rozhodli pre atómové elektrárne, diskusia o cenách elektriny nebola prioritou číslo jedna. Tou bola energetická bezpečnosť. Elektráreň, ktorá dokáže vyrábať elektrinu tak efektívne ako je to na Slovensku, v Čechách či Maďarsku je vlastne počas 60 rokov tlačiarňou na peniaze.
Počas finančnej a ekonomickej krízy došlo k poklesu hodnoty peňazí, ktoré sa už neopierajú o hodnotu zlata ako v minulosti, ale o silu ekonomík. Dostupná, konštantná, spoľahlivá energia za dobrú cenu pre priemysel, dopravu i občanov je silnou devízou a jadrová energia z tohto hľadiska garantuje významnú časť nezávislosti.
Zároveň ale obnáša riziko nakladania s vyhoretým palivom a otázku vyraďovania elektrární…
V období rozvoja jadrovej energetiky po ropných šokoch sa na vyraďovanie nemyslelo, hlavné bolo zariadenia postaviť a zvládnuť technológiu výroby. Teraz veľká časť elektrární dosahuje koniec svojej prevádzkovej životnosti a viac než 400 blokov atómových elektrární celosvetovo produkuje rádioaktívny odpad a vyhoreté palivo. Aj v tejto oblasti sme sa však posunuli vpred. Napríklad palivo vyrábané firmou AREVA je možné recyklovať až na 97 % a už dnes je 17 % paliva v prevádzkovaných blokoch vo Francúzsku recyklovaných. Do hry teda vstupuje aspekt obnoviteľnosti jadrového paliva.
V prípade reaktorov VVER je však situácia iná, v Európe neexistuje zariadenie na recykláciu paliva, ktoré používajú. Krajiny síce majú medzisklady vyhoretého paliva, napríklad v Bohuniciach, Dukovanoch či Kozloduji, ale jeho dlhodobé uskladnenie zatiaľ nie je doriešené. Potenciál recyklácie ale dáva dôvody k tomu myslieť si, že nejde o tak závažný problém, ako by sa zdalo.
Jednou z Vašich špecializácii je energetika na Ukrajine, pozrime sa teda k bližšie k našim východným susedom. Aká je súčasná situácia v tamojších odvetviach energetiky?
Samozrejme, je zložitá, ale vyzerá lepšie než pred dvoma či troma mesiacmi najmä vďaka tomu, že sa rozhodli stať viac nezávislými. Hoci sa najviac hovorí o problémoch s plynom, ťažkosti s uhlím sú pravdepodobne ešte vypuklejšie, uhoľný región Donbasu je zničený. Na druhú stranu to však môže viesť k lepšiemu využívaniu vlastných zdrojov z iných častí krajiny, majú tiež možnosť nákupu uhlia zo zahraničia.
Pokiaľ ide o efektívne využívanie zdrojov, hlavne v oblasti uhlia a jadra má Ukrajina veľké medzery. Z politických dôvodov sa v posledných rokoch umelo navyšovala ťažba a spotreba uhlia, aby sa zaistila práca pre baníkov. Spaľovanie uhlia sa uprednostňovalo pred nákladovo efektívnou prevádzkou atómových elektrární. 15 ukrajinských blokov bolo často zbytočne odstavovaných a opätovne pripájaných a z pohľadu výkonnosti a záťažového faktora zďaleka nedosahovali hodnoty, ktoré mohli.
Jadrové elektrárne na Ukrajine nie sú najnovšie. Ako je to s ich modernizáciou?
Popri spomínanej efektívnejšej prevádzke a zvýšení záťažového faktora sú modernizácie blokov nutné po technickej stránke aj z pohľadu zvýšenia výkonu. Mnoho modernizácií, ktoré boli v posledných 10 rokoch plánované, sa neuskutočnili. Urgentnou úlohou je tiež predĺženie prevádzky blokov, ktoré by sa vzhľadom na 30 rokov plánovanej dizajnovej životnosti, mali do roku 2020 takmer všetky odstaviť.
Otázny zostáva projekt dokončenia blokov elektrárne Chmelnitsky 3 a 4, ktorý je, myslím si, mŕtvy. V auguste bolo prijaté rozhodnutie, že na projekte sa viac technicky ani finančne nebude podieľať ruská strana. Teoreticky by projekt mohol pokračovať aj bez nich, ale podľa môjho názoru si žiadna spoločnosť zo Západu nevezme na svoje plecia projekt reaktora VVER1000 typu V-320, ktorý sa začal budovať ešte v 80. rokoch.
Zmysluplnejšie by bolo využiť finančné prostriedky na modernizáciu a predĺženie prevádzky atómových elektrární, obdobne ako sa to deje v Európe. Dosiahne sa tým rovnaký účinok. Zefektívnením výroby a skrátením času údržby blokov, ktorý sa na Ukrajine pohybuje v rozmedzí 60 – 65 dní ročne na 40 – 50 dní dosahovaných na Slovensku, v Českej republike či Bulharsku, je možné zvýšiť výkonnosť blokov o 5 až 10 %.
Poukázali ste na to, že Ukrajina nie je v súčasnosti otvorená financiám z Ruska. Odkiaľ môže získať peniaze na upgrade elektrární a predĺženie ich prevádzky?
Významné zdroje sú dostupné z medzinárodných fondov, napríklad Európskej banky pre obnovu a rozvoj (EBRD). Vlastné zdroje má aj Energoatom, ktorý na Ukrajine prevádzkuje jadrové bloky. Spoločnosť nedávno začala s výstavbou centrálneho skladu pre vyhoreté palivo v lokalite Černobylu. Po jeho sprevádzkovaní sa ušetria značné prostriedky, ktoré teraz Energoatom vynakladá na tisíckilometrovú prepravu a poplatky za uskladnenie vyhoretého paliva v ruskom komplexe Mayak. Návratnosť tejto investície sa očakáva už o niekoľko rokov.
Do konca októbra boli dodávky ruského plynu na Ukrajinu predmetom značných obáv. Ako vnímate dohodu o zimnom balíku medzi Ukrajinou, Ruskom a EÚ? A ako vidíte perspektívu rokovaní o ďalších dodávkach plynu na jar 2015?
Blížiaca sa zima vniesla do rokovaní určitý tlak, zimný balík sa dosiahol v rámci zložitých trojstranných diskusií. Dohoda určite nie je 100-percentne podľa predstáv Gazpromu, vyňatá bola napríklad klauzula take-or-pay.
Na tieto rokovania sa ale treba pozerať komplexne. Gazprom potrebuje zarábať peniaze. V Rusku je významným zdrojom investícií do priemyslu, vrátane jadrového. Firma napríklad vlastní podiel v spoločnosti Atomenergoprom. V roku 2006 šlo o rozumné rozhodnutie, aby sa z príjmov za plyn podporoval rozvoj jadra, avšak vychádzalo sa z predpokladov o stabilnom raste týchto príjmov, ktoré Gazprom v poslednom 2,5 roku určite nedosahuje. To ukazuje aj slabiny financovania rozvoja jadrového priemyslu v Rusku, ktorý musí technologicky a ekonomicky obstáť v konkurencii globálneho trhu.
Hoci sa hovorí o možnosti presmerovať dodávky plynu na iné trhy, do Ázie či Turecka, treba si uvedomiť, že nové plynovody sa nepostavia zo dňa na deň a tradičné trhy nie je tak ľahké nahradiť. Importujúcim krajinám to poskytuje priestor a čas na diverzifikáciu zdrojov, Gazprom zase potrebuje predávať plyn a bude o jeho predaji rokovať.
Ukrajina je od roku 2010 členom Energetického spoločenstva, ktorého cieľom je zbližovanie energetických politík s rámcom EÚ. Liberalizácia trhu s energiami a zavádzanie reforiem do praxe ale značne zaostáva…
V praktickej rovine nedosahujú stanovené ciele, záväzky prijaté na vládnej úrovni sa musia pretaviť do praktických opatrení. Medzi oligarchami je veľa stakeholderov, ktorí nechcú stratiť svoje postavenie, staré štruktúry nie sú zvyknuté fungovať v trhovom prostredí. Aj politická situácia, kedy v časti krajiny prebieha vojna, spomaľuje reformný proces a odvádza pozornosť i peniaze na obranné aktivity.
Samotná plynárenská spoločnosť Naftogaz je komplikovaným problémom, treba zefektívniť jej fungovanie. Významné investície si vyžiada modernizácia prepravy a najmä distribúcie plynu a elektriny, je nutné optimalizovať toky primárnej energie a tiež vyrobenej elektriny a tepla. Problémom je aj oblasť vyhodnocovania environmentálnych dopadov (EIA) – zákony síce na papieri existujú, ale chýba náležitý a funkčný postup.
V dôsledku ruskej agresie je Ukrajina odrezaná od Krymu a verejný dialóg je v jej svetle vyhrotený. Prijímané opatrenia ale treba transparentne vysvetliť obyvateľstvu, aby ľudia pochopili o čo ide a kam peniaze smerujú. Odstránenie obrovských dotácií na energie poskytovaných domácnostiam má negatívny sociálny dopad, preto sú nutné dobré argumenty a transparentný dialóg na rôznych úrovniach. V súčasnosti sa vláda a administratíva trochu boja otvoreného dialógu, pretože ho propaganda môže okamžite zneužiť. Nemali by sa mu však brániť, implementácia reforiem a fungujúci trh sú ich najlepšou obranou.
Vaša spoločnosť úspešne pôsobí na Slovensku a v regióne strednej a východnej Európy v oblasti technického a inštitucionálneho poradenstva v energetickej infraštruktúre a priemysle už tretí rok. Kam ďalej plánujete posunúť svoje aktivity?
Momentálne spúšťam nové projekty v Poľsku a na Ukrajine. V Poľsku som koncom novembra začal spolupracovať s Klastrom pre udržateľnú infraštruktúru v Krakove s cieľom posilnenia inovácií a implementácie konkurencieschopných technológií, podpory vedy a výskumu a prenosu znalostí do podnikateľského prostredia a tiež popularizácie ekologických a energeticky úsporných riešení.
Oveľa viac než doteraz by som sa chcel zamerať na energetickú efektívnosť, a to na strane koncovej spotreby elektriny a tepla, ale aj v oblasti výroby. Na Ukrajine sú rezervy v tomto smere obrovské. V prípade tepla dochádza pri jeho prenose až k 50% stratám, vzhľadom na jeho neefektívne využívanie v domácnostiach môžu tieto straty prekročiť až 70 %. Pritom v roku 2012 dosiahli dotácie na plyn pre domácnosti úroveň asi 7,5 % HDP, čo bolo približne 13 miliárd eur. Tieto dotácie by sa lepšie využili, ak by sa investovali do technológií energetickej účinnosti a znižovania strát. A ako som spomínal, veľké príležitosti sa firmám otvárajú aj v oblasti jadrovej energetiky.
Konstantin E. Jacoby je senior konzultant a výkonný riaditeľ v spoločnosti EEE JacobyKo. Predtým pôsobil v spoločnostiach AREVA NP a Siemens AG. Viac ako 14 rokov spolupracuje s energetickým trhom v strednej a východnej Európe. S Konstantinom Jacobym sa rozprávala šéfredaktorka portálu Lenka Ferenčáková.
© energia.sk
K téme
