Stredoeurópske plynárenstvo: z Ruska do Kataru a späť

Stret s realitou

Stredná Európa je závislá na zemnom plyne.  Krajiny Vyšehraskej skupiny (V4) túto závislosť uspokojujú  predovšetkým dovozom z Ruska. V roku 2010 Poľsko dovážalo 63 % spotrebovaného zemného plynu, Maďarsko 80 %,  Česká republika 92 % a Slovensko 95 %. V Poľsku, Českej republike a na Slovensku až 90 – 100 % dovozu pochádza z Ruska. V Maďarsku je 70 % dovezeného plynu z Ruska. Alternatívny producent plynu by mohol zmierniť závislosť krajín, ale v dohľadnom čase to nie je pravdepodobné. Navrhovaný plynovod Nabucco, ktorý by prepravoval plyn z Turecka cez maďarsko-rakúsku hranicu, čelí neistej budúcnosti. Medzitým ruská štátna spoločnosť Gazprom zvyšuje svoj podiel na dovoze zemného plynu v Európe. V minulom roku spustila Nord Stream – plynovod popod Baltské more spájajúci Rusko a Nemecko. V tomto roku začne výstavbu plynovodu South Stream, ktorý prepojí Rusko s Balkánom.

Podiel plynu na energetickom mixe V4 sa pohybuje od 37 % v Maďarsku do 12 % v Poľsku. Spomedzi fosílnych palív hrá rovnaký alebo väčší význam ako plyn ešte uhlie. Hoci jeho podiel bude v krajinách V4 klesať, súčasný stav nezapadá do plánu EÚ na znižovanie produkcie emisií skleníkových plynov o 20 % do roku 2020. Uhlie vytvára dvakrát viac emisií CO2 než zemný plyn. Plyn je čistejší ako uhlie; počet plynových elektrární by mal rásť.

Stredná Európa si vďaka plynovej kríze v roku 2009 uvedomuje nebezpečenstvo svojej závislosti. Rusko-ukrajinský spor viedol k prerušeniu dodávok vo všetkých štyroch krajinách a Slovensko trpelo najviac. Krajiny V4 vedia, že strednodobom horizonte nemožno plyn nahradiť, ani sa spoliehať na Nabucco a vzhliadajú k americkému príkladu: bridlicový plyn a LNG. Aké sú teda ich možnosti a riziká?

Prevládne bridlica?

Keď začali malí producenti plynu s horizontálnou ťažbou v rozľahlých štátoch Texas a Louisiana v roku 1970, málokto predpovedal, že na konci storočia spôsobia tichú revolúciu. Spojené štáty sa dnes tešia z jej plodov, vrátane (slovami Medzinárodnej energetickej agentúry, IEA) „hojných dodávok plynu, nízkych cien a značných ekonomických výhod“ (Golden Rules for the Golden Ages of Gas, 2012). Podľa IEA sa podiel plynu z bridlíc na celkovej produkcii zemného plynu v USA zvýši z 23 % v roku 2010 až na 50 % v roku 2035.

Táto energetická revolúcia sa ešte ani poriadne nedostala cez Atlantik, ale Poľsko už dostalo prezývku „Katar strednej Európy“. Poľská vláda, inšpirovaná príkladom USA, poskytla severoamerickým spoločnostiam s výrobným know-how a investičnými prostriedkami prieskumné licencie. Krajina plánuje od roku 2014 komerčné využitie plynu a od roku 2035 plynárenskú sebestačnosť. Súčasné odhady naznačujú, že krajina má k dispozícii 346 – 768 mld. m3 plynu, čo stačí až na 50 rokov.

Bratislava a Budapešť nasledujú Varšavu, hoci opatrne. Slovensko skúma, či plyn z bridlíc objavený v Poľsku presahuje hranice. Maďarsko, ktoré zdieľa časť rovnakej geologickej zóny ako Rumunsko a Bulharsko s 500 mld. kubíkov, vykonáva prieskumné vrty. Len Praha sa drží v úzadí. Napriek počiatočným odhadom, že by krajina mohla využiť bridlicový plyn a pokryť až 10 % svojej ročnej spotreby, zvažuje česká vláda dvojročné moratórium na prieskum, a to pre obavy o životné prostredie.

Česká dilema poukazuje na riziká rozvoja bridlicového plynu. Po prvé, vrtné a ťažobné technológie môžu poškodiť životné prostredie. Pri hydraulickom štiepení, ktoré uvoľnuje plyn, sa využívajú chemické roztoky zmiešané s pieskom. Technológia vyžaduje veľké množstvo vody a ťažobný postup môže viesť znečisteniu podzemných pitných vôd. Ak pri ťažbe unikne metán, dochádza tiež k znečisteniu atmosféry. Upozorňovaním na environmentálne riziká už aktivisti dosiahli zmenu pohľadu na bridlicový plyn v Českej republike.

Po druhé, využívanie bridlicového plynu je nákladné. Štúdia KPMG Central and Eastern European Gas Outlook (2012) uvádza, že rozvoj ťažby plynu z bridlíc v Poľsku môže stáť v priemere trikrát viac než v Spojených štátoch. Vyvŕtanie 2.000 metrov dlhého horizontálneho vrtu stojí v USA v priemere 3,2 mil. eur, zatiaľ čo v Poľsku až 8,9 mil. eur. Podľa Michala Hudeca z portálu energia.sk je tiež tradičný dodávateľ plynu viazaný dlhodobými zmluvami s klauzulami take-or-pay a nemusí mať preto záujem zdieľať náklady na takéto podnikanie. Ďalším problémom je väčšia nákladnosť procesu získavania pozemkov pre vrty v Poľsku, než je tomu v Spojených štátoch. ExxonMobil upustil od  prieskumu v Maďarsku a Poľsku. Mohol ho odradiť pesimistický pohľad na riziká spojený s klesajúcimi odhadmi rezerv.

Skvapalnené nádeje

Ale byť pesimistom neznamená byť realistom. Tí, ktorí tvrdia, že plyn z bridlíc nemôže mať významný dopad na európsky plynárenský trh, ignorujú LNG. Príbeh LNG je postavený na jednoduchých pravidlách dopytu a ponuky. Bridlicový plyn na americkom trhu znížil ceny i potrebu dovozu. Dodávka LNG z Blízkeho východu, ktorá bola pôvodne určená pre Spojené štáty, tak smerovala do EÚ. Vďaka bridlicového plynu budú Spojené štáty do roku 2021 vývozcom. Okrem toho, plyn nahradí uhlie, ktoré bude smerovať do Európy, čo zníži americkú uhlíkovú stopu.

LNG je plyn, ktorý bol ochladený na -161 stupňov Celzia, čo je teplota, kedy kondenzuje do kvapalnej formy, je v porovnaní s plynným skupenstvom 600-násobne hustejší. To umožňuje jeho prepravu po mori. Jeden LNG tanker dokáže prepraviť objem, ktorý zodpovedá ročnej spotrebe priemerného francúzskeho mesta. A veľmi rýchlo tiež dokáže meniť cieľovú stanicu v závislosti od dopytu.

V roku 2010 sa takmer štvrtina plynu do EÚ dovážala v skvapalnenej forme. LNG prechádzajúci plynárenskými uzlami severnej Európy stlačil ceny nadol a vytvoril priepasť medzi cenami na plynových huboch a cenami plynu naviazanými na ropu, za ktoré sa plyn nakupuje podľa dlhodobých kontraktov, aké podpisuje i Gazprom.

Poľsko sa veľmi rýchlo chopilo tejto príležitosti. Štátom vlastnené spoločnosti si zakontrahovali dovoz LNG z Kataru v objeme 1,5 mld. kubických metrov. LNG terminál v Świnoujście by mal byť uvedený do prevádzky v roku 2014. Mal by mať ročnú kapacitu 2,5 mld. kubických metrov zemného plynu, čo predstavuje podľa údajov z roku 2010 zhruba 15 % spotreby Poľska. Poľský LNG terminál bude paradoxne stáť iba približne 70 km od nemeckého výstupného bodu plynovodu Nord Stream.

Vnútrozemské krajiny vyšehradskej štvorky sa môžu napojiť na globálny trh s LNG aj inde: na chorvátskom ostrove Krk. Ak medzinárodné konzorcium pracujúce na projekte rozhodne budúci rok o začiatku výstavby LNG terminálu Adria, mohol by byť uvedený do prevádzky už v roku 2016. Terminál má navrhovanú ročnú kapacitu 10 mld. kubických metrov. Záhreb sa teraz snaží presvedčiť Budapešť, aby sa zapojila do tohto projektu. „Šlo by o ‘win-win’ projekt pre obe strany, keďže Maďarsko by mohlo dodávať plyn pre Slovensko a Poľsko na jednej strane a pre Rumunsko na strane druhej,“ povedal zástupca chorvátskeho premiéra Radim Čačić.

S obidvoma projektmi LNG terminálov sú ale spojené dva zásadné problémy. Prvým sú náklady. Świnoujście by mal stáť 720 mil. eur, LNG terminál Adria by mal vyjsť na 600 mil. eur. V prípade chorvátskeho projektu ešte nie je isté, kto pokryje náklady. V prípade Poľska sa hovorí o krátkodobom finančnom vplyve na štátne spoločnosti „vyšťavené“ ruskými cenami v dlhodobých kontraktoch na jednej strane a domácimi trhovými cenami na strane druhej.

Druhým závažným problémom je budúcnosť cien LNG. Aj keď sú dnes nižšie ako ceny indexované na ropu, zajtra môžu byť podstatne vyššie. Krivka svetového dopytu bude poháňať cenu LNG. Samotný európsky dopyt nebude určovať ceny pre svetový trh. Ak sa bude nekonvenčný plyn produkovať so ziskom a s environmentálnymi poistkami, svetový dopyt po plyne stúpne medzi rokmi 2010 a 2035 viac než dvojnásobne, predpokladá IEA. V jednotlivých regiónoch sveta bude vývoj celkom odlišný. Hoci Čína a India majú svoje vlastné rezervy nekonvenčného plynu, v krátkodobom a strednodobom horizonte môžu globálny dopyt zvýšiť.

Vyšehraská (plynárenská) štvorka

Strednodobý a dlhodobý vzostup nekonvenčného plynu v strednej Európe oslabujú environmentálne a komerčné riziká. Dovoz LNG sprevádzajú komerčné a cenové riziká. Vlády krajín V4 sa tak môžu spoľahnúť na LNG ako aj na bridlicový plyn len za predpokladu, že budú týmto výzvam čeliť spoločne. Spoločný postup je potrený doma aj v Bruseli. Vlády krajín V4 by sa mali so spomínanými výzvami vyrovnať prostredníctvom spojeného úsilia v oblasti energetickej, environmentálnej a fiškálnej politiky.

Z pohľadu energetiky by si všetky štáty mali položiť otázku, či chcú a potrebujú zemný plyn. Nie je to samozrejmé, najmä ak vezmeme do úvahy plány krajín na začatie výstavby nových alebo rozšírenie existujúcich jadrových elektrární. Ak sa rozhodnú pre plyn, mali by ho spoločne propagovať na európskej úrovni spolu s energetickou bezpečnosťou. V takom prípade by sa mali  zaoberať diverzifikáciou dodávok a zvýšením ich bezpečnosti. K vyriešeniu prvého problému môže pomôcť Nabucco, druhý by mohlo rozlúsknuť spoločné konzorcium Ukrajiny, EÚ a Ruska, ktoré by spravovalo ukrajinskú plynárenskú infraštruktúru. Rozhodujúcim elementom pre propagáciu plynu a energetickú bezpečnosť bude jednotný európsky trh. Iba liberalizovaný európsky trh s plynom dokáže znížiť maloobchodné ceny tohto paliva.

Z pohľadu životného prostredia by sa Bratislava, Budapešť či Varšava mali zamerať na otvorenie diskusie o environmentálnych rizikách bridlicového plynu, ktoré by vyústili do prijatia stabilného regulačného rámca. Riziká sú početné a reálne. Ak ťažba začne aj napriek odporu časti obyvateľstva, neprilákajú potrebné súkromné investície. Diskusia by sa mala viesť na domácej pôde i v Bruseli. Zatiaľ čo európske inštitúcie dali ťažbe bridlicového plynu tichý súhlas, Francúzsko a Bulharsko zakázali akúkoľvek aktivitu spojenú s prieskumom bridlíc.

Čo sa týka financií, bolo by žiaduce využívanie spoločných zdrojov. V prostredí úsporných opatrení sa takýto postoj vyplatí hneď dvakrát. Bridlicový plyn ako aj LNG terminály si vyžadujú vysoké kapitálové náklady. Verejné prostriedky sú nevyhnutné. Prečo nefinancovať prieskum nekonvenčného plynu, rozvoj environmentálne prijateľných vrtných technológií a výstavbu terminálu na LNG spoločne?A prečo nelobovať pre spoločné financovanie EÚ prostredníctvom nástroja „Connecting Europe Facility“ v európskom finančnom rámci pre roky 2014 – 2020?

Prepojiť strednú Európu

Cesta k spolupráci je hrboľatá, o to viac pod časovým tlakom. Spolupráca je však možná. Štáty už majú s bilaterálnou spoluprácou skúsenosti v rámci výstavby nových prepojení a implementácie reverzného toku na tých existujúcich.

Prepojenia a reverzné toky posilňujú energetickú bezpečnosť. Bez nich by spotrebitelia boli závislí výhradne na svojich dodávateľoch. S nimi však majú prístup k alternatívnym dodávkam jeden od druhého. Ak sa projekty pre rozvoj ťažby nekonvenčného (bridlicového) plynu a výstavby LNG terminálov zrealizujú, umožnia diverzifikovať dodávky pre strednú Európu.

Plynová kríza v roku 2009 podnietila najmä na Slovensku zvýšenie snahy o podporu reverzných tokov na existujúcich prepojeniach. Reverzný tok na česko-slovenskom prepojení bol sprevádzkovaný ešte ku koncu plynovej krízy, slovensko-rakúsky reverzný tok pribudol v roku 2011. Oba spolufinancovala EÚ.

Najväčšou výzvou dneška je severojužný koridor. V snahe dostať skvapalnený plyn z Baltického a Jadranského mora do strednej Európy sa musia krajiny prepojiť na osi sever – juh.

Chorvátsko-maďarské prepojenie je v prevádzke od roku 2011. Ďalšie dve prepojenia, ktoré sú rozhodujúce pre severojužný koridor, by mali byť medzi Slovenskom a Maďarskom a medzi Slovenskom a Poľskom. Prvé z nich by malo byť funkčné v roku 2015, poľsko-slovenské prepojenie je v súčasnosti predmetom štúdie uskutočniteľnosti.  Očakáva sa, že oba projekty sa budú uchádzať o finančnú pomoc EÚ.

Politická spolupráca priniesla svoje ovocie na regionálnej úrovni a v Bruseli. Na začiatku roku 2011 sa krajiny V4 dohodli na spolupráci v oblasti energetickej bezpečnosti a Maďarské predsedníctvo sa zasadzovalo za elimináciu tzv. energetických ostrovov v EÚ do roku 2015.

Sústrediť sa na prepojenia a diplomatické úspechy však nestačí. Ak sa stredná Európa rozhodne pre plyn, mohlo by to inšpirovať k spoločnej podpore bridlicového plynu a LNG a k zmierneniu ich rizík. Štáty V4 získali svoju politickú nezávislosť od Ruska v roku 1989. Aj 20 rokov neskôr však zostávajú závislé na Moskve v prípade svojich energetických potrieb. Recept na prelomenie tejto závislosti ostáva stále rovnaký: spolupráca.

Autor (Pavol Szalai) je predsedom asociácie V4SciencesPo pôsobiacej v Paríži. V minulosti pracoval v Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, v časopise Zahraničná politika a v denníku SME.

Upozornenie: Text vyšiel v anglickom jazyku vo V4 Revue. Publikujeme so súhlasom periodika. Preklad: energia.sk.

K téme