Používate zastaralý prehliadač, stránka sa nemusí zobraziť správne, môže sa zobrazovať pomaly, alebo môžu nastať iné problémy pri prehliadaní stránky. Odporúčame Vám stiahnuť si nový prehliadač tu.
Jahnátek
1
Otvoriť Foto TU
Otvoriť galériu
Ľubomír Jahnátek Foto: SITA/Jozef Jakubčo
3. marca 2011 Ostatné od Energia.skSITA

Štátne teplárne sa dostali do straty pre účelové opatrenia vlády

Pán exminister, ako hodnotíte 8 mesiacov novej vlády a 8 mesiacov nového vedenia ministerstva hospodárstva?

Myslím si, že môj postoj korešponduje s postojom strany SMER. V rámci úsporných opatrení vláda zbytočne tvrdo zasiahla hlavne s dopadom na občanov SR.

Čo sa týka ministerstva hospodárstva, myslím si, že tento rezort ide dnes bez akejkoľvek koncepcie. To sú kroky typu – zobudil som sa, napadlo mi a idem realizovať. Za mojej éry som sa v prvom rade snažil urobiť určité koncepčné a strategické materiály a tie potom implementovať do života. To bola napr. Stratégia energetickej bezpečnosti. Vzhľadom na to, že investície do energetiky treba plánovať s 10 až 15-ročným predstihom, bolo treba vypracovať takýto materiál.

Ja osobne pokladám za najpodstatnejší strategický materiál, ktorý sa nám podarilo v predchádzajúcich rokoch urobiť, Víziu rozvoja Slovenska do roku 2030. Robili ju 150 najlepší ekonómia pod záštitou Slovenskej akadémie vied (SAV). Ciele nadefinovali aj pre oblasť hospodárstva. I za podmienok, ktoré štúdia zadefinovala, je jasné, že v roku 2030 dosiahneme výkonnosť ekonomiky len z 90 % v porovnaní s priemerom EÚ-15 z roku 2008. Je to jednoducho tvrdý fakt, ktorý treba brať do úvahy. Pre mňa predstavuje táto štúdia jeden z najzákladnejších materiálov. Bohužiaľ súčasná vláda tento materiál nikdy nespomenula a ignoruje ho. Berie ho myslím si, že politicky: Iba kvôli tomu, že to bolo pripravené za vlády Roberta Fica, tak je a priori zlý.

Podľa vás robí minister Miškov svoje kroky nekoncepčne. Existuje ale niečo, za čo by ste ho mohli za tých 8 mesiacov pochváliť?

Ťažká otázka… Napadá mi, že za to, že nestihol zrušiť všetko, čo sme my pripravili (smiech) – je to však skôr politická odpoveď. Na um mi však prichádza jedna vec: Miškov verejne vyhlásil, že výstavba nového jadrového zdroja v Jaslovských Bohuniciach by mala pokračovať a že ten projekt je dobrý. Za to si zaslúži pochvalu. Skutočne si myslím, že Slovensko ten zdroj potrebuje a hlavne ho potrebuje mať pod kontrolou štátu, lebo efekty z neho siahajú aj za rámec výroby elektriny. Ak by sa tam postavil povedzme zdroj s inštalovaným výkonom 2 tis. MW, pod štátnou kontrolou by sa vyrábalo zhruba 40 % elektrickej energie. Potom by sme si začali všímať ceny, za ktoré predávajú elektrinu Slovenské elektrárne. Enel určuje slovenské ceny na základe aukcií na Lipskej burze. Ak by sme mali veľkú štátnu elektráreň, ÚRSO by mohlo zmeniť podmienky a prinútiť Enel definovať cenu na základe benchmarkingu. Adekvátny jadrový zdroj v JESS by tak mohol de facto určovať cenu elektriny.

Prečo si myslíte, že ÚRSO je ten správny článok, ktorý má rozhodovať o cene? Cena sa tvorí na burze a navyše máme československý „market coupling“. Všetko hovorí v prospech trhového určenia ceny, nie určenia ceny regulátorom

To je otázka metodiky, akú zvolí ÚRSO. Treba si uvedomiť, že ceny, ktoré sú dnes, sú jednými z najdrahších a myslím, že sú stále druhé najdrahšie v rámci EÚ. Dnešný stav nie je normálny. Cena elektrickej energie sa síce stanovuje na Lipskej burze, ale tam si treba uvedomiť, že nie každý štát má taký energetický mix ako Slovensko. Slovensko má až 67 % elektriny vyrábanej z jadrových elektrární, ktoré sú v podstate účtovne odpísané. Ich prevádzkové náklady sú tak minimálne, cena paliva predstavuje len 2 % z celkových nákladov. Keď máte majetok odpísaný, tak máte už len variabilné náklady, ktoré sú konštantné. Medzi skutočnou výrobnou cenou, za ktorú Slovenské elektrárne vyrábajú elektrickú energiu a medzi tým, čo sa predáva na Lipskej burze, kde sa obchoduje najmä s energiou z tepelných elektrární a obnoviteľných  zdrojov energie, existuje veľký rozdiel. Preto tvoria Slovenské elektrárne každoročne veľký zisk. Aj na medzinárodných štatistikách Enel-u vidíte, že až 50 % zisku celého koncernu sa tvorí na Slovensku. A to vďaka cene z Lipskej burzy, ktorá je nastavená pre iný energetický mix než slovenský.

Tvrdíte teda, že Enel na Slovensku využíva momentálnu situáciu vo svoj prospech a v neprospech podnikateľov a domácností?

Áno, doslova.

Čo zisky z obnoviteľných zdrojov? Podpora OZE je pomerne štedrá, Enel má „vo vode“ na Slovensku pomerne dosť inštalovaného výkonu a až nedávna novela zákona 309/2009, ktorej autorom je poslanec Jurčík, hovorí o podmienkach modernizácie starších OZE, ktoré treba splniť, aby sa mohla inštalácia zaradiť do schémy podpory z OZE

Tá novela nerieši vodnú, ale výhradne solárnu energiu. Nemení tarify na ostatné typy. Aby som to uviedol na pravú mieru, Jurčík len priniesol nejaký návrh zákona, ktorý mal 8 paragrafov. V hospodárskom výbore bolo 20 paragrafov, ktoré všetko  zmenili. Najmä zásluhou členov hospodárskeho výboru za SDKÚ-DS a KDH v tom zákone okrem podpisu pána Jurčíka nezostalo nič. Ide skôr o Přidalov a Janišov zákon.

Ale treba otvorene povedať, že pri spustení celej politiky podpory OZE sme zle odhadli príspevkovú cenu na jednotlivé typy energií. Lepšie povedané, zle to odhadol ÚRSO. Najmarkantnejšie to bolo v oblasti solárnej energie, ktorú bolo nutné okamžite riešiť. Tam to bol myslím až 11-násobok ceny v porovnaní s elektrinou z jadra. Bolo to značne nadhodnotené.

My sme spravili chybu v tom, že sme trvali na stabilite cien a predpokladali sme, že v priebehu troch rokov môžu ceny klesnúť maximálne o 10 %. Tiež sme si za porovnávací trh vzali Česko a Nemecko a ich ceny sme skopírovali. Toto bola chyba. Po skúsenostiach z trhu by sme zákon o podpore OZE novelizovali i my. Preto som nemal problém s pripomienkami poslancov Janiša alebo Přidala. Skrátka sme to prestrelili. Napriek tomu, že OZE majú v energetickom mixe len zopár percent, ich prítomnosť úplne neguje cenu elektriny z jadra. Konečný spotrebiteľ tak platí o 2,8 % viac než by platiť mal.

Najskôr ste spomínali vplyv Lipskej burzy na vysokú cenu elektriny, teraz hovoríte o podpore OZE a negovaní ceny elektriny z jadra…

To sa ale prejavilo až v minulom roku. Treba tam vidieť ten časový postup.

Určite áno, ale v súčasnosti, čo sa viac podpisuje pod vysoké ceny: Lipská burza alebo OZE?

Lipská burza.

Chren robí školácke chyby

Ako vnímate odstúpenie Martina Chrena z postu štátneho tajomníka? Čo to môže vypovedať o ministerstve hospodárstva?

Pozrite sa, štátny tajomník Chren jednoducho vtlačil na ministerstvo hospodárstva nálepku korupcie. Či sa to niekomu páči alebo nie, je to tak. Hovorím to preto, že 5 týždňov po vymenovaní do funkcie štátneho tajomníka si nechal odsúhlasiť projekt, ktorý si podával ešte za našej vlády. Vtedy bol opozičný. Ten projekt nebol ukončený za našej vlády, lebo už sme to časovo nestihli. Pán Chren sa svojimi vyjadreniami zosmiešňoval v tom, že o projekte nevedel a že tam bolo veľa ľudí a pritom to nie je vôbec pravda. Vedel veľmi dobre o tom, že tento projekt existuje. Neodstúpil. Prišla druhá kauza, kde sa situácia zopakovala. Kolegyňa Chrena z Hayek Consulting dostala ďalší projekt. Celý čas, čo sa projekt posudzoval až pokým vyhral, bola ona zamestnankyňou Hayek Consulting. Až potom, čo projekt dostala vystúpila a tvárila sa ako nezávislá. Toto sú základné školácke chyby v politike. Takýto akt v politike by som prirovnal k tomu, keď šoférujete auto a prejdete na červenú: Berie sa za to vodičák. Zrejme definitívnou bodkou neodbornosti pána Chrena bol Jurčíkov návrh novely zákona o regulácii, ktorým mal slúžiť na politické ovládnutie ÚRSO. Viem, že aj Sulík mal v tejto súvislosti veľké problémy. Bol to taký vysoký prejav neprofesionality, že sa nad konzekvenciami nečudujem.

Vy hovoríte o nálepke korupcie, ale po kontrole NKÚ mohol štátny tajomník Chren na funkcii zostať, takže o korupcii tam zrejme reči nemôže byť. V tom čase odišiel z postu tajomníka na inom ministerstve iba pán Švejna, ktorého meno sa s kauzou tiež spájalo. Prečo odchádza Chren až teraz?

Dá sa to definovať dvomi slovami – mladícka drzosť. Doslova. Švejna si uvedomil, že pokiaľ chce v politike dlhodobo pôsobiť a chce byť dôveryhodná osoba, tak radšej vystúpi aj za cenu toho, že obetuje post štátneho tajomníka. Nezabuchne si však dvere do budúcnosti. To je rovnaký prípad ako spravila Radičová, keď vystúpila z parlamentu. Vtedy jej bolo úplne jasné, že ak by tvrdohlavo zostala v parlamente, tak by v politike skončila. Ona si to uvedomila a veľmi múdro a prezieravo urobila neštandardný ťah na slovenskú politiku – vzdala sa mandátu, ospravedlnila sa a ohlásila svoj odchod. A počkala si na ďalšiu príležitosť, ktorá prišla pri voľbe prezidenta. Toto urobil i Švejna. Chren si to však neuvedomil, je to ešte mladý a neskúsený politik. Myslí si, že keď má moc, má aj právo a pravdu. Odstúpil neskoro a tak si nálepku korupcie berie so sebou. Funkcie sa mal vzdať v rovnakom čase ako Švejna.

S Ficom sa poznáme

od 90-tych rokov

Pokiaľ ide o návraty do politiky, strana Smer-SD zostavila tieňovú vládu. V rámci nej ste vy tieňový minister hospodárstva. Veríte, že sa ešte na ministerstvo hospodárstva vrátite?

Toto nie je vôbec moja méta. Ja som nepohol ani prstom, aby som sa prvýkrát dostal do funkcie ministra hospodárstva. Kontakty s predsedom Ficom v minulosti boli ale také, že v čase, keď zostavoval vládu a zrejme nemal vhodné tipy, tak si spomenul na mňa. Ja nie som členom žiadnej politickej strany. Som teda vo funkcii nominanta odborníka, takisto aj v tomto tieňovom kabinete.

Nepohli ste ani prstom a stali ste sa ministrom. Ako sa budovali takéto dobré vzťahy s pánom Ficom?

Siahajú do začiatku 90. rokov, niekedy v rokoch 1993 alebo 1994. On bol vtedy mladý ľavicovo orientovaný politik a ja som mal ľavicové zmýšľanie, hoci som nebol členom SDĽ ani inej strany. Vedeli sme sa však veľmi dobre porozprávať o problémoch, ktoré trápia podniky a ľudí, či mojich zamestnancov v Plastike. Tak sa nadväzovali naše kontakty a priebežne sme sa stretávali. Do spomenutej Plastiky v Nitre som nastupoval ako generálny riaditeľ vo februári 1992. Vtedy to bola ešte štátna akciovka, menoval ma minister Holčík. Menoval ma na tom základe, že som nebol ničím z minulosti zaťažený. Plastika vtedy  prežívala obrovskú krízu. Niečo obdobné sa zopakovalo v roku 2006, keď ma pán Fico pozval do vlády. Bola to veľmi identická situácia.

Pokiaľ ide o váš vstup do politiky v roku 2006, neľutujete toto rozhodnutie?

Vôbec nie a som veľmi vďačný Robertovi Ficovi a Smer-u za takúto príležitosť. Celý život som sa živil vlastnou hlavou a v posledných rokoch som bol v podstate profesionálny manažér. Nikdy som nemal žiadnu svoju „eseročku“, žiadny svoj podnik. Nikdy som nič neprivatizoval. Ani teraz nevlastním žiadny podnik, nemám žiadne takéto aktivity. Keď sa privatizovalo, ja som si povedal, že sa budem aj naďalej živiť svojou hlavou a podarilo sa mi to. V podstate sa mi to darí až doteraz. Post ministra hospodárstva vnímam ako ocenenie mojich manažérskych schopností počas pôsobenia v Plastike Nitra a medzi tým i na poste riaditeľa pre stratégiu v Duslo Šaľa. Vytvoril som si takú hypotézu, že pre každého manažéra musí byť najvyšším vyvrcholením jeho kariéry, keď môže byť manažérom v službách štátu. Každý minister, ktorý riadi hospodárstvo, je najvyšší manažér, čo predstavuje najvyššie spoločenské uznanie.

Strata teplární je dôsledok

účelových krokov

Zostaňme pri tieňovej vláde. S Robertom Ficom ste boli nedávno v Martinskej teplárni. Čo presne ste tam robili? Väčšinou do štátnych podnikov chodí minister alebo niekto z Fondu národného majetku (FNM) a nie opoziční poslanci.

Zadefinoval ste to presne. Prišli sme ako opoziční poslanci na diskusiu s manažmentom do podniku, kde má štát 100 % účasť. Našťastie sa nezopakovalo to, čo sa stalo pri diaľniciach na jeseň. Vtedy pána Fica nepustili na stavenisko, hoci R1 bola jeho iniciatíva a iniciatíva vtedajšieho ministra dopravy Vážneho. Že im Figeľ zakázal vstup, to bolo trošku detinské.

Čo sa týka martinskej teplárne, manažment bol z toho tiež trošku zmätený. Pre nich to bola určite nepríjemná situácia. Nakoniec nás však prijali. Neboli sme vo výrobe, hovorili sme iba s vedením. Chceli sme sa viac dozvedieť, ako je to s hospodárením v konkrétnej  teplárni vzhľadom na to, že dôvodová správa predložená na rokovaní vlády z FNM bola podľa môjho názoru neobjektívna. Chceli sme poznať celú mozaiku problémov, dostať sa do toho a zistiť, prečo zrazu v druhom polroku 2010 sa stávajú teplárne stratové, keď po celý čas od roku 2007 do polovice 2010 boli v zisku. Tak sme sa stretli s vedením a dozvedeli sa relevantné informácie. Aj keď sú to politickí nominantni súčasnej vlády, boli k nám celkom objektívni.

„Objektívni“ znamená na strane zistení FNM?

Myslím si, že nie. Sami potvrdili, že privatizácia nič nerieši. Pokiaľ ste čítal materiál z FNM, tak vlastne ani on nenašiel nejakú vážnejšiu chybu v hospodárení teplární. Jediný argument, na ktorom je postavená nutnosť privatizovať, sú vysoké náklady z hľadiska dodržania európskych štandardov a z hľadiska exhalátov. Ale to skrátka nie je pravda. Ukázalo sa niekoľko faktorov, o ktorých sme ani my pred návštevou nevedeli.

Týchto šesť teplární sa za čias Československa postavilo nie iba pre výrobu tepla, hoci ním dnes zásobujú zhruba milión občanov, čo je zhruba 20 % populácie SR. Zároveň sa však postavili s tým úmyslom, že budú slúžiť ako podporné zdroje pre prenosovú a distribučnú elektroenergetickú sústavu. V tom je to ich čaro, že majú zabudované generátory. Pred a i počas našej vlády dostávali tieto elektrárne určitý prídel kapacít na reguláciu prenosových a distribučných sústav. Až v druhej polovici roku 2010, po nástupe vlády Ivety Radičovej, sa zrazu stalo, že nedostali ani minimálnu kapacitu na podporné služby. Kapacity sa rozpredali do súkromného sektora. Preto majú teraz obrovský problém. Súčasťou hospodárenia týchto teplární je aj výroba elektrickej energie a z toho plynúce príjmy. V prípade, že od nich tú elektrinu nezoberie „distribučka“ ani „prenosovka“, tak ju musia jednoducho púšťať do zeme. Nič iné spraviť nevedia, lebo celá sústava musí jednoducho bežať. To je prvý moment – stratovosť týchto teplární sa dokázala tým, že SEPS od nich nekúpi elektrickú energiu.

Druhým dôvodom je zmena metodiky na výpočet limitov CO2 a síry a vôbec exhalátov zo spaľovania. V elektroenergetike existuje tiež tzv. podmienka N-1, teda že máte stále nejaký zdroj v zálohe v prípade, že vám iný zdroj vypadne. Musíte teda mať iný zdroj v kapacite najvyššieho inštalovaného zdroja, ale čo sa týka exhalátov – to sú väčšinou tepelné elektrárne vo Vojanoch alebo v Novákoch. Vtedy sa vám limit exhalátov ráta len na prevádzkové hodiny. Záložný zdroj je preto záložný, že sa použije len v prípade výpadku primárneho zdroja alebo v situácii, keď je veľká zima a veľký odber elektriny. Oni však majú limitovaný rozsah na 100, možno 130 dní, čo je maximálny počet dní ročnej prevádzky. V žiadnom prípade však nie 365 dní. V metodike Ministerstva životného prostredia majú stanovené, že tieto limity sa rátajú na celú inštalovanú kapacitu. To je zmena oproti nášmu prístupu. Znamená to, že náhradnému záložnému zdroju vyrátajú množstvo exhalátov ako keby išiel po celý rok. Je to absolútny nezmysel, ktorý nepozná ani EÚ. To je ďalší „zádrheľ“, prečo sa teplárne dostávajú do problémov.

Čo sa týka potrebných investičných nákladov, konkrétne Martin už čerpal európske  prostriedky a vytvoril sa tam veľký zdroj na biomasu. Sami povedali, že vychádzali z metodiky vytvorenej počas našej vlády a tento zdroj by im zabezpečil, že budú úplne v limite stanovenom Európskou komisiou po roku 2016. Nemali by teda žiadny problém, ale pri zmenenej metodike, ktorú som spomenul, musia ďalej zainvestovať, čo je už pre nich nerentabilné. Ostatné teplárne majú pripravené projekty. Teda nie je pravda čo sa píše v správe FNM o ich neschopnosti čerpať zdroje.

Vláda a ministerstvo urobili jednoducho také kroky, aby teplárne dostali do straty. Dostali sme dokonca takú podstolovú informáciu, že Miškov by aj súhlasil s tým, aby teplárne prešli pod samosprávy, ale politická objednávka od ministra Mikloša hovorí jasne o privatizácii. On to chce jednoducho predať a nič iné ho nezaujíma. Pod váhou nasilu robeného dôkazu.

Pokiaľ ide o podporné služby pre distribučné a prenosové siete, na trhu je situácia dnes taká, že ponuka výrazne prevyšuje dopyt. Nemôže byť teda fakt, že teplárne nedostali príslušnú kvótu, iba logickým dôsledkom konkurencie na trhu a rizikom podnikania?

„Podporky“ si štát všeobecne rieši z vlastných zdrojov. Na Slovensku boli vybilancované zdroje na „podporky“ tak, aby boli zhruba v rovnováhe. Napr. v Panických Dravcoch sa ešte za našej éry nevybudovali dva 50 MW zdroje na „podporky“. Vybudoval sa len jeden, ktorý teraz robí francúzska spoločnosť GDF Suez. Povedali sme 50 MW, pričom 100 MW je už veľa. Levice takisto. Málokedy sa podporné služby nakupujú zvonku, i keď je aj to možnosť, ale v podstate si to väčšinou štát rieši sám vzhľadom na to, že spotové ceny pre podporné služby sú ešte vyššie ako sú ceny na vnútornom trhu. Čiže pokiaľ hovoríte, že je prebytok, ten je z dovozu, ktorý je drahší, pokiaľ si ho zálohujete na celý rok.

Myslíte si, že privatizácia teplární je nezvratná? V polovici februára vyšiel v denníku SME napr. rozhovor s Ivanom Zichom, ktorý po odstúpení poukázal na „kampaň Ivana Mikloša proti teplárňam“, teda podobne, ako hovoríte i vy…

Samozrejme, že je tam politická objednávka Ivana Mikloša, lebo Ivan Mikloš vie hospodáriť len s prebytkom peňazí, ktoré získa predajom niečoho štátneho. Lenže ten predaj je nenávratný. Mikloš nie je typ ekonóma, ktorý vie zarobiť peniaze. Myslím, že vláda je pevne rozhodnutá, lebo Ivan Mikloš tvrdo tlačí a Iveta Radičová v tomto nemá žiadne slovo.

Viem, že KDH sa ozvalo, že privatizácia nie je to pravé pre slovenskú energetiku. Ak sa pamätáte, v čase, keď som kúpil naspäť Transpetrol, pán Hrušovský sa vyjadril, že oni aj v čase privatizácie boli proti predaju akcií tejto spoločnosti. Bohužiaľ, KDH vtedy ustúpilo a predal sa nielen Transpetrol, ale aj SPP a Slovenské elektrárne. Teraz bude dosť záležať na stanovisku KDH, ako sa postaví k problému teplární.

Robil som si svoje ekonomické porovnanie teplární a vychádzal som len z auditovaných údajov z výročných správ. Bral som základné ukazovatele ako sú výroba, predaj vlastných tovarov, zisk po zdanení investície a likviditu. A je zaujímavé, že ešte aj krátkodobá a dlhodobá likvidita sú v poriadku. To znamená, že účelové tvrdenia Ivana Mikloša o ich stratovosti sú jednoducho lož. Ak by prepočítal likviditu týchto podnikov, zistil by, že sú normálne a adekvátne k úrovni aj iných podnikov hospodáriacich na slovenskom podnikateľskom trhu. Nie sú ani super dobré, ale ani zlé. Sú normálne. Čiže nie je dôvod na privatizáciu.

SMER-SD tvrdí, že privatizácia bude znamenať zákonité zdraženie tepla. Prečo si to myslíte? Či už je tepláreň súkromná alebo štátna, maximálnu cenu odobruje regulátor na základe objektívnych faktov. A regulátor je, teda aspoň by mal byť, nezávislý

Tento problém je oveľa zložitejší. Súvisí to s ÚRSO. Vezmite si investora. Ktorý investor dnes dá desiatky miliónov eur za kúpu nejakej teplárne a teraz bude 30 rokov čakať, že sa mu z dividend tieto prostriedky vrátia? Vo vyspelých krajinách je to normálny proces. Kupuje ten, kto má prebytkové peniaze, lebo peniaze investované do kúpy teplární sa neznehodnocujú a investor má čas na to, aby sa mu prostriedky vo forme dividend za niekoľko desaťročí vrátili. To je normálny postup. Na Slovensku to však bolo úplne ináč. Pri privatizácii Slovenských elektrární, SPP sa peniaze zo zisku vrátili podnikateľom oveľa rýchlejšie a vrátili sa im dokonca za menej ako štyri roky. To sme dokázali v správe o privatizácii SPP ktorú sme ešte v roku 2007 – 2008 predkladali do parlamentu. Ako je to možné?

Súvisí to s regulačným úradom a regulačnou politikou. Pred našou vládou bolo možné investičné náklady zahŕňať do opravených nákladov. To znamená, že investor si rozpustil tieto náklady v horizonte napríklad štyroch rokov a za tie roky sa mu prostriedky vrátili, ako keby to bola normálna investícia s odpisovou sadzbou na štyri roky. Len samozrejme nákup akcií nie je investícia typu nákupu nejakého technologického zariadenia. To je o niečom inom. Ale oni to takto jednoducho zmiešali, pretože im to umožnila regulačná politika ktorú im ÚRSO pod taktovkou pána Dvořáka pripravilo.

Preto je dnes taký veľký boj o politické ovládnutie ÚRSO. Všetci vedia, že pri súčasnom zložení regulačnej rady v ÚRSO by nikdy nedošlo k návratu k takejto regulačnej politiky. ÚRSO by im dnes povolil len odpisy súvisiace s technológiami na výrobu energií.

Súčasná vláda však spravila kroky, aby sa spoločnosti dostali do straty a ďalší krok bude, že tieto spoločnosti sa predajú. A určite sú za tými kúpami politici zo súčasnej vládnej koalície. Keď sa spoločnosti predajú, investorom sa musia po čase ich investičné prostriedky vrátiť a ja predpokladám, že ceny by išli nahor o približne 30 %. Keby sa to predalo za súčasnej regulačnej politiky, tak nie je dôvod, aby sa zvyšovali ceny, lenže oni sa snažia ovládnuť ÚRSO a zmeniť regulačnú politiku. Dokážem čítať medzi riadkami.

Ďalej, napríklad, prečo sme zrušili zvýhodnenú daň pre teplárne z hľadiska nákupu uhlia a plynu? Veď sme mali na to výnimku z Európskej komisie. No pán Mikloš tvrdo nástojil a už len zmenou sadzby dane na tieto palivá pre teplárne, ktorú pretlačil, sa cena tepla zvyšuje od 2,8 do 4,3 % podľa typu teplární a podľa toho, aký má mix paliva.

Spomenutú daňovú výnimku nám odporúčala zrušil Európska komisia. Navyše zrušenie výnimiek môže mať priaznivé ekologické dôsledky

To je polopravda. Aj vláda Mikuláša Dzurindu vždy tvrdila, že Európska komisia nám prikázala toto, tamto a my musíme všetko splniť. Ale to nebola celkom pravda. Európska komisia má vo svojom štatúte napísané, že pokiaľ by nejaká smernica spôsobila neprimerané náklady občana z dôvodov, že problém je neštandardný pre danú spoločnosť alebo štát má historické dôvody alebo je nízka kúpyschopnosť občana, môže sa modifikovať aplikácia európskeho práva. Európska komisia nám takto dala výnimku do roku 2014 a táto výnimka sa obnovuje každé tri roky, čiže my ešte stále túto výnimku máme.

Situácia okolo vedenia ÚRSO

je chybou legislatívy

Hovorili sme o regulačných orgánoch. Ich súčasné zloženie je výsledkom z roku 2007, kedy bol pri moci Robert Fico a vy ste boli ministrom. Jozef Holjenčík ako predseda Rady je váš kandidát. ÚRSO však ani dnes stále nemá riadneho predsedu, ktorého by mal nominovať pán Holjenčík. Prečo je to tak?

Toto je problém legislatívy. Ja som do rady tlačil pána Holjenčíka. Pán Holjenčík bol prezidentom republiky riadne menovaný za predsedu regulačnej rady. Samozrejme regulačná rada využila svoj čas – myslím že mala tri mesiace od menovania na to, aby niekoho navrhla na post šéfa ÚRSO. No a navrhla pána Dvořáka. Ja osobne nemám nič proti odbornosti pána Dvořáka, len on pol roka predtým celý čas chodil so mnou na televízne diskusie, kde sme sa hádali o tom, prečo ÚRSO tak neúmerne dvíhalo ceny, keď nemuselo a prečo sme sa dostali až na druhé miesto v najdrahších cenách v plyne a elektrine v rámci EÚ. Veď to bolo vďaka ÚRSO – on ako vtedajší šéf okamžite akceptoval cenové návrhy, s ktorými prichádzali SPP, elektrárne či distribučné spoločnosti. Pohyb cien smerom nahor bol neuveriteľný. Nie je pravda, že sme sa priblížili svetovým cenám, nie, my sme svetové ceny preskočili. Preto som nemohol akceptovať pána Dvořáka. Bol som to ja, kto zastavil jeho nomináciu na funkciu šéfa ÚRSO.

Problém, ktorý takto nastal, zákon nespomína. V zákone nie je definovaný opravný prostriedok, čo sa má stať v prípade, keď sa nominácia regulačnej rady zamietne. Tam je vzduchoprázdno. Nastala patová situácia. Do hry potom vstúpil prezident republiky, ktorý vymenoval na zastupovanie pána Holjenčíka za predsedu ÚRSO. Tým sa systém akože ukľudnil a problém sa dočasne vyriešil, no nevyriešil sa principiálne.

S týmto som ja nesúhlasil. Posledná veľká výmena názorov na pre-obsadenie ÚRSO bola v decembri 2009. Vtedy prebehlo asi šesť takýchto diskusií. Nemohol som však nič podľa zákona zmeniť, lebo pri jeho tvorbe sa takáto situácia nepredpokladala. Potom sme sa dohodli, že už nebudeme problém riešiť vzhľadom na to, že je potrebné implementovať tretí energetický balík a tam sa situácia rieši už úplne inak. Regulačné orgány majú fungovať úplne iným spôsobom a v rámci novely Zákona o energetike a Zákona o regulácii sa vyrieši aj súčasná dvoj-jedinnosť tejto funkcie.

Mali ste už nejakú predstavu, ako to legislatívne spraviť? Inými slovami, keď ste odchádzali z MH, zanechali ste po sebe nejaké verzie, ako by mohli vyzerať novely spomenutých dvoch zákonov?

Mali sme pripravené oba zákony, no zostali na ministerstve hospodárstva. Pripravené boli niekedy v apríli 2010. Dokonca boli pripravené dve formy, jedna bola novela zákona číslo 656, ale zároveň vzhľadom na to, že 656 už mala veľmi veľa noviel, tak sme pripravili nový zákon. No a tieto zákony sú na ministerstve dodnes a ja Miškovovi vyčítam, že s nimi nepracuje.

Podľa dobre informovaných zdrojov, MHV už má úplne nové predbežné paragrafové znenia návrhov oboch zákonov. Mali ste možnosť do nich nahliadnuť? Čo si o nich myslíte?

Neviem, aká je verzia nového návrhu zákona, lebo ju nerobia ani len ministerskí pracovníci. Pán Miškov nedôveruje slovenským odborníkom a preto si na to najal českú konzultačnú firmu, ktorá to vypracováva komplet celé. Čiže nikto nevie, čo tam je napísané, možno pán Miškov vie, ale nevedia to napríklad ani ľudia z ministerstva hospodárstva. Uvidíme, až keď sa ten zákon objaví, potom sa môžem k tomuto vyjadriť.

Ak sa príjme nový Zákon o regulácii, zrejme sa bude musieť vymeniť personálne zloženie regulačných orgánov. Myslíte, že pán Miškov môže teoreticky dať priestor opäť i pánovi Holjenčíkovi?

Neviem, či bude pán Holjenčík vyhovovať tejto vláde. Minimálne dva pokusy o jeho zosadenie sa už nepodarili. V septembri 2010 ho chcel Miškov sám odvolať a sám chcel menovať predsedu ÚRSO, čo bol nezmysel. Potom tu bola Jurčíková novela, na základe ktorej, ak by sa schválila, do dvoch týždňov by ho odvolali, ak by nebol dovtedy menovaný predseda ÚRSO, a znova by to robil minister. To sú také detské primitívne ťahy.

Holjenčíka som do menovania do regulačných orgánov nevidel ani nepoznal, navrhla ho energetická komunita. Robil súdneho znalca v oblasti elektroenergetiky, čiže poznal tento problém veľmi dobre. Myslím si, že odborne je špička. Dvořák bol voči nemu taký slabý odvar. Pozná problémy energetiky, pozná legislatívu a vie sa v tom orientovať. A za druhé, je neoblomný. Za našej vlády, keď bolo MH účastníkom všetkých cenových konaní, viackrát sme mali rozdielny názor. Správy o rozdielnych názoroch dodnes visia na internetovej stránke ÚRSO. Holjenčík jednoducho povedal: „Nám vyšla cena takáto a ja za ňou stojím a je mi v podstate jedno, čo si o tom vláda alebo ministerstvo hospodárstva myslí. Ja sa zaručujem za tú cenu ktorú stanovujeme.“ V tom bol neoblomný a objektívny. Stále tu bola podsúvaná myšlienka, že je politický ovládaný, ale tu zodpovedne hovorím, bol nezávislý na politickej moci. Súčasná vláda potrebuje presný opak. Potrebuje človeka, ktorý bude servilný a nastaví regulačnú politiku tak, aby privatizéri mohli mať svoje peniaze veľmi rýchlo naspäť.

Cenová regulácia: Vrátili

sme štát do hry

Veľkou témou je cenová regulácia a jej dôsledky na podnikanie energetických firiem, ktoré pôsobia v regulovaných segmentoch zákazníkov. Vy ste zaviedli pravidlo, že každý cenový návrh musí schváliť valné zhromaždenie, čo najmä firmám ako Nafta, ktoré majú viacero drobných akcionárov zvýšilo administratívnu záťaž. Toto pravidlo tiež sťažilo cenové návrhy SPP v druhej polovici minulého roka a výsledok bol, že firma musí, teda aspoň podľa vlastných vyjadrení, predávať domácnostiam plyn pod cenu. Prečo ste toto pravidlo do cenovej regulácie presadili?

Spoločenské zmluvy a zmluvy o privatizácii energoblokov, elektrární, distribučných spoločností alebo i SPP boli nevýhodne nastavené pre štát. Nevýhodne preto, pretože štát oficiálne vlastnil 51 %, ale nemal žiadne právo, len sa zúčastniť valného zhromaždenia. V podmienkach predaja pri privatizácii a v spoločenských zmluvách sa štát zaviazal, že každé rozhodnutie bude podliehať nie 50 % plus jeden hlas, čiže väčšine hlasov, ale potrebných je 52 % hlasov. Prečo tam bolo treba 52 percent, keď všade v iných podnikoch stačí 51?

Pokiaľ ide o SPP, len za prvý polrok čo som ja odišiel z vlády, už SPP stihlo podať 8 návrhov o cenových výmerách. Ale keby ich podali aspoň v nejakom rozumnom horizonte. Im tam tie návrhy skákali hore – dole, od 7 % do 33 %. Dnes by boli spokojní aj so 14 percentami, čo je posledný návrh, ktorý odsúhlasil pán Miškov v rámci odvolávacieho konania. Oni hrajú vabank, skúšajú. Ja im to nevyčítam, nech skúšajú, koľko sa podarí.

Preto sme museli nájsť nejaký ochranný mechanizmus. Bola to skôr reakcia na neférové podmienky, ktoré sa nastavili pri privatizácii. Čiže nevinte nás, ale spýtajte sa ľudí, ktorí privatizovali energobloky, prečo tam dali 52 %-nú väčšinu.

Ako je možné, že pokiaľ ste boli ministrom vy, ceny sa viac-menej nemenili a súčasne medzi SPP, regulátorom a ministerstvom nebola taká intenzívna verejná diskusia ako v druhom polroku 2010?

Pretože sa diskutovalo. Veď predtým oni takisto chodili ku mne rokovať každého pol roka s nejakým cenovým návrhom. Priniesli svoje analýzy a ministerstvo hospodárstva predložilo svoje a následne sme porovnávali. Vždy len argumentovali tým, že toľko a toľko sa už cena nedvíhala a v okolitých štátoch sa jej výška upravuje. Lenže vždy dostali odpoveď, že v tých okolitých štátoch majú podstatne nižšiu cenu a my máme najvyššiu. Dobrým ukazovateľom nie je situácia, keď všetci ostatní dvíhajú ceny tak musíme aj my.  Navyše sa jednoznačne ukazovalo, že SPP malo okolo 22 mld. slovenských korún zisku.

Možno v roku 2009, ale firma poukazuje na stratu za rok 2010

Audit za rok 2010 sa ešte neukončil.  

Realistické odhady však existujú

Prosím vás. Ja som takisto čítal všetky výročné správy audítora. Napr. veľká roztržka v roku 2009 za rok 2008 v súvislosti s tým, že urobili 3,8 mld. stratu na domácnostiach nebola vôbec pravda. Tento záver im neprijal ani audítor, ktorý dal k tomuto stanovisku výhradu. Povedal, že európske štandardy audítorov nepoznajú pojem kategorizácie odberateľov. Celá finta bola v tom, že na Slovensku sa predal nejaký objem plynu a 80 % nákladov na predaj toho plynu SPP presunulo na domácnosti a len 20 % dalo nákladov na podniky. Tým pádom sa automaticky dostali domácnosti do straty. Toto umelé presunutie nákladov im neuznal ani audítor.

To ale hovoríte o audítorskej správe za rok 2008. Bavme sa o tom, čo bolo v roku 2010…

Pán Miškov rezignoval. Minister hospodárstva musí bojovať za občanov, no on namiesto toho predložil návrh zákona, podľa ktorého už štát nebude vstupovať do cenových konaní. Tvrdí, že on sa o ceny starať nebude. Sťahuje ruky a s energetikou nechce mať nič. Mechanizmus na kontrolu ceny som vytvoril a bol aj účinný. Veď o všetkých diskusiách s SPP sú zápisy. Dočítate sa tam, že sme plynárom často vyčítali, že chcú iba navyšovať zisk. To už pán Miškov nerobí. Osobne si myslím, že na to nemá odbornosť.

Plynová kríza: Cesta do Moskvy

Ak zostaneme pri plyne tak s vašim pôsobením na ministerstve sa spája aj plynárenská kríza a cesta slovenskej delegácie do Moskvy a do Kyjeva, kde premiér Fico povedal, že „nás vaše problémy nezaujímajú“. Ako sa vy dívate na takýto spôsob riešenia? Cesta sa častokrát kritizovala ako konanie na vlastnú päsť, zatiaľ čo EÚ hľadala spoločné riešenie. Navyše počas pracovnej cesty sa tok plynu neobnovil

Neviem prečo bola kritizovaná, ja som nemal zlý dojem. Viete, Európska komisia hľadala systémové opatrenie. My sme však potrebovali rýchle a operatívne riešenia. V čom bol kľúč toho rýchleho riešenia? My sme našli dve alternatívy. Buď posilniť Jamal s tým, že by sa Nemecko, Poľsko a Francúzsko vzdalo časti objemu, lebo mali plné zásobníky, a zemný plyn  by sa cez terminál Hora sv. Kateřiny dostal až do Hodonína a následne na Slovensko. To bola jedna alternatíva, ktorá sa nakoniec aj zrealizovala. Druhá alternatíva bol swapový obchod. My sme vtedy na centrálnom dispečingu na Ukrajine objavili určitú dieru. Juhovýchodná oblasť Ukrajiny nebola zásobovaná cez centrálnu prepravnú sieť, ale išla cez distribučnú sieť Ruska. Teda bola izolovaná od ukrajinského systému a kapacitne predstavovala presne tú hodnotu, ktorú Slovensko potrebovalo. My sme navrhli swap obchod a Rusi s tým súhlasili. V praxi išlo o to, že Rusi v rámci distribučnej siete zásobia túto oblasť naplno plynom a Ukrajina so svojich zásobníkov, ktoré mala na hranici so Slovenskom, pustí adekvátne množstvo suroviny na Slovensko. Vtedy bolo treba jednať rýchlo.

Európska komisia takéto problémy neriešila. EK riešila, ako pustiť plyn pre všetkých 10 štátov. My  sme potrebovali pustiť plyn aspoň na Slovensko. Museli sme teda byť určití individualisti a nakoniec sa to podarilo, lebo plyn sme dostali ako prví. Museli sme robiť aj individuálne kroky, nemohli sme čakať len na EÚ.

„Aktivisti ma nezaujímajú“

Počas vášho pôsobenia sa tiež rozhodlo o dostavbe Mochoviec. Aktivisti vám vyčítajú, že ste rozhodnutie málo komunikovali s verejnosťou

Aktivisti ma nezaujímajú.

Prečo?

Pretože, keby sme sa držali aktivistov, boli by sme ešte niekde v jaskyniach. Aktivisti podporujú alternatívne zdroje. No výborne. Len si zoberte, že my máme energopotenciál vetra 6 PJ, vodnej energie máme 17 PJ. To na potreby Slovenska nestačí. My nie sme ako Nórsko, Portugalsko, či Malta, ktoré majú dostatočný energopotenciál v OZE. Žijeme v strede Európy. Okrem toho sú alternatívne zdroje podstatne drahšie ako výroba elektriny z jadra. Nemáme inú alternatívu ako je jadro. Chápem, že v Greenpeace sú zásadne proti jadrovej energetike, je to ich legálny postoj a ja im ho nevyčítam, ale ho neakceptujem. Aj ja mám určitú slobodnú vôľu a preto sa s ich názorom nestotožňujem.

Slovensko ale rozhodnutím o dostavbe 3. a 4. bloku údajne porušilo Aarhuský dohovor, ktorý hovorí, že verejnosť má mať právo vyjadriť sa

To je zavádzanie, nie je to pravda. Vzhľadom na to, že už bolo vydané stavebné povolenie s platnosťou do roku 2014 a nikto ho nezrušil, tak sa v ňom pokračovalo. Či sa to niekomu páči alebo nie, stavebné povolenie tam je. Greenpeace to dal na posúdenie Európskej komisii. Zaoberala sa tým Medzinárodná atómová agentúra (IAEA) a rovnako podrobne aj Európska komisia. My sme stratili asi pol roka v Bruseli, lebo tlaky „zelených“ boli obrovské. No v konečnom dôsledku Brusel skonštatoval, že projekt je dobrý a bezpečný. Spĺňa a dokonca prekračuje všetky bezpečnostné štandardy, ktoré platia v EÚ. Jediný problém bol v systéme „couplingu“ – Komisia uvažovala, že by sa na reaktoroch v Mochovciach urobila ešte jedna strecha, ktorá je typická pre francúzske reaktory od Arevy. Bol to však lobing Arevy, ruské reaktory majú inú koncepciu a podstatne hrubšie steny samotného reaktora, takže vrchný kryt nepotrebujú.

Ropovod cez Žitný ostrov:

„Hlúpa téma“

Ďalšia téma, o ktorej sa počas vášho pôsobenia na ministerstve verejne veľa diskutovalo, bolo vybudovanie ropovodu cez Žitný ostrov. Nová vláda si tému osvojila a zastavenie projektu sa ocitlo aj v jej programe. Čo si o tomto ropovode myslíte?

Myslím si, že k problému prepojenia Schwechatu so slovenským ropovodom sa vyjadrovali ľudia, ktorí nemali ani šajnu o tejto problematike. Celú agendu si pred voľbami zobral za svoju Zsolt Simon z SMK, potom prestúpil do strany Most-Híd. Viem, že ľudia z KDH sa vtedy strašne naštvali nad tým, že SMK si dovolilo osvojiť túto tému. Vtedajším primátorom mesta Bratislava bol pán Ďurkovský z KDH. Preto sa potom začali KDH a SMK biť o to, komu táto téma patrí.

V konečnom dôsledku to bola jedna hlúposť, o ktorej sa diskutuje doteraz. O čo vlastne ide. Na Žitnom ostrove stojí veľká rafinéria, ktorá je postavená už 60 rokov. Je deravá ako sito a priesaky do spodných vôd sú tam permanentné. Okrem toho je na Žitnom ostrove zabudovaných asi 120 kilometrov potrubí, či sú to produktovody alebo ropovody. Takisto sú 60 rokov staré. Sú stavané za starých technológií a za podstatne iných znalostí o ochrane životného prostredia. My sme hovorili o 10 kilometroch potrubia, ktoré malo ísť mimo chránenej oblasti a malo byť trojnásobne zabezpečené voči priesaku. Dokonca sme chceli, tak znela aj dohoda s rakúskou stranou, že cez tento koridor sa bude pre viedenskú oblasť privádzať pitná voda, aby sa dokázalo, že celý systém je zdraviu neškodný. Bohužiaľ urobila sa z toho politická, nezmyselná a hlúpa téma.

Problém je ale iný: Česi sú najväčšími odberateľmi z nášho ropovodu Družba. Bohužiaľ privatizáciou ich dvoch rafinérií, jednak cez Poliakov a cez Shell, tieto rafinérie pomaly strácajú konkurencieschopnosť a odoberajú stále menej a menej ropy. Okrem toho Česko má napojenie aj cez Ingolstadt. Preto sa dá očakávať, že odber ropy cez Slovensko do Českej republiky bude klesať, dokonca sa hovorí o poklese na 20 % súčasného odberu. V tom momente aj zisky Transpetrolu pôjdu rapídne dole. Schwechat sa zaviazal, že zoberie 3,5 mil. ton ropy cez naše územie. Nehovorme teraz o Žitnom ostrove. My sme povedali dobre, keď je verejná mienka silne proti ropovodu cez Žitný ostrov, tak poďme oblúkom. Namiesto 10 kilometrov sa urobí 136 kilometrov potrubia. Návratnosť celého toho projektu by stále bola 6 a pol roka. I tak prevláda všeobecná absolútna animozita na prepojenie Družby so Schwechatom. A za celým týmto je Slovnaft, lebo by v tom momente stratil konkurenčnú výhodu. Pre rakúsku stranu je finančne výhodnejšia možnosť ťahať ropu cez Slovensko než z Terstu v Taliansku. Celý problém je teda ekonomický. Slovnaft to veľmi dobre zabalil do ekologického problému. Nie je žiadnym tajomstvom, že pán Simon má mecenáša v Slovnafte. Takže to bola preňho prirodzená téma.

Na Žitnom ostrove sú tiež štátne hmotné rezervy v podobe obrovských zásobníkov ropy. Toto nikto nerieši a je to všetko v poriadku. A zrazu sa mal urobiť 10 kilometrov dlhý úsek, ktorý má „zasviniť“ celú spodnú vodu a spôsobiť veľkú katastrofu.

JESS a SEPS

Ste zástancom jadrovej energetiky. Aký máte názor na súčasnú situáciu v spoločnosti JESS, ktorá má v budúcnosti postaviť nový jadrový zdroj v Jaslovských Bohuniciach? Či bude nový reaktor, zdá sa, nie je také úplne jednoznačné

Už to malo byť jednoznačné. Pri spustení projektu a pri založení spoločnosti JESS bol urobený harmonogram prác a určité etapy s tým, že v roku 2014 sa už malo začať stavať. Prvý návrh, čo sa týka kapacity týchto jadrových zdrojov, mal byť jasný do konca roku 2010 a mala sa tiež vypracovať štúdia realizovateľnosti. Bohužiaľ, od nastúpenia novej vlády sa nenapísal ani riadok. Nič sa neurobilo, stojí sa, platia sa zamestnanci, ktorí čakajú na súhlas od ministerstva, aby mohli začať robiť štúdiu. Akcionárom je ministerstvo, to musí dať pokyn na realizovanie.

A opäť, poznáte výroky pána Ivana Mikloša, že čo keby sme predali aj JESS a čo keby sme predali celý projekt. Pritom je to jeden z najvýhodnejších projektov, aký na Slovensku kedy vznikol. Predsedu predstavenstva, predsedu dozornej rady a generálneho riaditeľa dosadzuje slovenská strana. Je tam síce ustanovenie, že v niektorých veciach musí byť konsenzus, a keď nie, tak rozhoduje trojčlenná komisia kde každá strana menuje po jednom a tretieho menuje Európska komisia ako nezávislého. Ale čo je najpodstatnejšie, slovenská strana dala do projektu len dubiózny majetok, dala existujúcu infraštruktúru, ktorá v prípade, že by sa zdroj nestaval, by bola na ťarchu a musela by sa zlikvidovať až do úrovne ornej pôdy.

Pokiaľ ide o českého partnera, ktorým je ČEZ, dosť nevýhodne a nešťastne investoval na Balkáne a v niektorých ďalších krajinách. V dôsledku toho má menej zdrojov na investovanie. Myslíte si, že je to stále ten partner čo pred dvoma rokmi, ktorý dokáže zafinancovať takýto projekt?

Je to jeho záväzok. ČEZ sa písomne zaviazal, že pokiaľ sa nenájdu peniaze z bankového konzorcia, prefinancuje to zo svojich investičných prostriedkov. V tom je to čaro celého projektu.

V programovom vyhlásení vlády z roku 2006 sa v sekcii o hospodárstve písalo, že vláda chce predvídateľné podnikateľské prostredie. Čo napríklad tých X novelizácií zákona o energetike?

V oblasti energetiky bol jeden základný problém: Neštandardné podmienky pri príchode vlády Roberta Fica. Energetické podniky boli sprivatizované nevýhodne. Potrebovali sme zmeniť niektoré regule, aby sa štát stal opäť plnohodnotným partnerom voči investorom.

Ak zostaneme pri transparentnosti, otázniky vyvolalo rozdeľovanie 120 MW pre fotovoltaické projekty do inštalovaného výkonu 4 MW. Povolenia si firmy „rozchytali“ de facto do niekoľkých hodín od publikovania informácie. Udialo sa tak transparentne?

SEPS vydal pravidlá a išiel podľa poradia. Dal jasnú podmienku, že viac ako 4 MW na jedného uchádzača sa nepridelia. To bolo jasne v podmienkach stanovené. Prišli veľkí hráči, najmä distribučné spoločnosti, ale aj veľkí partneri zo zahraničia, ktorí chceli 30, 50 a dokonca 80 MW. Ale my sme si z hľadiska možností prenosovej sústavy nemohli v tom roku dovoliť spoločne viac ako 120 MW a potrebovali sme overiť celý systém. Preto sme povedali, nech každý dostane maximálne 4 MW a nech tak podniká čo najviac firiem. Nevidím v tom nič netransparentné.

No dostali ich aj takí, ktorí si síce zabezpečili projekt, no dodnes ešte nie je zrealizovaný. Aký význam malo vydať povolenia firmám, ktoré stavajú fotovoltaické elektrárne na kľúč s cieľom predať ich?

No ale vy ste to v tom momente nemali ako vedieť. Mali kompletnú dokumentáciu, mali stanovisko distribučnej siete, že odkúpia od nich celú energiu. Nebol tam žiadny dôvod pre odmietnutie. My sme nemohli predpokladať, že niekto chce v budúcnosti svoj projekt predať. To sa ukázalo až neskôr.

Niektoré firmy sa tým ale netaja a majú to verejne napísané v obchodnom zámere

Ale bohužiaľ v developerskom prostredí takéto firmy existujú. V oblasti veľkej energetiky, napríklad pri výstavbe veľkých tepelných, jadrových alebo paroplynových elektrární, sme sa snažili dať určité obmedzenie, podľa ktorého licenciu dostane len taký subjekt, ktorý dlhodobo prevádzkuje podobné zariadenie niekde inde vo svete. Aby sme práve takých špekulantov vylúčili.

Viete koľko bolo vydaných licencií na výstavbu tepelných a paroplynových elektrární na Slovensku pred mojim nástupom? 360. Čo to bolo za nezmysel? Veď ani jeden z nich nezačal stavať a niektorí majú ešte do konca roku 2011 alebo aj 2012 platné licencie.

Čo mi ušlo, boli ceny OZE

Na záver, skúste prosím sebakriticky zhodnotiť svoje pôsobenie na poste ministra hospodárstva v rokoch 2006 – 2010: Na čo ste spomedzi svojich krokov najmenej a na čo najviac hrdý?

Som hrdý na to, že som aspoň z časti urobil poriadok v energetike a že sa vypracovala dlhodobá koncepcia v oblasti energetiky. Čo beriem sebakriticky a s čím som nedokázal výrazne pohnúť, je oblasť turizmu. To bol jednoducho začarovaný kruh. Až niekedy ku koncu apríla 2010 sa konečne podarilo prijať zákon o turizme. Bohužiaľ jeho implementácia bola mimo dosah môjho pôsobenia. Ale turizmu som ostal najviac dlžný.

A pokiaľ ide o energetiku, vaše najhoršie rozhodnutie?

Možno nastavenie cien obnoviteľných zdrojov. To som aj priznal, aj vždy priznávam na verejnosti. Áno, ceny OZE nám ušli a to sme podcenili.

S bývalým ministrom hospodárstva SR (2006-2010) Ľubomírom Jahnátkom sa rozprával Michal Hudec.

Ľubomír Jahnátek prepis rozhovoru autorizoval.

Medzinadpisy: energia.sk

Ilustračná foto: (c) SITA / Jozef Jakubčo

K téme

Bezplatné novinky z Energia.sk raz týždenne:
podmienkami používania a potvrdzujem, že som sa oboznámil s ochranou osobných údajov
Copyright © iSicommerce s.r.o. Všetky práva vyhradené. Vyhradzujeme si právo udeľovať súhlas na rozmnožovanie, šírenie a na verejný prenos obsahu.