Správy o stress testoch nám poskytli „strelivo“

Ste vyštudovaný jadrový inžinier, ktorý ale nepracuje v jadrovej elektrárni, ale vystúpil na tlačovej konferencii organizácie Greenpeace. Aký je teda váš názor na jadrovú energiu a bezpečnosť prevádzky jadrových zariadení?

Úplne otvorene, zaraďujem sa medzi kritikov jadrovej energetiky. Snažím sa kritizovať a zverejňovať tie poznatky, ktoré prevádzkovatelia, prípadne jadrové dozory, nezverejňujú alebo ich bagatelizujú. Mojim cieľom je, aby ľudia v spoločnosti mali o jadre všetky informácie. Nakoniec, je to verejnosť, ktorá rozhoduje, či je ochotná žiť s jadrovou energetikou alebo nie je. V našich krajinách je spoločnosť skôr „za“ využívanie jadra. Myslím si ale, že dôvodom pre takýto postoj je nekritické prijímanie ukľudňujúcich správ prevádzkovateľov, ktorí odmietajú názory, ktoré takýto „kľud“ narúšajú.

Ako technik si ale myslím, že by bolo možné postaviť jadrovú elektráreň, ktorú by som z bezpečnostného hľadiska akceptoval. Technické opatrenia predsa existujú. Na druhej strane sú tak drahé, že by takúto stavbu nik nevedel zaplatiť.

Ak technológie existujú a hoci sú i drahé, prečo si myslíte, že bezpečná jadrová elektráreň sa postaviť nedá?

Pretože nič také neexistuje ani na papieri. Projektanti majú, čo je celkom pochopiteľné a oprávnené, konkrétne zadanie: postav elektráreň za toľko a toľko peňazí a urob si to ako chceš. Zadanie vypracujú, ale cenou je, že jadrová elektráreň má menšiu bezpečnosť. Teraz mi napadá otázka: prečo naše jadrové elektrárne na Slovensku a v Dukovanoch nemajú kontajnment, keď v Loviise vo Fínsku sa použila rovnaká jadrová technológia, ale sa kontajnmentom vybavila? Odpoveď je vysoká cena. Nie je to môj výmysel, ale konštatuje sa to aj v analýze vypracovanej Československou akadémiou vied v roku 1988. Analýza „natvrdo“ píše, že dôvody sú ekonomické.

Ktorá, ak nejaká, elektráreň vo svete je podľa vás bezpečná?

Z môjho pohľadu neexistuje elektráreň, ktorej rizikovosť by sa dala akceptovať.

Foto: Lucia Szabová/ Greenpeace Slovensko

Obyvatelia strednej Európy sú viac naklonení jadru ako Európania zo západu. Čím to je? Aktivisti tvrdia, že ide o dôsledok nedostatku informácií

Nedostatok informácií nie je koreňom problému. Navyše verejná mienka je rôzna od krajiny ku krajine. Pozrime sa len na Rakúsko a Nemecko. V Rakúsku sa rozhodli hneď v začiatkoch. Hoci jadrovú elektráreň stihli postaviť, narazili na neochotu verejnosti uviesť ju do prevádzky. Dôvodom môže byť ekologická výchova, ktorej základy sa deťom dostávajú už v materskej škole.

V Nemecku jadrový priemysel dosiahol vrchol rozvoja. Napriek tomu sa verejnosť spoločne rozhodla, že jadra sa treba zbaviť, pretože zbytkové riziko je neakceptovateľné. Ako teda vidieť, situácia Nemecko – Rakúsko je úplne rozdielna.

V prípade Českej republiky si trúfam tvrdiť, že ide o akúsi hrdosť malého národa na to, že dokáže budovať a prevádzkovať jadrovú technológiu. Do roku 1989 mal československý priemysel kapacity, ktoré umožňovali vyrobiť až 80 % všetkých komponentov jadrovej elektrárne. S Československom sa počítalo ako s dodávateľom komponentov pre reaktory VVER do celého vtedajšieho východného bloku, iba s výnimkou Sovietskeho zväzu. K tomu bol potrebný určitý inžiniersky potenciál, kvalifikovaní pracovníci a technici. Veľká časť československého hospodárstva sa orientovala na jadro. Určite, na niečo takéto sa dá byť pyšní. A v takejto situácii prídeme do Česka my, čo jadro kritizujeme, a znehodnocujeme celú ich prácu. Je prirodzené, že sa bránia. Nie je im to po vôli a bránia všetko to úsilie, ktoré vložili do tohto odvetvia. Preto je pochopiteľné, že nepriznajú: „Celý život sme robili nezmysly.“

Na jadrový priemysel je dodnes naviazaných veľa pracovných miest. Prísť s takto veľkým obratom si môžu dovoliť v Nemecku, kde je ekonomika podstatne diverzifikovanejšia, väčšia a preto taký obrat prežije. Napriek tomu si ale myslím, že časom príde k obratu i u nás, ale bude to trvať podstatne dlhšie, pretože myšlienku na obrat zatiaľ ľudia nemajú vo svojich hlavách. Neexistuje politická vôľa poukazovať na riziká. Ak sa politická vôľa objaví, zmena nastane do niekoľkých rokov.

V Nemecku tiež nejde o zlom, ktorý sa udial po Fukušime zo dňa na deň. Dohoda o odstúpení od jadra sa prijala už pred desiatimi rokmi, pričom rozhodnutiu predchádzalo 5 – 10 rokov celospoločenskej debaty a verejných demonštrácií. Otázku otvoril už Černobyľ, Fukušima bola len poslednou kvapkou.

Prejdime k záťažovým testom jadrových elektrární na Slovensku, na ktoré dohliadal Úrad jadrového dozoru (ÚJD). Je hodnotenie jadrových zdrojov naozaj neobjektívne, ako tvrdí Greenpeace?

Áno, hodnotenie bolo neobjektívne v tom zmysle, že rozsah hodnotenia, ktorý si určil jadrový dozor, nezodpovedá zadaniu. Portfólio scenárov, ktoré sa posudzujú je, obmedzené. Na druhej strane, ak sa pozrieme na to, čo sa hodnotilo, treba uznať, že jadrový dozor si odviedol svoju inžiniersku prácu v poriadku.

Pre Greenpeace Slovensko ste vypracovali analýzu vyhodnotenia záťažových testov. K akým záverom ste v nej dospeli?

Dovolil som si v nej predovšetkým konštatovať, že sa posudzujú iba „ideálne havárie“. Ideálne v tom zmysle, že sa vo väčšine prípadov skúma zlyhanie alebo následky zlyhania iba jedného zo systémov, zatiaľ čo sa ticho predpokladá, že ostatné systémy budú pracovať, ako sa od nich očakáva. Predovšetkým pri overovaní dôsledkov zemetrasenia sa uvažovalo, že postihnutý bude iba jeden systém a ostatné budú fungovať. To je z môjho pohľadu neakceptovateľné.

Tiež sa predpokladá, že postihnuté budú iba jednotlivé zariadenia, nie však rôzne potrubia a elektrovody, čo je pri zemetrasení veľmi optimistický predpoklad. V tomto zmysle to zadanie stress testov nebolo splnené.

Potom tu je „huncúctvo“ s kontajnmentom, ktoré má určitú genézu. Do roku 1989 kontajnment nebol vôbec témou. Hovorilo sa, že kontajnment potrebujú iba „západné“ elektrárne, pretože tie naše majú systém hermetických boxov a vákuovo-barbotážne systémy. Po nežnej revolúcii sa otvorili informačné kanály a západní experti sa zhrozili, že u nás sa prevádzkujú elektrárne bez kontajnmentu v ich slova zmysle. Zaviedol sa pojem „confinement“, ktorý pre laikov už trochu znie ako kontajnment. Hovorilo sa, že kontajnment je niečo, ale my máme „confinement“, čo je niečo iné, ale rovnako dobré. V posledných 3 – 4 rokoch sa začalo aj o našich elektrárňach „natvrdo“ hovoriť, že majú kontajnment a hotovo. V skutočnosti to tak ale nie je. Ak sa pozriete do hodnotiacej správy, zdôrazňuje sa v nej, že kontajnment funguje ako bariéra proti úniku rádioaktívnych látok do životného prostredia. Opomína sa však druhá funkcia: ochranná obálka má chrániť zariadenie pred účinkami zvonka. O tom sa ale vôbec pri našich reaktoroch nehovorí.

Pripúšťam, že elektrárne na Slovensku sú projektované tak, že ak praskne hlavné cirkulačné potrubie, vákuovo-barbotážny systém sa postará o parovzdušnú zmes. Na to je systém konštruovaný, plus tam máme systém hermetických boxov. S čím sa však nepočíta, je napríklad pád lietadla alebo letiaceho objektu na poklop reaktoru. Prejde ním ako maslom, čo spôsobí vážnu haváriu. Bez kontajnmentu niet žiadnej bariéry, a tak sa môže stať, že ak pád letiaceho objektu poškodí regulačné tyče, tie nebudú môcť reaktor zastaviť. Tiež ale dodávam, že štiepnu reakciu možno zastaviť i inak, ale napriek tomu, poškodenie tyčí by bol vážny problém. Chcem poukázať, že reaktor bez kontajmentu nie je chránený proti vplyvom zvonka. Ak niekto tvrdí, že reaktor na Slovensku kontajnment má, robí iba propagandu.

Tvrdíte teda, že výsledná správa o záťažových testoch je zavádzajúca?

Áno, veľmi. Ako som už povedal, rozprávanie o kontajnmente je trend, ktorý sa zaviedol pred štyrmi rokmi. A keď verejnosť prijme túto tisíckrát opakovanú lož, tak sa stane pravdou.

Iným problémom je napr. zásobovanie diesel generátorov naftou, keď vonku mrzne. Na jednej strane sa v texte pripúšťa, že nafta tuhne a niektoré potrubia môžu zamrznúť. Ako opatrenie sa navrhuje, že sa nafta bude dopravovať k diesel generátorovým staniciam pomocou cisterien. Pýtam sa: v tých automobiloch nafta nestuhne?

Ďalším prípadom je pád ťažkého manipulačného zariadenia. Píše sa tam, že súbežná činnosť žeriava s ťažkým zaťažením a súčasného výskytu zemetrasenia sa nepredpokladá. A to z dôvodu, že žeriav je v činnosti len niekoľko hodín ročne. V poriadku, je to nepravdepodobné, ale Fukušima bola takisto nepravdepodobná a stala sa…

Hovoríme tu o tom, čo je pravdepodobné a čo nie je. Celé testovanie je ale viac teoretickým ako praktickým posudzovaním niečoho, čo sa môže stať, ale v danej elektrárni sa reálne nestalo. Ako inak, než na základe predpokladov, sa dajú hypotetické situácie testovať?

Z Fukušimy by mala vyplynúť v prvom rade zmena bezpečnostnej filozofie. Od počiatkov jadrovej energetiky sa uvažovalo s  najväčšou jadrovou haváriou v podobe prasknutia hlavného cirkulačného potrubia. Na to sú elektráreň a všetky jej systémy pripravené a preto by sa takáto havária mala zvládnuť. Ak sa však pozrieme do histórie, nikdy k takejto havárii nikde na svete neprišlo. Dokonca ani k žiadnej sekvencii, ktorá by k tomu mohla viesť. Znamená to, že takýto predpoklad pre bezpečnostnú filozofiu bol úplne chybný.

Pri všetkých haváriách ako Fukušima, Černobyl, Three Mile Island alebo Windscale išlo vždy o niečo iné, na čo zariadenia neboli pripravené. Preto by zmena bezpečnostnej filozofie mala spočívať v tom, že najväčším problémom nie je prasknutie primárneho potrubia, ale napríklad tavenie jadrového paliva. V takom prípade by bezpečnostné systému zákonite museli vyzerať úplne inak. K taveniu paliva prišlo ako vo Fukušime, tak i v Černobyle a na Three Mile Island v USA. Nakoniec aj pri nehode na bloku A1 v Jaslovských Bohunicach sa palivo tavilo. Toto by mal byť výstup zo stress testov. Je potom samozrejme otázka, čo so starými elektrárňami, ktoré nebudú zodpovedať tej novej bezpečnostnej filozofii. Národné správy mali toto identifikovať a predložiť spoločnosti otázku: Je to pre vás akceptovateľné riziko alebo nie? Elektrárne sú fungujúce, hoci nie sú pripravené zvládnuť to, to a to. Ideme ďalej alebo ich zavrieme?

Správy tento problém spomínajú, ale nenavrhujú opatrenia, čo s tým robiť. Ak by bolo cieľom správ iba označenie nedostatkov, splnili by svoj zámer. Jadrový dozor by mal teraz správy v zjednodušenej forme predložiť verejnosti a zvýrazniť v nich problémy, nie napísať, že je všetko v poriadku.

Foto: Lucia Szabová/Greenpeace Slovensko

Študovali ste finálne správy jadrových dozorov v Česku aj na Slovensku. Možno obe porovnať?

Je to porovnateľné, obe správy vyznievajú podobne. V oboch prípadoch sa zobrali zdrojové správy prevádzkovateľov a tie sa prevzali do národných správ bez toho, aby sa to nejakým spôsobom skomentovalo alebo kriticky rozobralo. To sa napokon nestalo nikde, možno len vo Francúzsku. Ja však poznám detailne len českú a slovenskú správu, preto nechcem bližšie hodnotiť tie ostatné.

Sú tu však i rozdiely, ktoré sa netýkajú celkového vyznenia správ, ale ich úrovne. Napríklad na Slovensku sa v správach dodaných prevádzkovateľom „začierňovali“ pasáže, o ktorých sa myslelo, že sú verejne zneužiteľné. Napríklad všetky schémy sú začiernené. V českých správach sú naopak všetky schémy, aj s podrobnosťami, zverejnené, až ma to samotného prekvapilo.

Aký je zmysel, že sa niečo na Slovensku začierňuje, čo je v Čechách verejné? Ak by chcel niekto elektrárni na Slovensku ublížiť, pozrie sa do českých správ. Reaktory sú predsa v oboch krajinách rovnaké. Verejnosť môže iba zbytočne dráždiť pocit, že sa pred nimi niečo skrýva.

Ak by som si mohol dovoliť hodnotenie českých a slovenských správ dodaných prevádzkovateľmi, najlepšia zo všetkých siedmich by bola o jadrovej elektrárni Dukovany. Prišlo sa v nej na to, že strecha nad reaktorom nevydrží storočný sneh. Znie to možno smiešne, ale ak tá konštrukcia spadne na nejaké bezpečnostne významné zariadenie, je to veľký problém. Do takýchto detailov sa na Slovensku nešlo.

Vo svetle toho, čo ste povedali, čím sú teda pre vás správy o stress testoch?

Sú predovšetkým zdrojom informácií, ku ktorým by sme sa asi len ťažko dostávali. Ak by sme sa aj k nejakým dostali, nemali by sme asi dostatok kapacít pre ich analýzu a spracovanie. To si je potrebné priznať. Ak to teda zhrniem, správy vítam. Poskytli nám „strelivo“.

Stále sme však len v polovici testovania jadrových elektrární. Dlho sa viedli diskusie aj na úrovni ENSREG, či majú byť súčasťou testov aj teroristické útoky, havárie lietadla alebo iné fyzické ohrozenia. Prečo trváte na potrebe testovať v tejto fáze i faktory, ktoré patria skôr do kompetencie bezpečnosti štátu?

Debata v rámci ENSREG bola rozsiahla a nakoniec sa došlo ku kompromisu, podľa ktorého zadanie obsahuje aj pád lietadla. Je potrebné sa ním zaoberať. Je pravda, že v zadaní sa teroristické útoky nespomínajú. Nakoľko však ide o reálnu hrozbu, bolo by ich treba zapracovať.

Druhá otázka je, či sa potom vôbec k takýmto správam dostaneme. To už by som celkom aj pochopil, ak by boli utajené, hoci by sa mi to nepáčilo. Analyzovať teroristický útok vlastne znamená dávať teroristom návod na jeho uskutočnenie.

Myslím si, že nateraz je potrebné, aby Európska komisia tlačila na to, aby sa existujúce zadanie splnilo, čo sa i stalo. Očakávam však, že splnenie tohto zadanie vynesie na povrch ďalšie veci, ktorými sa budeme musieť zaoberať. To je práve ten často zmieňovaný pád lietadla, ktorý v zadaní je, ale sa neposudzoval. Ďalej je tam napr. i lesný požiar, ktorý by mohol byť zaujímavý z hľadiska Mochoviec, v Jaslovských Bohuniciach by to asi nemalo zmysel skúmať. Ale o lesnom požiari tiež nenájdete ani zmienku. V tomto zmysle by sa správy mali dopracovať.

Vaša prognóza: Ako sa postaví k správam Európska komisia?

Sú dve možnosti. Buď bude Európska komisia dôsledná a povie, že súčasné správy nevyhovujú a vráti ich na dopracovanie do stanoveného termínu, alebo sa povie, že je to v poriadku. Ide o čisto politické rozhodnutie, do akej miery sa do toho bude „rýpať“.

Na tlačovej konferencii Greenpeace-u k stress testom ste spomenuli, že nezávislosť Úradu jadrového dozoru SR nespochybňujete, ale súčasne mu vytýkate zaujatosť. Prečo?

Pretože jadrová komunita je malá. Okruh ľudí, ktorí sú odborníci a prešli prevádzkou, je veľmi úzky. Tí ľudia majú k jadrovým elektrárňam osobný vzťah, prežili v nich kus života. Dokážem si predstaviť, že môžu mať problém kritizovať svojich bývalých kolegov. Ak však vykonávajú funkciu jadrového dozoru, musia pochopiť, že ich poslaním je kritizovať a nie chváliť. A to sa jednoducho nedeje. Chápem, že v malých štátoch a v malých komunitách je to obtiažne. Tým, že pracovali v elektrárni, na riziko si zvykli a vnímajú ho nekriticky. Považujú ho za normálne, i keď normálne nie je.

Ktorý jadrový dozor v Európe alebo vo svete by ste označili za nezaujatý?

Vo Francúzsku si jadrový dozor v súvislosti so stress testami dovolil „dupnúť“ na prevádzkovateľov jadrových zariadení. Myslím, že to súvisí práve s veľkosťou jadrovej komunity. Čím viac ľudí pôsobí v jednom sektore, tým menej sú na seba tak veľmi naviazaní.

S Daliborom Stráským sa rozprával Michal Jesenič.

(c) energia.sk

K téme