Štúdia: Sny o potrubiach
EÚ už teraz vykazuje pri infraštruktúre pre dovoz zemného plynu nadmernú kapacitu. Podľa všetkých scenárov, o ktorých sa uvažovalo v energetickej cestovnej mape EÚ do roku 2050, sa navyše očakáva pokles dopytu po tomto zdroji. „To znamená, že nadbytočná infraštruktúra sa v nasledujúcich dekádach len rozšíri, čo potenciálne znamená, že drahá mega-štruktúra ako Južný plynárenský koridor sa zmení na bremeno,“ uvádza sa v novej štúdii, ktorú vypracovala skupina environmentálnych organizácií na čele so CEE Bankwatch Network.
Na pozadí ukrajinsko-ruských sporov o dodávky plynu, zrušenia výstavby plynovodu South Stream a vyhlásení Moskvy, že s tranzitom cez Ukrajinu v budúcnosti nepočíta, sa pozornosť Európy začala vracať k Južnému plynárenskému koridoru.
Ide o reťazec plynovodov s dĺžkou viac než 3500 kilometrov, ktorým sa má z azerbajdžanskej časti Kaspického mora dostať plyn do EÚ. Skladá sa hlavne z troch projektov: rozšírenia súčasného potrubia Baku-Tbilisi-Erzurum, nového Transanatólskeho plynovodu (TANAP) naprieč Tureckom a Transjadranského plynovodu (TAP), ktorý bude prechádzať Gréckom a Albánskom a popod Jadranské more do Talianska. Ročná kapacita potrubí po celej trase má byť 16 miliárd metrov kubických.
Na potrubie by sa mohol v budúcnosti napojiť aj Transkaspický plynovod z Turkménska a v európskej časti Turecka zase odpojiť druhá vetva potrubia smerujúca do Bulharska.
Odhadované náklady projektu sú 35 až 40 miliárd eur, pričom pri jeho financovaní sa počíta s peniazmi z Nástroja na prepájanie Európy (CEF), prípadne nového fondu pre strategické investície (EFSI). Začiatkom tohto roka by tiež Európska banka pre obnovu a rozvoj mala schváliť pôžičku pre rozvoj druhej fázy náleziska Shah Deniz, odkiaľ bude plyn pochádzať.
Rozloha tohto poľa je asi 860 m2, oficiálne odhady zásob plynu sú na úrovni okolo 1,2 bilióna m3, plus asi 240 mil. ton plynových kondenzátov.
Rozumnejšie investovanie
Autori štúdie upozorňujú na to, že EÚ dostatočne neanalyzovala, koľko plynu bude vzhľadom na svoju stratégiu dekarbonizácie vlastne potrebovať. Spotreba plynu začala klesať ešte pred ekonomickou krízou a väčšina z existujúcej infraštruktúry sa už teraz nevyužíva naplno. Ak sa ani v budúcnosti nebude jej kapacita maximálne využívať s maximálnou kapacitou, vzniká riziko plytvania peňazí na nehospodárne projekty.
Oxford Institute for Energy Studies odhadol, že dopyt po plyne sa na úroveň z roku 2010 dostane možno až v roku 2025.
Namiesto investícií do masívnych projektov pre fosílne palivá environmentalisti apelujú na Brusel, aby sa sústredil na oblasť energetickej efektívnosti a podporu obnoviteľných zdrojov, ktoré by posilnili energetickú nezávislosť regiónu.
„V strednej a východnej Európe, ktorá je najviac zraniteľná voči energetickým vrtochom Ruska, je potenciál úspor energie obrovský. Aj má EÚ peniaze na takýto mamutí projekt ako Južný plynárenský koridor, prečo ich neminie na opatrenia, ktoré sú lacnejšie a bezpečnejšie – ako energetická efektívnosť? Toto sa strašne podobá na zaslepenosť, ak nie priamo pokrytectvo alebo špinavý lobing,“ poznamenala Klára Sikorová zo CEE Bankwatch.
Európskej komisii odporučili urobiť dôkladnú analýzu toho, akú infraštruktúru ne/potrebuje. „Prístup definovania priorít EÚ prostredníctvom nákupného zoznamu členských štátov neprinesie želané výsledky,“ poznamenali autori s odkazom na to, že prioritné projekty si členské štáty presadzujú na európskej úrovni podľa vlastných záujmov.
Upozornili tiež na to, že hoci sú projekty koridoru na zozname PCI, je nutné zaistiť, že pri urýchlenom povoľovacom procese sa neznížia požiadavky na environmentálne štandardy ani na účasť verejnosti.
Voči záverom procesu EIA k projektu TAP sa v Taliansku zdvihla vlna nevôle zo strany dotknutých regionálnych vlád. Projekt údajne neprešiel tzv. posúdením priemyselných rizík, v dôsledku čoho región Apulia v novembri 2014 podal podnet na súd, aby sa celý proces EIA považoval za neplatný.
Peniaze pre ruskú firmu a autoritársky režim
Druhou hlavnou výčitkou voči Južnému plynárenskému koridoru je, že hoci sa nová plynovodná trasa označuje za diverzifikáciu dodávok a zníženie závislosti na Rusku, nesie v sebe ruský prvok. Spoločnosť Lukoil je totiž 10-percentným akcionárom v nálezisku Shah Deniz.
V konzorciu prevádzkujúcom toto pole sú tiež britská firma BP (28,8 %), turecká spoločnosť TPAO (19 %), azerbajdžanský SOCAR (16,7 %) i iránska firma NICO (10 %). Nórsky Statoil predal v minulom roku svoj podiel 15,5 % malajzijskému Petronasu.
Vďaka úverom z rôznych medzinárodných bánk vrátane EBRD tak z verejných dotácií pre tento projekt benefituje aj ruský Lukoil. Organizácie pritom pripomínajú negatívne ekologické i ľudskoprávne dôsledky aktivít Lukoilu, ako napríklad úniky ropy v ruskom arktickom regióne Komi.
Napokon upozorňujú na to, že povýšením Azerbajdžanu do pozície nového dodávateľa plynu pre EÚ, sa posilní autoritársky režim, ktorý potláča opozičné prejavy. „Toto nie je cesta pre Európu ako si zaistiť energetickú nezávislosť, je to len zmena závislosti z jedného autoritárskeho vládcu na druhého,“ uviedla Pippa Gallop, ďalšia z autoriek štúdie.
Celá štúdia v anglickom jazyku je dostupná na tomto odkaze.
Zdroj: CEE Bankwatch
K téme
