Robert Fico ukázal, prečo nemôže byť štát dobrý manažér
Politizovanie témy energetiky je s blížiacimi sa voľbami prirodzené. Priemerná domácnosť na Slovensku vynakladá na faktúry za elektrickú energiu a zemný plyn necelých 9 percent zo svojich celkových príjmov. Nie je to nezanedbateľné percento a preto sa dá očakávať, že volič bude reagovať na akýkoľvek apel, ktorý sa týka tejto položky v jeho rodinnom rozpočte. Preto sa dá očakávať, že otázky súvisiace s energetikou sa budú do marca diskutovať častejšie než inokedy.
Tiež je faktom, že energetika a záujmy štátu sa od seba nedajú oddeliť. Dá sa však medzi nimi nachádzať rovnováha, ktorá reflektuje priority štátu (vrátane sociálnej politiky) a priority energetických firiem a všetkých ich akcionárov.
Expremiér Fico včera na tlačovke neskrývane povedal, že ak pološtátna firma dosahuje v čase hospodárskej krízy zisk počítaný na milióny eur, má akúsi morálnu povinnosť umelo udržiavať pracovné miesta v regiónoch, ktoré sa vyznačujú vyššou mierou nezamestnanosti.
Je legitímne vytvárať sociálnu politiku v primeranej miere aj prostredníctvom energetického sektora. Nástrojmi sociálnej politiky, v závislosti od preferencií a ideologických východísk konkrétnej vlády, môžu byť najmä: nastavenie regulácie, deregulácia niektorých činností konkurenčného charakteru, adresné sociálne tarify, či opatrenia zamerané na boj s energetickou chudobou a podobne.
Do tretice, aj pološtátne a štátne firmy potrebujú fungovať ekonomicky a skúsenosť z iných odvetví ukázala, že ak je firma prezamestnaná, začne skôr alebo neskôr generovať dlh, i keď mohla byť v prvých rokoch prezamestnanosti v zisku. Na to nadväzujú ďalšie problémy a jej ozdravenie je drahý a dlhý proces.
Stodvadsiatim zamestnancom kompresorových staníc spoločnosti „eustream“ strata pracovného miesta bezpochyby skomplikuje životnú a rodinnú situáciu. V nadväznosti na slová Roberta Fica, na koho sa majú spoľahnúť, ak nie na štát, sa dá ale konštatovať, že zlyhal v prvom rade štát. A to preto, lebo nedokázal realizovať takú politiku práce, ktorá by generovala dostatok nových udržateľných pracovných miest, na ktoré by mohli nastúpiť dotknutí zamestnanci, ktorých pracovné miesta na kompresorových staniciach zanikli. Na financovanie takejto politiky pritom získava štát nemalé prostriedky aj z podnikania skupiny SPP: v prvom kole platbami DPH, v druhom kole vo forme dane zo zisku, v treťom kole vo forme dividendy, ktorá sa vypláca akcionárom, teda i štátu.
Vyhlásenie Roberta Fica je vhodným argumentom, prečo štát nemôže byť dobrým manažérom. Môže byť bez problémov jediným alebo čiastočným vlastníkom energetickej firmy, ale jej fungovaniu výslovne prospieva, ak manažment neuprednostňuje politické objednávky nad „ABC“ ekonomicky udržateľného podnikania. Len na okraj, v čase, kedy sa v rámci optimalizácie procesov zavádzajú do prevádzok automatizované informačné systémy, dopyt po ľudskej práci bude bez rozširovania podnikateľskej činnosti skôr klesať než rásť.
Apropo k „veľkým“ ziskom skupiny SPP v čase krízy. Regulácia v energetike by mala byť nastavená tak, aby nachádza prienik medzi odôvodnenými cenami pre spotrebiteľov a primeranou maržou pre firmu. Odhliadnuc od toho, že zisk skupiny SPP je pre vyššie vymenované dôvody i v záujme štátneho rozpočtu, vždy existuje možnosť pýtať sa regulačného úradu ÚRSO, či je konečná reálna marža všetkých firiem skupiny SPP, vrátane prepravy a distribúcie, primeraná. Ak nie je, regulácia má zjavne svoje medzery a treba ju buď vyladiť alebo zmeniť. V takom prípade by sa systematicky pomohlo nie 140 zamestnancom, ale 1,4 mil. domácnostiam, ktoré zemný plyn odoberajú a okrem ceny komodity platia v koncovej cene aj poplatky za ostatné služby, ktoré s dodávkou plynu súvisia.
K téme
