Reči sa hovoria, jadro tu zostáva
Ak by sa Švédsko riadilo svojím vlastným rozhodnutím z roku 1980, už druhý rok by bolo bez atómovej energie. Do dnešného dňa však v krajine funguje desať jadrových reaktorov, ktoré spolu dodávajú približne 45 percent elektrickej energie. Posledný reaktor v Litve doslúžil pred dvomi rokmi, no i tak pobaltské štáty a Poľsko tento týždeň oznámili výstavbu novej spoločnej elektrárne. Sľubujú si od nej zníženie závislosti na dovoze ruského zemného plynu. Po nehode na Three Mile Island sa v Spojených štátoch dvihla vlna odporu, čo viedlo k zrušeniu už existujúcich plánov na výstavbu desiatok nových jadrových zdrojov. Napriek tomu je energia z jadra dodnes kľúčovým komponentom amerického energetického mixu. Napokon i v samotnom Nemecku sa postoj vlády k jadru zmenil za posledných desať rokov hneď niekoľkokrát. Núka sa tak otázka, či to Merkelová naozaj myslí vážne, alebo možno už v najbližšom období očakávať ďalšie schizofrenické zvraty v závislosti od politickej a ekonomickej situácie.
Odpoveď závisí najmä od nálady nemeckých voličov a schopnosti nemeckej ekonomiky absorbovať prechod k intenzívnejšej miere získavania elektrickej energii z obnoviteľných zdrojov. Ak má byť dovoz elektrickej energie spoza hraníc naozaj len dočasným riešením, pri predpoklade rastúceho dopytu v nasledujúcich rokoch majú Nemci len dve realistické možnosti. Tou prvou je výstavba tepelných elektrární na uhlie, príp. podporovanie budovania paroplynových cyklov na zemný plyn. Táto alternatíva je ale problematická najmä pre zvýšenie produkcie emisií CO2. Názory analytikov na dôsledky takýchto zdrojov na životné prostredie a emisné záväzky krajiny sa rôznia. Niektoré prognózy predpokladajú nárast produkcie emisií CO2 až o 40 miliónov metrických ton, čo predstavuje pre porovnanie celú súčasnú emisnú produkciu slovenskej ekonomiky. Ak Berlín svoju politiku v oblasti boja s klimatickými zmenami myslí vážne, je vylúčené, aby boli tepelné elektrárne alebo paroplynové cykly odpoveďou na energetickú medzeru, ktorá ostane po jadre. Aj preto sa súčasná diskusia zameriava v prvom rade na druhú „post-nukleárnu“ alternatívu – obnoviteľné zdroje energie.
Ak sa vezmú za prvoradé emisné záväzky Nemecka, v ideálnom prípade by väčšiu časť stratenej produkcie mali nahradiť alternatívne zdroje ako veterné parky, slnečné elektrárne a biomasa. Nemecko by potrebovalo už do necelých deväť rokov dosiahnuť podiel OZE na energetickom mixe na úrovni 35 percent. So zapájaním veterných parkov do siete a prenosom elektrickej energie na veľké vzdialenosti zo severu na juh sa však spája hneď niekoľko úskalí. Najväčšou technologickou výzvou je veľkokapacitné uskladňovanie energie z elektrární, ktoré majú kolísavý výkon, závisiaci napríklad od človekom neovplyvniteľného počasia. Na integráciu takýchto zdrojov energie do siete je podľa niektorých odhadov potrebné zvýšiť súčasnú skladovaciu kapacitu približne päťstokrát. Aj keď už aj v súčasnosti existuje niekoľko možných riešení, testované zariadenia vykazujú vysoké energetické straty, nedosahujú dostatočné kapacity alebo sú príliš nákladné. Predpokladá sa, že doba do uvedenia skutočne efektívnych technológií na trh je viac než desať rokov.
Ďalším zásadným problémom je potreba masívnych investícií do existujúcej prenosovej infraštruktúry. Odhadovaná inštalácia nevyhnutných 3.600 kilometrov vedení veľmi vysokého napätia (VVN) vyjde Nemecko draho – približne 10 miliárd eur počas nasledujúcej dekády. V deklarovaných zámeroch však predstavitelia nemeckej vlády nešpecifikujú, kto by to mal zaplatiť. Je viac než otázne, či od energetických firiem ako E.ON a RWE, alebo od prevádzkovateľov sietí, možno očakávať riskantné investície s pochybnou rentabilitou. Navyše tieto firmy už dnes viac či menej verejne diskutujú o presune časti svojich aktivít na iné energetické trhy, kde nevládnu predsudky voči relatívne lacnému a spoľahlivému jadru. Sú teda dve alternatívy: buď účet za rozvoj nemeckých rozvodných sietí zaplatia firmy alebo vláda z verejných zdrojov. Prenesené do praxe, v oboch prípadoch ich v konečnom dôsledku zaplatí bežný obyvateľ Nemecka, či už z pozície spotrebiteľa elektrickej energie alebo platcu daní.
Ak sa Nemecku do roku 2022 naozaj podarí zbaviť sa jadra a nahradiť jeho úlohu „čistou“ energiou z vetra a slnka aspoň v porovnateľnej miere bez radikálneho zvýšenia cien energie, bude možné hovoriť o výnimočnom úspechu a príklade hodnom nasledovania. Desať rokov je v politike dlhá doba, v energetike zas krátka a práce na ceste k budúcnosti bez jadra mnoho. Je preto prirodzené, že Nemecko je na svojej ceste radikálneho zbavovania sa existujúcich jadrových kapacít zatiaľ osamotené.
Text vychádza 8. júna 2011 v tlačenom vydaní denníka SME. Text vyšiel 7. júna 2011 na SME.sk.
K téme
