Pavol Široký: Európska energetika sa nesmie ocitnúť vo fosílnej a jadrovej pasci
Kritika obnoviteľných zdrojov energie zo strany obhajcov klasických špinavých elektrární často nemá žiadny argumentačný podklad. Ako príklad uvediem neustále sa opakujúci názor, že podpora fotovoltaických elektrární výrazne zvyšuje ceny elektriny. V skutočnosti však ročne zaplatíme v koncovej cene elektriny za slnečnú energiu niečo medzi 3 – 4 %. Tá pritom pokrýva niečo medzi 2 – 3 % spotreby elektriny Slovenska. To má byť tá šialená podpora obnoviteľných zdrojov a likvidácia elektroenergetiky? Iné obnoviteľné zdroje energie, ako napríklad vodné alebo veterné elektrárne, vyrábajú už v súčasnosti energiu lacnejšie ako mochovecké bloky.
Zabúda sa aj na podporu uhlia – tá ročne na našich faktúrach za elektrinu zožerie 80 – 90 mil. eur. Podľa Úradu pre reguláciu sieťových odvetví podpora uhlia zvýšila ceny elektriny pre domácnosti v roku 2010 o 2,3 %. Zabúda sa aj na podporu dostavby Mochoviec – štát vzdaním sa svojho podielu dividend v Slovenských elektrárňach podporil v rokoch 2007 – 2012 dostavbu Mochoviec sumou viac ako 600 miliónov eur. To je okolo 100 miliónov ročne, o ktoré prichádza ročne štátny rozpočet. A tak by som mohol pokračovať ďalej. Medzinárodná energetická agentúra spočítala, že na celom svete boli vládne dotácie do fosílnych zdrojov v roku 2011 okolo 523 miliárd amerických dolárov, naproti tomu dotácie do obnoviteľných zdrojov iba 88 miliárd dolárov.
Je pravda, že doterajšia európska klimatická politika zlyhala hlavne v oblasti systému obchodovania s emisiami. Paradoxne to vyústilo do situácie, kedy je elektrina z uhlia lacnejšia ako elektrina z paroplynu, ktorý sa lepšie manažuje a má výrazne nižšie emisie skleníkových plynov aj iných znečisťujúcich látok. Tento problém bol spôsobený výrazným prebytkom voľných emisných povoleniek na trhu. Mnohé firmy z oblasti fosílneho biznisu tak nemuseli v rokoch 2008 – 2012 platiť za emisie CO2 nič a ešte získali zadarmo balík akože ušetrených emisií, ktoré mohli bohato speňažiť alebo si ich preniesť ako „ušetrené“ emisie do obdobia rokov 2013 – 2020. Napríklad U.S.Steel takto zadarmo získal nadalokácie vo výške viac ako 10 miliónov ton CO2, ktoré mohol predať za 150 miliónov eur. Čo s nimi urobil? Prečo teraz narieka, že potrebuje 70 – 80 mil. eur do rekonštrukcie kotlov, ktoré mu majú zabezpečiť ďalšie dotácie cez Memorandum o porozumení podpísané s Vládou SR minulý rok? Ani to im však nestačí a ďalej zbroja proti novým klimaticko-energetickým cieľom EÚ. Robert Fico ale aj minister životného prostredia im v tom bohužiaľ pomáhajú a obracajú sa tak k občanom chrbtom.
Stúpajúce ceny elektriny v EÚ v nedávnej minulosti neboli spôsobené obnoviteľnými zdrojmi, ale slepou vierou v uhlie a jadro. Už pred rozvojom fotovoltaiky na Slovensku patrila naša elektrina medzi 4 najdrahšie v celej EÚ. Ako to mohli spôsobiť obnoviteľné zdroje elektriny, keď pred rokom 2008 sme nemali energiu z vetra a slnka? Zato jadro dodávalo 50 % elektrickej spotreby krajiny, uhlie 20 % a plyn okolo 10 %. Zvyšok bola hlavne vodná energia, ktorá však dlhodobo vyrába najlacnejšiu elektrinu. Naozaj tu chce niekto za vysoké ceny elektriny viniť dotácie do obnoviteľných zdrojov energie a ignorovať pritom fakty, že prenos a distribúcia elektriny zožerú 40 %, straty v sieti spôsobené hlavne veľkými centralizovanými elektrárňami sú 7 – 10 %, odvod do Národného jadrového fondu je okolo 2,1 % a podobne?!
Ak sa pozrieme na súčasnú situáciu, tak klimaticko-energetické ciele Európskej komisie v žiadnom prípade nie sú ambiciózne. Samotná komisia analyzovala, že pokiaľ bude pokračovať súčasný vývoj, tak sa do roku 2030 dostaneme k -32 % emisií skleníkových plynov aj bez nových EÚ politík. Ak od komisiou navrhnutého cieľa -40 % odrátame prebytok voľných emisií na trhu (viac ako 2 miliardy ton CO2), tak dosiahne EÚ reálne zníženie emisií o -33 %. V čom je teda návrh komisie -40 % CO2 do roku 2030 ambiciózny? Pri obnoviteľných zdrojoch je to podobné. EÚ mala na konci roku 2012 asi 14,4 % z obnoviteľných zdrojov a medziročne rastie toto číslo o viac ako 1 %. Takže EÚ sa aj bez novej záväznej energetickej politiky dostane do roku 2030 k číslu 32 až 35 %. K výraznému rozvoju týchto zdrojov dochádza aj napriek významnému znižovaniu ich dotácií. Dôvodom je hlavne klesajúca cena týchto inštalácií a ich širšie regionálne uplatnenie. Len samotná cena elektriny z fotovoltaiky klesla za posledné štyri roky o 75 %. Pri iných obnoviteľných zdrojoch je pokles nižší, ale stále výrazný a hlavne dlhodobý. Ako môže teda Robert Fico tvrdiť, že cieľ 27 % do roku 2030 je ambiciózny?
Ide predovšetkým o klimatické ciele
Komu vadí garantovaná cena elektriny z obnoviteľných zdrojov, ten by sa mal zamyslieť aj nad dotáciami do fosílneho a jadrového biznisu, ktoré sa dejú v súčasnosti a diali sa hlavne v minulosti. Stovky miliárd eur venované konvenčným zdrojom vytvorili priemysel, ktorý kontroluje vlády, vrátane tej slovenskej, a aj napriek týmto subvenciám cena takto vyrobenej elektriny rastie a naďalej bude rásť. Fosílne zdroje sa totiž vyčerpávajú, treba ťažiť menej kvalitné uhlie alebo urán a zastarané technológie nedokážu konkurovať novým efektívnejším energetickým technológiám.
Dlhodobo sa zabúda na externé škody, ktoré spôsobujú fosílne a jadrové zdroje z ťažby a spracovania surovín, emisií a odpadov. Podľa analýzy Európskej environmentálnej agentúry z konca roku 2011 spôsobia podniky znečisťujúce ovzdušie ročne škody za 169 miliárd eur! Každý z nás tak zaplatí za škody znečisťovateľov ročne 200 – 300 eur. Najväčšie škody spôsobili elektrárne, ktorých náklady sa odhadli na 66 – 112 miliárd eur (130-220 eur na obyvateľa). Za škody elektrární tak každá slovenská rodina zaplatí ročne 400 až 600 EUR a u nás vadí ľuďom podpora obnoviteľných zdrojov vo výške 45 eur?
Ambicióznejšie klimatické a energetické ciele sú dôležité z dôvodu udržania našej civilizácie. Klimatická zmena spôsobuje z roka na rok stále významnejšie škody. Tie sa prejavujú po záplavách a suchách, na problémoch s potravinovou bezpečnosťou, dopravných škodách, škodách na nehnuteľnom majetku alebo v turizme, nedostatku zdrojov vody a podobne. Tieto problémy rezultujú do bojov o zdroje, migrácie miliónov ľudí z neobývateľných území a výrazným zhoršovaním kvality života. Treba si uvedomiť, že dozrel konečne čas, kedy by sme mali začať chrániť záujmy občanov pred krátkozrakými záujmami energetických a priemyselných korporácií, ktoré nie sú schopné investovať svoje zisky do nízko uhlíkovej, energeticky efektívnej a udržateľnej ekonomiky. Ak to neurobíme v relatívne skorej dobe, tak sa z problémov nami spôsobenej klimatickej zmeny nemusíme už nikdy vyhrabať.
Slovenská ekonomika si pokračujúci fosílny a jadrový „luxus” dovoliť nemôže
Rozvoj obnoviteľných zdrojov sťahuje trhovú cenu elektriny. Tá klesla za posledné dva roky asi o 50 %. Nemajú na tom vplyv iba obnoviteľné zdroje, ale aj prebytok inštalovaných kapacít. Aj keď sa podiel dotácií na tieto zdroje zvyšuje, konečná cena elektriny pre odberateľov klesá, tak ako aj začiatkom tohto roka na Slovensku. Spôsobuje to problémy uhoľnej a jadrovej energetike, ktoré sa stávajú nerentabilné. Preto žiadajú v súčasnosti jadrové firmy garantované výkupné ceny elektriny pre nové atómky, ktoré sú dvojnásobne vyššie ako trhová cena na obdobie viac ako 30 rokov. Cena takejto energie nemá šancu konkurovať klesajúcim cenám obnoviteľných zdrojov. Zo Slovenska sa tak môže stať energetický ostrov s výraznými prebytkami inštalovaných výkonov, ktoré ale od nás nikto nebude chcieť kupovať. Pokiaľ bude tento priemysel naďalej dodávať väčšinu našich energetických potrieb, tak nám hrozia vážne energetické problémy.
Ak si porovnáme Nemecko a Slovensko z hľadiska toho, koľko platíme za elektrinu, tak sú na tom Nemci stále lepšie ako my. Aj s podporou obnoviteľných zdrojov, ktorá je v Nemecku iba na pleciach občanov a nie firiem, zaplatia Nemci za elektrinu okolo 2 % z ročného rodinného príjmu. Na Slovensku je to viac ako 4 %. Trhová cena elektriny klesá a s ďalším rozvojom obnoviteľných zdrojov bude pokles pokračovať. Naša krajina však potrebuje „stabilné“ a vysoké ceny elektriny, aby sme zaplatili jadrové a fosílne zdroje a dokázali uhradiť náklady spojené s likvidáciou atómiek a ich odpadov, alebo ťažbu nekvalitného uhlia z Hornej Nitry. Čo si myslí naša vláda, k čomu tento neudržateľný stav povedie? Kto zaplatí cenu a škody konvenčnej energie? Obnoviteľné zdroje, EÚ fondy alebo zase občania zo svojich daní a poplatkov?
Tvrdiť, že za problémy súčasnej energetiky môže podpora obnoviteľných zdrojov energie alebo vyššie klimatické ambície je neznalosť faktov a ignorovanie problémov, ktoré spôsobujú konvenčné zdroje. Aj v kontexte ukrajinsko-ruskej krízy nemá budúcnosť chrániť náš fosílny priemysel, ktorý pomáha ruským ale aj ukrajinským oligarchom, ale orientovať sa na skutočné domáce riešenia a tými sú úspory energie a obnoviteľné zdroje.
Podľa Greenpeace by vlády členských štátov mali podporiť tri záväzné ciele pre rok 2030, ktoré budú zahŕňať cieľ minimálne -55 % domácej redukcie emisií skleníkových plynov (v porovnaní s rokom 1990), cieľ pre obnoviteľné zdroje energie minimálne 45 % a úspory energie na úrovni -40 % (v porovnaní so spotrebou v roku 2005). Pokiaľ budú schválené nižšie ciele, tak EÚ nedokáže zabezpečiť svoj férový podiel na udržaní nárastu globálnej teploty pod 2°C.
Autor: Pavol Široký je koordinátor klimatickej a energetickej kampane Greenpeace Slovensko
(c) energia.sk
K téme
