Michail Gončar: Plyn ako politická zbraň v rusko-ukrajinskom konflikte

V prvom rade navrhujem pozrieť sa na niektoré oficiálne dokumenty Ruska. Národná bezpečnostná stratégia Ruskej federácie do roku 2020 alebo Vojenská doktrína Ruskej federácie neakceptujú proces rozširovania NATO. Moskva tak formulovala cieľ zastrašovania cez „možné vojenské hrozby a prostredníctvom politických, diplomatických, či iných nevojenských prostriedkov“.

Plynové kohútiky sú dôležitou súčasťou „hybridnej vojny“, ktorú Kremeľ rozpútal proti Ukrajine. Okrem toho, tzv. „plynové argumenty“ majú zásadný politický a psychologický dopadu na Európu. Už len samotná predstava, že počas zimného obdobia bude v Európe nedostatok plynu by sa dala prirovnať k účinkom zničujúcemu zemetrasenia. 

Dlhodobé ciele Ruska sú nasledovné:

• Zachovať status-quo ruských dodávok z Východného plynového koridoru do EÚ.
• Zabrániť konkurenčným tokom plynu do Európy z východu, ako aj výskytu nových plynových ciest z perspektívnych projektov pre ťažbu uhľovodíkov.
• Obísť územie Ukrajiny a znížiť transportný význam krajiny na nulu.

Americký expert ruského pôvodu Michail Korčemkin, ktorý pôsobí na inštitúte East European Gas Analyses v USA, prišiel k nasledujúcim záverom: plynovody Nord Stream a South Stream primárne nevznikali s cieľom zvýšiť dodávku zemného plynu z Ruska a prispieť tak k zlepšeniu  energetickej bezpečnosti v Európe. Nové projekty poskytnú Rusku možnosť selektívneho prerušenia dodávok do Bieloruska, Nemecka, Poľska, Maďarska, Rumunska, Bulharska a Grécka. V dôsledku toho sa energetická bezpečnosť týchto krajín zhorší.

V poslednej dekáde použilo Rusko takúto politiku hneď niekoľkokrát:

• Obmedzenie plynových dodávok do Bieloruska zo strany Gazpromu v zime 2004 a 2006.
• Gazprom obmedzil aj dodávky na Ukrajinu a do krajín EÚ počas zimy 2006 a 2009.
• Transnefť zastavil ropné dodávky do Litvy v júli 2006 ako odvetné opatrenie za privatizáciu litovskej rafinérie spoločnosťou z Poľska a nie Ruska.
• Zastavenie ropných dodávok cez územie Lotyšska od 1. januára 2003, ktoré bolo odpoveďou Transnefťu za údajnú „diskriminačnú politiku voči ruskej minorite”.
• Transnefť v roku 2006 zablokoval ropovod vedúci cez Kazachstan smerom do Litvy. Týmto krokom chcel ruský štátny monopol zabrániť kazašskej firme Kazmunaigas, aby sa zúčastnila  tendra na privatizáciu ropnej spoločnosti v Litve.

Aké dôsledky hrozia Európe?

• Zvýši sa riziko nepriameho blokovania konkurencie na neakceptovateľnú úroveň, ktoré sa môže dotknúť aj zahraničných firiem investujúcich do veľkých projektov v konvenčnej i nekonvenčnej ťažby uhľovodíkov.
• Vzrastie počet netransparentných a environmentálne rozporuplných dohôd  medzi svetovými spoločnosťami a štátom vlastnenými firmami z Ruska, ktoré  sú zamerané na rozvoj ložísk uhľovodíkov v Arktíde a podmienené neúčasťou západných firiem na projektoch v strednej a východnej Európe.
• Hrozí transformácia krajín, v ktorých sa môžu realizovať konkurenčné energetické projekty, na „temné územia“ nestability a nebezpečenstva s cieľom zachovať monopolné postavenia Ruska. Dá sa predpokladať, že ochrana monopolného status quo je postavená na rôznych objemoch, trasách a cenách za dodávku na európsky trh. Cieľom je maximalizovať výnosy a vyvíjať tlak na krajiny hrozbou zastavenia dodávok, zvlášť v kombinácii s informačno-psychologickou kampaňou ruských politikov.
• Kolaps projektov na prepravu plynu z Kaspického regiónu a Strednej Ázie do EÚ. Dôležitosť zemného plynu pre Európu netreba zdôrazňovať. Dopraviť strategickú surovinu na „starý kontinent“ sa od roku 1999 ukazuje ako veľmi náročná úloha, pretože Rusko sa rázne stavia proti takýmto projektom. Moskva dokonca pohrozila využitím vojenskej sily, ak sa začne výstavba Transkaspického plynovodu. V súčasnosti Rusko aktívne zvyšuje kapacity svojej Kaspickej flotily a vykonáva vojenské cvičenia. Manévre sa zintenzívňujú v čase, keď sa oznámi progres v rokovaniach o Transkaspickom plynovode.
• Diktatúra Ruska v Arktíde. Možno očakávať zrýchlený rozvoj rizikových ropných ložísk a plynových polí v arktickom šelfe za účasti zahraničných firiem, ktoré majú legitimizovať apetít Kremľa. Moskva sa už dnes aktívne pripravuje na spory o Arktídu, ktorá je bohatá na zdroje uhľovodíkov. Ide o jednu z priorít zahraničnej politiky Ruska.

Takáto stratégia Ruska sa ukázala ako úspešná:

• Projekt Nabucco neexistuje.
• Plynovod South Stream napriek problémom pokračuje ďalej.
• Transkaspický plynovod zostáva v zóne ohrozenia a neistoty.
• Nebezpečenstvo obnovenia konfliktu v Karabachu na južnom Kaukaze. V tejto oblasti sa nachádza dôležitá energetická infraštruktúra: ropovod Baku – Tbilisi – Ceyhan, ďalej plynovod Baku – Tbilisi – Erzurum, ako aj budúci Južný plynovodný koridor EÚ.

V kontexte nových energetických zdrojov a ich dodávok na cieľové trhy, Rusko sa chystá vytvoriť zóny nestability, zvýšiť politické napätie a nedá sa vylúčiť ani vojenský konflikt. Existuje tu niekoľko oblastí, ktorým by z nášho pohľadu  mala EÚ a USA venovať zvýšenú pozornosť. Ruská „hybridná“ vojna proti Ukrajine je potvrdením vážnych a silných zámerov Moskvy, ktorá sa snaží zničiť európsky poriadok a zaviesť „Pax Putiniana“.

S ohľadom na vyššie uvedené možno konštatovať nasledujúce závery:

• Jednotná politika EÚ v oblasti vonkajšej energetickej politiky neexistuje. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika EÚ sa skončila neúspechom. Európa však potrebuje zastaviť ruskú expanziu, čo je možné dosiahnuť iba s podporou USA.
• V súvislosti s bezpečnosťou dodávok a vplyvu Ruska v oblasti strednej a východnej Európy je potrebná lepšia spolupráca medzi NATO a EÚ.
• Vplyv USA v Európe by sa mal zvýšiť.
• Intenzívnejšia by mala byť aj spolupráca krajín V4 za účasti Ukrajiny.
• V rámci krajín regiónu strednej a východnej Európy by sa mala rozvíjať poľská myšlienka Európskej energetickej únie s podporou USA.

Ďalšie možné kroky sú potrebné:

• Americký Kongres by mal urýchliť proces prijatia zákona Russian Aggression Prevention Act z roku 2014 pod patronátom senátora Boba Corkera.
• Americký Výbor pre zahraničné investície v USA by mal zablokovať plánovanú dohodu medzi Rosnefť a Morgan Stanley. Americká banka rokuje s ruskou štátnou firmou o predaji svojej globálnej ropnej divízie. Súčasťou obchodu má byť údajne aj podiel vo firme Heidmar Holdings LLS, ktorá sa zaoberá prevádzkovaním ropných tankerov.
• Dočasné zmrazenie aktivít spoločnosti ExxonMobil v arktickom regióne na území Ruska, ktoré sa dejú v spolupráci so štátom vlastnenou spoločnosťou Rosnefť.
• Vyšetrovať aktivity európskych bánk (najmä Nemecka, Francúzska, Talianska, Rakúska, Holandska alebo Veľkej Británie) a Švajčiarska v súvislosti s dohodami s (nielen) ruskými štátom vlastnenými spoločnosťami a finančnými inštitúciami.
• Vyšetrovanie aktivít firiem z EÚ, ktoré sú zapojené do ruského plynovodného projektu South Stream v kontexte spolupráce s Gazpromom a ruskými politikmi.

Autor je ukrajinským expertom pre oblasť energetiky. V súčasnosti je riaditeľom pre energetické programy NOMOS Intellenergy Group si sídlom v Sevastopole. Pôsobí tiež ako predseda organizácie Centre for Global Studies Strategy XXI v Kyjeve. V minulosti pracoval pre spoločnosti Naftogaz a UkrTransNafta.

© energia.sk

K téme