Metamorfózy pána ministra
„Nemôžeme si však nahovárať, že ceny pôjdu niekedy dole. Tie budú vždy rásť, ekonomicky je to skrátka tak. Ide však o to, aby rástli primerane a zodpovedali reálnemu nárastu ekonomiky ako takej.“ (Juraj Miškov, august 2010)
„Už v lete tohto roku bude možné dosiahnuť nižšie ceny elektriny, než aké tu boli v uplynulom roku 2010.“ (Juraj Miškov, február 2011)
Platiť obe vyjadrenia súčasne nemôžu. Preto je zvláštne, že ich vyslovil v relatívne krátkom čase po sebe jeden a ten istý človek. Slovám o tom, že ceny elektrickej energie budú nižšie, navyše od konkrétneho dátumu (júl 2011), by sa ešte dalo rozumieť, ak by bola reč o domácnostiach. Tu je však reč o firmách – a v prípade veľkoodberateľov sa cena komodity tvorí výlučne trhovým spôsobom. Teda jediné, s čím sa dá hýbať, je cena za distribúciu a v rámci nej i výška všetkých poplatkov, ktoré okrem iných súvisia aj:
- s jadrovým fondom – ten je však nutný a mal byť založený už dávno (už za Mečiarovej vlády bolo neskoro). Tým, že sa zakladá až teraz, je iba prirodzené, že jeho finančné bremeno je vyššie.
- s podporou ťažby hnedého uhlia v štátnom záujme – v praxi kvôli udržiavaniu zamestnanosti v hornonitrianskej oblasti. Nech je uhlie akokoľvek neekologické a nech sa emisné limity sprísňujú v budúcnosti akokoľvek, prepustenie masy baníkov by vláde Ivety Radičovej spôsobilo také škody na preferenciách, že by ich nevykompenzovalo ani ďalších X tlačových konferencií o rozdávaní cestovín zadarmo.
- s podporou obnoviteľných zdrojov energie, pričom tu treba zdôrazniť, že Slovensko má voči EÚ na tomto poli svoje medzinárodné záväzky.
Priestor pre skutočné zlacnenie elektrickej energie preto od júla neexistuje. Teda existuje, ale to by muselo mať MHV SR viac odvahy pustiť sa do úpravy pravidiel, ktoré špecifickým skupinám podnikateľov elektrinu predražujú. Za všetky napríklad povinnosť samovýrobcov elektrickej energie platiť tretinu poplatkov za systémové služby distribučným spoločnostiam, hoci takto vyrobená elektrická energia neopúšťa ich vlastnú infraštruktúru a spotrebuje sa vo vlastnej priemyselnej výrobe. Alebo napríklad povinnosť distribučných spoločností vykupovať všetku elektrinu od výrobcov z OZE na krytie strát vo vlastnej sústave, hoci straty sú reálne menšie ako objem takto povinne nakúpenej elektriny, atď.
Hoci je dnes v dôsledku politiky minulých vlád elektrická energia pre firmy na Slovensku drahšia ako v iných krajinách EÚ, minister Miškov by sa mal predsa len viac pridŕžať svojich slov z leta 2010 než z februára 2011 a namiesto riešenia ad hoc „domácej úlohy“ o zdanlivom zlacnení elektriny by mal venovať úsilie tomu, ako v budúcnosti zabrániť elektrickej energii v neúmernom zdražovaní. A súbežne s tým šíriť osvetu o individuálnej zodpovednosti spotrebiteľa za svoj účet – teda motivovať ho k investovaniu do opatrení energetickej efektívnosti a šetreniu, ale tiež ho povzbudzovať aj k uvažovaniu o zmene dodávateľa v prípade, že na trhu sú i lacnejšie voľby.
K téme
