Kríza naštrbila dominanciu dlhodobých kontraktov v plyne
Bezprostredným impulzom na kritiku dlhodobých kontraktov je prebytok ponuky na európskom trhu, pokles spotreby a cenový vývoj na plynárenských obchodných miestach (hub-och). Dlhodobé kontrakty s doložkou take-or-pay, podľa ktorej sa obchodník zaväzuje zaplatiť za plyn aj v prípade, ak ho reálne z dôvodu poklesu dopytu neodoberie, slabo reflektujú aktuálnu situáciu na trhu. Napriek istej miere flexibility, ktoré tieto kontrakty ponúkajú cez možnosť poklesu odberu bez platenia penále, nedokážu inými mechanizmami odbremeniť odberateľov (take-or-pay záväzok sa zvyčajne pohybuje na úrovni 85-90% ročného kontrahovaného objemu – Annual Contract Quantity). Proces revízie ceny je komplikovaný a tradične k nemu dochádzalo len každé tri roky. Je možné predpokladať, že spomínaná perióda sa skrátila na 1 až 2 roky, v závislosti od konkrétne dohodnutých zmluvných podmienok. Klauzula o prehodnotení ceny je založená na princípoch ako významná zmena ekonomických parametrov u odberateľa, konkurencieschopnosť plynu voči iným palivám, daňové podmienky.
Dlhodobé kontrakty sú najmä o zdieľaní rizika medzi odberateľmi a producentmi, preto nie je možné tento typ zmlúv úplne obísť. Je však možné, po vzájomnej diskusii a dohode, meniť zmluvné náležitosti, ktoré by čiastočnej rigidnosti pomohli. Vyššiu flexibilitu by mali nadobudnúť hlavne mechanizmy otvárania cenových klauzúl. Ceny v dlhodobých kontraktoch sú totiž fixované na ropu a jej produkty na svetových trhoch. Jej cena sa od polovice roku 2009 drží na úrovni okolo 80 USD za barel, pričom cenový vývoj posledných rokov je silne nestabilný. Cena ropy sa prejavuje s časovým sklzom od 6 do 9 mesiacov a po uplatnení korekčného faktora aj na cenách plynu. Špecifickým obdobím bolo najmä leto 2008, kedy ropa dosiahla úroveň skoro 150 USD nasledovaná strmým pádom, čo sa o pár mesiacov v okresanej miere prejavilo u plynárov. Dôvod fixácie je historický, pre obchodovanie s plynom neexistoval trh, preto sa netvorila ani transparentná cena a ropa predstavovala zastupiteľné palivo najmä v priemysle. To ju postavilo do pozície najvhodnejšieho paliva, na ktoré bolo možné ceny plynu naviazať.
Obchodovanie na hub-och v Európe sa čoraz viac rozvíja a pomohol mu aj pokles spotreby plynu v kombinácii s vysokými cenami dlhodobých kontraktov. Obchodníci, ktorí sú tlačení prispôsobovať sa požiadavkám odberateľom, sú nútení využívať spotové obchodovanie. Tieto ceny, určované najmä hub-mi Zeebrugge (Belgicko), TTF (Holandsko), NBP (Veľká Británia) a NCG (Nemecko), sú od polovice roku 2008 na priemerne polovičnej úrovni v porovnaní s dlhodobými nákupnými kontraktmi. V schopnosti využívania cenových rozdielov je Európa rozdelená na regióny, pričom iba oblasť severozápadu kontinentu má relatívne dobrý prístup k týmto obchodným možnostiam. Pre Slovensko asi najzaujímavejší hub, v rakúskom Baumgartene, má isté obmedzenia okrem krátkej doby existencie burzy aj fakt, že má iba jeden zdroj plynu a značné obmedzenie fyzicky disponibilnej kapacity v plynovodoch.
Predpokladá sa, že súčasný vývoj, kedy došlo k disparite medzi cenami spotovými a fixovanými na ropu, bude pokračovať ešte 2-3 roky. Odvíjať sa bude najmä od oživenia hospodárstva a s ním spojeného nárastu spotreby plynu. Spoločnosti ťažiace zemný plyn predpokladajú, že ceny oboch typov kontraktov sa vyrovnajú, čo bolo pre ne charakteristické do roku 2008. Treba však pripomenúť, že obchodovanie na hub-och v tom čase nebolo rozvinuté do takej miery v akej ho poznáme dnes (vplyv postupujúcej liberalizácie, nových splyňovacích importných kapacít, rozvoj ťažby z netradičných nálezísk v Severnej Amerike, poklesu spotreby), preto sa tieto obdobia nedajú presne porovnávať.
Pre seriózne rozmýšľanie nad zavedením spotových cien ako súčasti ceny dlhodobých kontraktov je nutné definovať index, ktorý by bol pre obchodníkov dostatočne dôveryhodný. Európske hub-y nie sú rozvinuté do tej miery ako americký Henry hub, preto bude zavedenie indexu na základe európskych obchodných miest ešte predmetom dlhej diskusie. Najbližšie k tomu má britský NBP, pretože predstavuje najrozvinutejšie európske obchodné miesto. Podľa všetkého sa pri tvorbe indexovej ceny z hub-ov budú brať do úvahy existujúce a aspoň čiastočne likvidné obchodné miesta, pričom sa ich jednotlivým cenám dá určitá váha na výslednej cene.
Prvé lastovičky hlásiace zmenu zmluvných podmienok sa už objavili. Pod tlakom vyššie spomenutých faktorov sa vo februári 2010 dohodli spoločnosti E.ON Ruhrgas a Gazprom na úprave cenových detailov vzájomnej dlhodobej zmluvy na odber plynu. Ide o zavedenie spotovej ceny, ktorá sa má vzťahovať na malý, ale dvojciferný objem kontrahovaného plynu. Zmena je významným signálom aj pre ďalších odberateľov, že Gazprom napriek kritike je ochotný pristúpiť aj na alternatívu k indexácii na ropu. Zároveň však môžeme predpokladať, že úspešní budú len najväčší odberatelia s najväčšou váhou hlasu. Neprekvapí teda, že prvou spoločnosťou, ktorá tieto ústupky dosiahla, je práve E.ON Ruhrgas, druhý najväčší odberateľ ruského plynu v EÚ, ktorý má s Gazpromom zároveň nadštandardné vzťahy.
Dá sa predpokladať, že v rokovaniach s Gazpromom sú aj ďalšie spoločnosti snažiace sa o zavedenie spotovej ceny do existujúceho kontraktu. Najmä tie, ktoré majú v súčasnosti problémy s dlhodobými nákupnými zmluvami. A tých je v Európe viacero.
Samozrejme aj najbližšie roky budú plynárenský biznis charakterizovať najmä dlhodobé kontrakty na dodávku zemného plynu. V portfóliu spoločností však nebudú pokrývať celý dopyt, ale budú dopĺňané krátkodobými zmluvami. Pod tlakom zmeny sú aj zmluvné detaily, ktorých redefinovanie bude mať za cieľ zvýšenie flexibility reakcie na aktuálny, najmä cenový vývoj na trhu. Aby sa opätovne nestalo, že ruský plyn bude v Európe najdrahší, ako tomu je posledné skoro 2 roky. Verím, že sa zmení najmä štruktúra zmlúv, pričom klesne podiel ceny indexovanej na ropu a narastie podiel ceny spotovej alebo jej kombinácia s indexáciou na iné zastupiteľné palivo, napríklad uhlie.
K téme
