Kristián Takáč: Môj rok v slovenskej energetike

V apríli 2011 som totiž nastúpil na post štátneho tajomníka na MH SR s priamou zodpovednosťou za sekciu energetiky. Píše sa apríl 2012 a ja musím bohužiaľ skonštatovať, že napriek všetkej svojej snahe (a vďaka malosti politikov slovenskej pravice), tretí balík stále čaká na prijatie vo vláde a parlamente. A na krku máme už poslednú fázu konania zo strany Európskej Komisie. Dá sa teda obdobie apríl 2011 – apríl 2012 považovať za stratený rok? Nemyslím si.

Za ten krátky čas sa udialo veľa pozitívnych vecí. Ešte pred mojim príchodom bolo vypracovaných niekoľko národných akčných plánov (NAP), ktorými si SR splnila povinnosti vyplývajúce z európskej legislatívy. Išlo predovšetkým o NAP pre rozvoj obnoviteľných zdrojov energie (OZE) do roku 2020 z októbra 2010. Pre Slovensko ním boli stanovené národné ciele pre podiel energie z OZE spotrebovanej v doprave a v sektore výroby elektriny, tepla a chladu. Na tento dokument koncepčne nadväzovala Analýza systému podpory OZE a návrhu na jeho prehodnotenie. Analýzu treba vidieť tiež v kontexte snahy vtedajšieho vedenia MH SR o nápravu zle nastavenej podpory fotovoltaiky, ktorá vyvolenej skupinke zaručovala neskutočné zisky a ktorá by, pokiaľ by pokračovala v rovnakej podobe, rozvrátila prenosovú sústavu. Predmetná analýza navrhla ďalšie dôležité reformy.

Za najdôležitejšie považujem predovšetkým návrh preklopenia povinnosti výkupu OZE z distribučných spoločností na OKTE, ktorý je organizátorom krátkodobého trhu s elektrinou, zavedenie tzv. reverzných aukcií na výkup OZE, ale aj zníženie hraníc podpory. Ak by si nové vedenie MH SR tieto návrhy osvojilo, nepochybne by systém podpory OZE posunulo správnym smerom. Ja osobne by som v týchto reformách išiel ešte ďalej a vykúpenú energiu z OZE predával cez klasickú komoditnú burzu (ktorú by bolo na Slovensku potrebné vytvoriť aj z pohľadu nariadenia REMIT a budovania jednotného európskeho trhu s energiami). Priestor pre reformy poskytuje rozpracovaný návrh rozsiahlejšej novelizácie zákona o podpore OZE, ktorý však kvôli predčasnému ukončeniu mandátu predošlej vlády nebol posunutý do ďalšieho legislatívneho procesu.

Na problematiku OZE nadväzuje aj téma energetickej efektívnosti. Aj v tejto oblasti bol v máji 2011 prijatý akčný plán na obdobie 2011 – 2013. Dokument na jednej strane vyhodnocuje plnenie predošlého (prvého) akčného plánu, súčasne však navrhuje opatrenia zamerané predovšetkým na priemysel, budovy a verejný sektor. Navrhnuté opatrenia prispejú k úspore v objeme 8,5 PJ. Ešte dôležitejším než akčné plány však bude vývoj prebiehajúcich negociácií o smernici o energetickej efektívnosti. Ciele, ktoré Únia touto smernicou sleduje, sú ušľachtilé (zabezpečia plnenie jedného z cieľov 20-20-20), ale stav verejných financií nedovoľuje úroveň európskych ambícii naplniť. SR by preto aj naďalej mala odmietať stanovenie záväzných národných cieľov ako aj záväzok ročnej obnovy 3 % budov vo vlastníctve štátu. Finálna verzia smernice nepochybne ovplyvní Koncepciu energetickej efektívnosti SR, ale aj Energetickú politiku SR. Oba dokumenty bude MH SR musieť v tomto roku aktualizovať.

Sekcia energetiky MH SR najviac pozornosti venovala nepochybne trhu s energiami. Rok 2011 sa dá považovať za prelomový, pokiaľ ide o rozvoj konkurencie na slovenskom trhu s energiami. Dynamický vývoj mala urýchliť implementácia tretieho energetického balíčka vo forme novely Zákona o energetike a nového Zákona o regulácii v sieťových odvetviach. Nové právne predpisy mali okrem iného posilniť postavenie spotrebiteľa, zvýšiť konkurenciu na trhu cez silnejšie vlastnícke oddelenie vzťahov v rámci monopolov (SPP), ale tiež znormalizovať vzťah Rady pre reguláciu a ÚRSO.

Ani na chvíľu nepochybujem o kvalite legislatívnych návrhov MH SR. Pripravovali sa viac než rok a konzultácií bolo nespočetne veľa. Vyhlásenia bývalého šéfa hospodárskeho výboru NR SR Stanislava Janiša o „šití návrhu horúcou ihlou“ považujem skutočne len za účelové politické divadlo. Žiaľ, šanca na lepšiu a transparentnejšiu energetiku padla za obeť manipulácii (alebo pomstychtivosti?) jednej politickej strany bývalej koalície. Vláda SMER-u bude samozrejme musieť tretí balík transponovať v expresnom tempe. Veď už 28. apríla 2012 by Slovensko malo Bruselu odpovedať na otázku, ako túto európsku legislatívu implementovalo (to znamená, že už v júli môže byť meškajúce Slovensko na európskom súde na základe žaloby z Komisie).

Tempo, akým sa budú musieť nové zákony prijať, v sebe skrýva nebezpečenstvo, že z nich zmiznú podstatné veci a iné, škodlivé, zas budú doplnené. Nová vláda by ale v záujme budovania štandardného podnikateľského prostredia a vytvorenia priestoru na nižšie ceny energií mala nielen odolať tlaku rôznych záujmových skupín, tiež by mala konštruktívne angažovať ÚRSO v riešení jeho budúceho postavenia (blízkosť zastupujúceho predsedu ÚRSO k vládnucej strane dáva určitú nádej).

Domnievam sa, že práve otázka postavenia regulačného úradu je jedným z najdôležitejších bodov reformy slovenskej energetiky. Oveľa dôležitejším, než predstaviteľmi SMER-u zdôrazňovaná forma vlastníckeho oddelenia firmy eustream od SPP. Ako jedna z hlavných tranzitných krajín skutočne nemáme problém s voľnou kapacitou a prístupom tretích strán do plynovodov (načo diskriminovať ak je kapacity dosť?). A, povedzme si čestne, nemáme ani dostatok peňazí na eventuálne odkúpenie eustreamu…

Prioritou MH SR i mojou osobnou prioritou bolo spraviť niečo s neadekvátne vysokými cenami energií. Hovorím predovšetkým o cenách elektrickej energie. Ceny zemného plynu závisia v oveľa väčšej miere od vývoja na svetových trhoch. O cenách elektriny na Slovensku som mal v priebehu roka niekoľko zaujímavých debát, boli dokonca vytvorené dve pracovné skupiny. Všetky priemyselné podniky, s ktorými som diskutoval, zhodne tvrdili, že ceny energie vážne lezú do nákladov a že v dôsledku ich výšky Slovensko pomaly stráca konkurencieschopnosť, ktorú získalo vďaka relatívne nízkym nákladom na pracovnú silu. Podľa Eurostatu, vyššie ceny než Slovensko mali v EÚ už len Cyprus, Malta a Taliansko. Jediní, kto dnešné ceny elektriny považujú za primerané, sú distribučné spoločnosti a ÚRSO. Distribučné spoločnosti preto, lebo vinou zlej privatizácie a s tým súvisiacim precenením majetku išli ceny hore (precenenie vstúpilo do nákladov, ktoré ÚRSO uznalo ako oprávnené a tým pádom boli premietnuté do koncovej ceny). Regulačný úrad preto, lebo nastavil nehorázne vysoké výkupné ceny pre elektrinu z fotovoltaiky.

Situácia sa vďaka minuloročným zmenám zákona o OZE a vďaka efektívnejšiemu systému obstarávania podporných služieb SEPS-u zlepšila, ale je jasné, že bude treba ísť ďalej. V prvom rade bude potrebné riešiť situáciu veľkých a intenzívnych odberateľov energie (Slovalco, OFZ Istebné, NCHZ), ktorým podnikanie od januára 2013 ešte viac sťaží nábeh novej fázy obchodovania s emisnými povolenkami ETS III. Po hasení tohto problému potom budú musieť prísť na rad systémové riešenia, predovšetkým vo forme zlepšenia transparentnosti regulácie, zavedenia tzv. benchmarkového porovnávania nákladov distribučných spoločností a SEPS-u, ale taktiež umožnením kontroly ÚRSO nad tzv. SLA zmluvami distribučných spoločností. V zlepšovaní transparentnosti môže tiež pomôcť postupné zavádzanie tzv. inteligentných meračov (ako konkrétne má tento proces vyzerať, povie štúdia realizovateľnosti, ktorá by mala byť hotová v septembri).

S cenami energií úzko súvisí aj energetická infraštruktúra. To je posledná oblasť, kde Slovensko čakajú veľké výzvy. Možno najväčšou z nich je udržanie pozície SR ako jednej z hlavných krajín pre tranzit ruského plynu. Našim prvoradým záujmom by malo byť posilnenie ukrajinsko-ruských vzťahov na takú úroveň, aby sa vybudovanie plynovodu South Stream alebo rozšírenie plynovodu Nord Stream stalo politicky bezpredmetným. S tým úzko súvisí tiež stabilizácia pozície vlády vo veci „unbundlingu“ eustream-u alebo jeho potenciálneho predaja českej skupine EPH. Osobne sa domnievam, že EPH môže do slovenského plynárenstva priniesť čerstvý vietor, obzvlášť ak súčasní zahraniční akcionári SPP evidentne prestávajú považovať región EÚ za prioritný z komerčného hľadiska.

Pozíciu SPP môžu ďalej posilniť slovensko-maďarské plynové prepojenie (naša diplomacia musí tlačiť Maďarsko do riadnej implementácie projektu) ako aj prípadné slovensko-poľské prepojenie. Treba ustrážiť, aby oba projekty zostali na zozname prioritných projektov Európskej komisie a aby neboli predbehnuté projektom „Moravia loop“, respektíve plynovodmi Gazelle a Lanžhot-Baumgarten.

V oblasti tranzitu ropy je pre zachovanie pozície Transpetrol-u dôležité uskutočniť prepojenie Bratislava-Schwechat. MOL-om vlastnený Slovnaft sa snaží tento projekt vyšachovať z hry preferovaním konkurenčného ropovodu Adria. Treba zaistiť, aby Európska komisia nahliadala na tieto projekty minimálne rovnocenne.

Čo sa týka prenosu elektrickej energie, asi najdôležitejším projektom je slovensko-maďarské prepojenie. Rozšírenie existujúcich kapacít by odľahčilo nápor tzv. kruhových tokov pochádzajúcich z produkcie severonemeckých veterných parkov, ale po dokončení nových blokov v Mochovciach tiež umožní posilniť vývoz elektrickej energie na Balkán, kde sú ceny energie tradične vyššie než u nás. Výzvy novej vlády v oblasti energetiky sa týmto odpočtom nekončia. Existujú ďalšie, ktoré som obšírnejšie nespomínal, ale sú dôležité: včasné a riadne dobudovanie nových blokov v Mochovciach, nastavenie udržateľnej podpory baníctva, vysporiadanie sa s dôsledkami ETS III a podobne. Rámcom, určujúcim vývoj, bude na najbližšie roky ekonomická kríza, ale aj nové politiky EÚ v oblasti ochrany životného prostredia, energetickej efektívnosti a rozvoj európskeho trhu s energiami. Sú to všetko veličiny, na ktoré bude mať slovenská vláda len ohraničený dosah. V jej rukách a silách však naďalej zostávajú veci, ktorézmeniť môže. Tie najdôležitejšie som načrtol vyššie. Chce to len chcieť…

Kristián Takáč

(autor je bývalým štátnym tajomníkom MH SR)

K téme