Kijoši Kurokawa: Verejnosť má právo vedieť pravdu o Fukušime
„Zemetrasenie a tsunami z 11. marca 2011 boli prírodné katastrofy, ktoré svojím rozsahom šokovali celý svet. Aj keď následnú haváriu v jadrovej elektrárni Fukušima Daiiči vyvolala táto výnimočná udalosť, nehodu nemožno považovať za prírodnú katastrofu. Išlo o katastrofu spôsobenú človekom, ktorej sa mohlo a malo zabrániť. Rovnako ako aj jej dosah mohla zmierniť efektívnejšia reakcia zo strany zodpovedných osôb.
Ako mohlo k podobnej nehode dôjsť v Japonsku, krajine, ktorá má celosvetovú povesť vysoko strojársky i technologicky vyspelej zeme? Komisia sa domnieva, že Japonci i svetová verejnosť si zaslúžia úplnú, čestnú a otvorenú odpoveď na túto otázku. Naša správa prináša prehľad množstva pochybení a vedomej nedbanlivosti, v dôsledku ktorých nebola fukušimská elektráreň pripravená na udalosti z 11. marca. Zároveň skúma vážne nedostatky v reakcii na haváriu zo strany firmy TEPCO (prevádzkovateľ elektrárne), jadrového dozoru i japonskej vlády.
Navzdory rozsahu a podrobnosti spracovania nemôže správa – a to najmä celej globálnej verejnosti – plne popísať prístup k riešeniu problému, ktorý výrazne podporil nedbanlivosť zodpovednú za túto katastrofu. Musíme pripustiť, hoci to je bolestné, že vo Fukušime išlo o nehodu „Made in Japan“. Jej základné príčiny je nutné hľadať v zakorenených zvyklostiach japonskej kultúry: v našej poslušnosti, našej neochote spochybňovať autority, našej oddanosti zásadne „dodržiavať harmonogram“ a našej izolovanosti. Ak by bol niekto iný na mieste osoby zodpovednej za túto nehodu, výsledok by bol pravdepodobne rovnaký.
Po ropných krízach v 70-tych rokoch Japonsko zrýchlilo rozvoj jadrovej energie s cieľom viac zaistiť národnú energetickú bezpečnosť. Vláda i priemysel prijali rýchlu výstavbu jadrových elektrární ako politický cieľ, ktorý presadzovali s rovnakým odhodlaním, ktoré stálo za japonským povojnovým hospodárskym zázrakom. V dôsledku silného mandátu sa jadrová energetika stala nezastaviteľnou a odolnou voči verejnej kontrole. Dozor a reguláciu zverili do rúk rovnakej vládnej inštitúcii, ktorá bola zodpovedná aj za jej propagáciu. V dobe vzostupu japonského sebavedomia mala silný vplyv prepojená elita disponujúca obrovskými finančnými zdrojmi, ktorá hanila všetko, čo nebolo „vymyslené u nás“.
Táto ješitnosť bola posilnená kolektívnym presvedčením japonskej byrokracie, kde je hlavnou úlohou každého jednotlivého úradníka obhajovať záujmy organizácie, pre ktorú pracuje. Táto oddanosť vedie k v extrémnych prípadoch k nadradenému záujmu organizácie nad hlavnú povinnosť zaisťovať bezpečnosť občanov.
Iba pochopením tohto prístupu myslenia možno vysvetliť, ako sa mohlo stať, že sa japonský jadrový priemysel nepoučil z havárií reaktorov v Černobye a Three Mile Island, a ako sa mohli do bežnej praxe dostať ignorácia požiadaviek jadrového dozoru či zľahčovanie havárií malého rozsahu. Práve tento prístup viedol ku katastrofe jadrovej elektrárne Fukušima Daiiči.
Táto správa obsahuje ostrú kritiku jednotlivcov a inštitúcií, ale jej cieľom nie je obviňovanie. Hlavným cieľom musí byť poučenie sa z tejto katastrofy a hlboká reflexia hlavných príčin, aby sa už nikdy nezopakovali. Mnoho poučení je koncepčného typu, ale nad tými najdôležitejšími sa musí zamyslieť každý obyvateľ Japonska sám.
Následky nedbanlivosti viedli práve ku katastrofe vo Fukušime. Prístupy, ktoré nedbanlivosť podporujú, možno nájsť v celom Japonsku. S ohľadom na túto skutočnosť by mal každý z nás zvážiť svoju individuálnu zodpovednosť v demokratickej spoločnosti.
Ako prvá vyšetrovacia komisia, ktorá je zo zákona nezávislá od štátneho aparátu, veríme, že naša práca prispeje k rozvoju občianskej spoločnosti v Japonsku. Snažili sme sa predovšetkým vypracovať správu, ktorá spĺňa najprísnejšie kritériá transparentnosti. Obyvatelia Fukušimy, Japonska i svetová verejnosť si to jednoznačne zaslúžia.“
Kijoši Kurokawa je bývalý prezident japonskej vedeckej rady.
Kompletná správa v anglickom jazyku je dostupná na tejto linke.
(c) energia.sk
K téme
