Dobíjacie stanice sú pre stavebné úrady zatiaľ neznámy pojem
„Nabíjacie stanice sú pre stavebný úrad zatiaľ neznámy pojem,“ skonštatoval včera v Bratislave Michal Kožár zo spoločnosti Východoslovenská energetika. Skúsenosť z Košíc podľa neho hovorí, že úrad pred vydaním stavebného rozhodnutia požaduje od investora rôzne vyhlásenia a povolenia, pričom vlastníkom príslušného pozemku zostáva spravidla samospráva. Z pohľadu investora by bolo jednoduchšie, ak by sa stanice ohlasovali len ako drobné stavby, čo by odbúralo administratívny proces udeľovania stavebného povolenia.
Štandardizovaný spôsob, ako pristupovať k výstavbe dobíjacích staníc, nemajú zatiaľ ani pamiatkové ústavy. Pri výstavbe stanice v Košiciach nechcel tamojší ústav vydať k stanici žiadne stanovisko.
Konštruktívnejší je postoj samosprávy. Mestá sú spravidla myšlienke vytárania infraštruktúry pre elektromobilitu naklonené, či už ide o Košice ale predbežne i o ďalšie oslovené municipality. Na druhej strane však podľa Kožára prekážkou ostáva zaťažovanie výstavby rôznymi bremenami ako vyrubovanie poplatkov za prenájom prislúchajúceho parkovacieho miesta pri stanici, prenájom priestoru pre stanicu alebo vytváranie rôznych vecných bremien.
MH SR: Stavebné konanie má svoj význam
Posudzovať výstavbu dobíjacích staníc v územnom a stavebnom konaní má podľa Miroslava Jarábka z Ministerstva hospodárstva SR svoje opodstatnenie. Ako príklad uviedol, že Košice majú 22 a Bratislava 17 mestských častí, pričom by mohol vzniknúť chaos a nerovnomerné rozloženie staníc v prípade, ak by jednotlivým mestským častiam viacerí investori iba oznamovali svoje zámery. Ak by mal na starosti výstavbu iba jeden investor, dokázal by si hustotu siete plánovať, ale takáto spolupráca medzi konkurenčnými firmami bude v budúcnosti skôr nepravdepodobná, vysvetlil.
Kožár v tejto súvislosti doplnil, že vhodným príkladom rozvoja infraštruktúry pre elektromobilitu môže byť mesto Amsterdam. Samospráva vyhlásila tender na dodávku 150 verejných dobíjacích staníc, pričom v podmienkach sa hneď od začiatku uvádza i nutnosť dokázať stanicu demontovať alebo premiestniť v prípade, že si to vyžiada situácia.
Inštalácia stanice je vecou 6 – 10 hodín
Michal Kožár na príklade vybudovania prvej stanice v Košiciach vyhlásil, že rozhodujúcim faktorom bola ochota a vôľa mesta: „Mesto stanicu chcelo.“ Následne nastal problém s krajským pamiatkovým ústavom, ktorý požadoval súhlas od mesta s inštaláciou, i keď mesto nebolo vlastníkom a investorom. V tejto súvislosti by mali investori a samosprávy do budúcnosti nájsť spôsob, ako spoločne napĺňať rôzne požiadavky zákona. Po vydaní povolení košické mestské zastupiteľstvo prenajalo parkovacie miesto a tiež i miesto, kde sa nachádza stanica. To zvýšilo náklady investora, ktorý dnes platí za prenájom parkovacieho miesta, ktoré je určené pre verejnosť a firma ho pre svoje podnikanie nevyužíva.
Po vyriešení administratívnych úkonov nasledovala samotná inštalácia stanice, ktorá trvala niečo viac ako 6 hodín. Zahŕňala najmä úpravu asfaltu a opätovné doplnenie verejnej zelene, do ktorej sa počas inštalácie stanice zasiahlo. Pre jednoduchosť pripojenia k sieti sa stanica inštalovala v blízkosti elektromerového rozvádzača.
Názory odzneli v rámci Okrúhleho stola k téme e-mobilita, ktorý sa uskutočnil 31. mája 2011 v Bratislave. Organizátorom okrúhleho stola bola spoločnosť Východoslovenská energetika (VSE), záštitu prevzalo Ministerstvo hospodárstva SR.
(c) energia
K téme
