Bez regulácie by sme dokázali ponúkať elektrinu lacnejšie

Veľkoobchodná cena elektrickej energie je vždy výsledkom diania a okolností na trhu. Otázkou však je, čo všetko na tomto trhu pôsobí a ako vplýva na cenu elektriny. Ako sa teda vyvíjala cena v roku 2011 a prečo?

Cena je vždy výsledkom vzťahu medzi dopytom a ponukou, na ktorý vplývajú rôzne parametre. Na stranu ponuky voľnej elektriny, ktorá sa má na trhu objaviť, vplývala katastrofa vo Fukušime a následné odstavenie jadrových elektrární v Nemecku. Tieto faktory zdvihli cenu smerom hore. Dopyt v tom čase nebol v centre pozornosti. Záujem sa sústredil skôr na ponuku. Tým, že Nemci odstavili jadrové elektrárne, dosť znížili ponuku v krajine. Výsledkom bolo, že v priebehu leta sa exportne orientované Nemecko stalo čistým dovozcom. A tým pádom sa i cena elektriny  v Čechách a na Slovensku, ktorá je naviazaná na nemeckú, tiež menila. Vplyv Nemecka sme tak pocítili aj u nás.

Začiatkom roka 2011 sa cena pohybovala na očakávaných hodnotách, v januári a februári sme zaznamenali mierny pokles, no a nakoniec v marci, keď všetci očakávali rapídny pokles cien a čakali na uzatvorenie výhodných kontraktov, prišla vlna tsunami, ktorá zdvihla cenu elektriny v Nemecku z 52 eur na takmer 60 eur, pričom česká a slovenská cena sa pohybovala približne 2 eurá po nemeckou.

Začiatkom apríla sme dosiahli ďalší vrchol, ktorý však o niekoľko dní poklesol. No a nakoniec prišlo definitívne rozhodnutie o odstavení najstarších nemeckých jadrových elektrární. V prevádzke ich zostalo zo sedemnástich deväť. To opäť ovplyvnilo nemeckú cenu, ktorá znovu atakovala úroveň 60 EUR. Odvtedy však cena začala mierne klesať, hoci v priebehu roka stále dochádzalo k jej výkyvom.

V júni sa cena na 2 eurá priblížila k predfukušimskej úrovni. Bolo to spôsobené kolapsom ceny povoleniek CO2. Európska komisia ohlásila, že prostredníctvom Európskej investičnej banky odpredá celý objem povoleniek, ktoré sú vo fonde označovanom ako NER, kde bolo 300 mil. ton. Každý mesiac sa na trhu malo objaviť 20 mil. ton. Ďalšou významnou udalosťou bolo, že sa postupne začali objavovať detaily plánu energetickej efektívnosti. Z toho mnoho ľudí dedukovalo, že pokiaľ sa jednotlivé kroky dodržia, klesne spotreba domácností i budov o 5 až 15 percent. Samozrejme, to ovplyvnilo hlavne dopyt. Padli povolenky a výrazne padla aj elektrina.

V priebehu leta však cena mierne stúpla, pretože stále žila nádej, že sa Európska únia vyhne recesii. Momentálne už je však jasné, aký smer naberá budúcnosť Európy. Prejavuje sa tu tlak na stranu dopytu. Očakáva sa, že hospodársky rast bude minimálne spomalený, ak nie úplne zastavený, čo cez pokles dopytu tlačí cenu elektriny dolu.

V súčasnosti je cena už 2 euro pod úrovňou spred marcovej katastrofy vo Fukušime. Môžeme teda povedať, že efekt jadrovej havárie a odstavenia najstarších blokov v Nemecku je už vymazaný a cena ďalej klesá. Klesá predovšetkým pre obavy z recesie a očakávania prebytku elektriny v dôsledku poklesu dopytu po nej. Navyše v tomto prípade zohráva významnú úlohu aj prebiehajúca zima. Podľa dlhodobých predpovedí sa očakáva vo vnútrozemí Európy miernejší priebeh zimy, teda predpokladané teploty by mali byť vyššie než normálové, čo tiež tlačí  dopyt po elektrine dolu.

Cena pre rok 2012 bola dlhú dobu drahšia ako pre rok 2013 a 2014, pretože tam bolo započítané riziko z toho, ako sa Nemecko reálne vysporiada s odstavením jadrových blokov, keď naozaj príde zima.  Toto riziko v ďalších rokoch už nie je, keďže vtedy už bude jasné, ako to dopadlo. Na Slovensku a v Čechách táto „backwardácia“ trvala trochu dlhšie, ako v Nemecku, no už sa to dostáva do štandardnej situácie.

Spomínali ste emisné povolenky CO2 a záložný fond NER. V súčasnosti sa cena za tonu pohybuje na úrovni 7 EUR, čo je podľa analytikov nízka hodnota. Aby nastal požadovaný účinok emisného trhu, cena by sa mala pohybovať aspoň na úrovni  20 EUR. Akým spôsobom emisné povolenky vplývajú na obchodovanie na trhu s elektrickou energiou a ako by mohla byť s tým previazaná cena elektriny v roku 2013?

Faktom je, že emisné povolenky CO2 už sú v cene zakomponované. Zjednodušene sa dá povedať, že 50 % ceny povolenky je v cene elektriny. Je to vidieť na príklade: keď cena povolenky klesla o 4 eurá, cena elektriny klesla približne o 2 eurá. Sú tu samozrejme aj iné parametre, ale povolenky v cene zakomponované sú.

Mnohí sa pýtajú, prečo keď výrobcovia dostali povolenky zadarmo, je v cene zahrnutá aj táto položka. Odpoveď je pritom jednoduchá – ak povolenky nespotrebujete, môžete ich predať. Keď odstavíte energetické zariadenia, ušetríte na surovinách a zarobíte na povolenkách. Zariadite sa predovšetkým podľa zisku. Ak je výhodné produkovať elektrinu, tak sa vyrába, ak nie, tak sa povolenky predajú a zisk je tak či tak. Je tu chyba v systéme, pretože kde sa niečo rozdáva zadarmo, tam existuje korupcia a nejasnosti. A každý samozrejme pýta čo najviac. Zdá sa, že tento systém je prudko prezásobený voľnými povolenkami až do roku 2017. A práve preto klesli ich ceny na 7 eur.

Paradoxom je, že v roku 2010 medziročne vzrástla skutočná emisia skleníkových plynov, ale ich cena klesá. To len potvrdzuje, že niečo nie je v poriadku. Problémom je, že z povoleniek sa stala komodita ako každá iná, veľké spoločnosti s nimi obchodujú, lobujú, zarábajú a v týchto časoch to pre ne predstavuje čistý zisk. V roku 2007 dosiahla cena povolenky takmer nulovú hodnotu. Otázkou je, či tomu tak bude aj teraz. Proti tomu hovorí tzv. banking – povolenky z druhej periódy si môžem preniesť do tretej. V ďalšej fáze by ich malo byť menej, ale pokiaľ budú systémy nastavené tak ako teraz a príde recesia, neočakávam zvýšenie ich ceny. Na povolenkách sa totiž odzrkadľujú aj všetky makroekonomické ukazovatele. Povolenky sú z tohto pohľadu najcitlivejšou energetickou komoditou.

Obchodník s elektrickou energiou dnes tvrdí, že prichádza recesia a hospodársky útlm. Na druhej strane tu sú vyhlásenia politikov, že eurozónu sa podarí zachrániť a zabezpečiť dodatočným kapitálom. Kto má teda pravdu?

Pravdou je, že kríza v eurozóne trvá skutočne dlho. Začala práve vtedy, keď sa všetci domnievali, že recesia končí. Všetko začalo záchranou Grécka. Momentálne sa hovorí o dvoch možnostiach pre eurozónu: buď prísna fiškálna únia – čiže niečo ako spojené štáty európske – kde bude prím hrať Nemecko, ktoré bude diktovať ostatným krajinám, čo majú robiť a aké opatrenia majú prijať. Táto zmena by mohla nastať až vtedy, ak by došlo k zmene zmluvných základov EÚ. Otvorene sa už o tejto možnosti diskutuje. Druhou možnosťou je rozpad eurozóny, kde sa alebo každá krajina vráti k svojej mene alebo vznikne „slabé“ a „silné“ euro. Južné krajiny potom svoju menu, resp. spoločné „slabé euro“ prudko devalvujú.

Každopádne, nech je to riešenie akékoľvek, pre všetky krajiny prinesie kríza spomalenie hospodárskeho rastu. Toto je už viac menej jasné. Nemecko sa možno do recesie nedostane, ale krajiny ako Francúzsko, Španielsko či Taliansko s veľkou pravdepodobnosťou áno. Recesia znamená pokles rastu ekonomiky, inými slovami môžeme hovoriť o poklese produkcie a následne aj poklese dopytu po surovinách. Tým pádom aj o poklese dopytu po elektrine. Ak príde pokles dopytu a ponuka bude pomerne vyrovnaná, odrazí sa to na poklese cien.

Z toho sa dá dedukovať budúci vývoj ceny. Samozrejme, ak sa nezopakuje marcová havária vo Fukušime alebo nevznikne ďalší výrazný problém na strane ponuky voľných zdrojov, očakávam v priebehu budúcich dvoch rokov pokles veľkoobchodnej ceny elektriny. To, či sa prepadne až na úroveň z roku 2009, zatiaľ nie je jasné. Pre budúce dva roky by mala byť však cena na Slovensku, Čechách  i v Nemecku pod úrovňou 50 EUR/MWh. Hovoriť o vývoji ceny pre rok 2015 je zatiaľ ešte príliš skoro.

Čo bude pokles veľkoobchodnej ceny elektriny znamenať pre elektroenergetiku ako takú? Existuje názor, že ak má sektor vytvárať zdroje aj pre investície do ďalšieho rozvoja, cena  by mala byť vyššia ako 60 eur/MWh. Cenovú hladinu však odhadujete na plus-mínus 50 eur/MWh

Je pravda, že pre tých, ktorí rozmýšľajú nad investíciami, nízka cena znamená veľký škrt v  plánoch. Momentálne má možno zmysel investovať do plynových elektrární hlavne kvôli očakávanému budúcemu prebytku plynu. Či aj do uhoľných, to je na diskusiu. Všetci sú si totiž vedomí, že musí nastať zmena na trhu s emisnými povolenkami, aby tento systém motivoval k výstavbe ekologickejších zdrojov. Vyššia cena povoleniek by mohla situáciu ovplyvniť. Osobne však nepredpokladám, že k niečomu takému dôjde, pretože sa ukazuje, že elektriny je na najbližšie dva až tri roky dostatok. To naznačuje skôr nižšiu cenu. Z tohto pohľadu očakávam, že nastane pribrzdenie investičných plánov na dosť dlhé obdobie.

Čo obnoviteľné zdroje? Tie sa označujú za odvetvie, do ktorého sa investuje už dnes pomerne dosť a v budúcnosti by mal objem investícií do nich narastať

Áno, ďalším faktorom, ktorý stojí proti týmto investíciám a ktorý si ešte v takej plnej miere neuvedomujeme, je podiel obnoviteľných zdrojov na celkovej skladbe energetického mixu. Problémom je, že v súčasnosti sa produkcia z OZE stáva takou vysokou, že dokáže pokryť značnú časť spotreby dňa. Napríklad produkcia solárnych elektrární v Nemecku za slnečného počasia už sčasti nahrádza dokonca produkciu z uhoľných elektrární. To by mohlo signalizovať možnosť odstavenia niektorých uhoľných elektrární. Dokonca sa môže stať, že energia získaná z OZE začne zasahovať až do pásma jadrových elektrární, čo by mohlo spôsobiť ešte väčšie problémy. Ide o to, že je nezmysel odstaviť jadrovú elektráreň na jednu alebo dve hodiny, keď slnko zasvieti a vietor zafúka. V tom momente bude totiž elektriny v sústave veľa, ale čo s ňou? Systémový operátor bude musieť aktivovať veľké množstvo zápornej regulačnej elektriny. Výsledkom bude, že prečerpávacie vodné elektrárne budú naplno odčerpávať elektrinu zo sústavy, ktorú budú na druhom konci krajiny produkovať OZE, pretože ich dodávka nesmie byť blokovaná.

Čaká nás teda obrovská volatilita vo výrobe elektriny. Raz budeme mať obrovský prebytok OZE a hneď nato obrovský nedostatok, keď OZE nepôjdu. Už teraz sa dá v Nemecku na dennej báze pozorovať, že cena off-peaku (mimo špičky – pozn.) sa v určitých momentoch vyrovnáva na spotovom trhu cene počas peaku (špičky – pozn.), čo bolo dakedy nemysliteľné. Dokonca sa dá očakávať, že cena off-peaku by mohla byť v budúcnosti vyššia ako cena špičky.

Takže trh sa systematicky pod vplyvom OZE mení. Čoraz väčšie množstvo elektriny sa  obchoduje na spotovom trhu. Príkladom je škótska spoločnosť SSE, ktorá opúšťa predaj elektriny cez dlhodobé kontrakty a prechádza na spotový trh. Ten sa stane v budúcnosti likvidnejším a to môže zvýšiť transparentnosť ceny. Zákazníci sa potom tiež preorientujú na spotový trh. Jednoducho nebudú chcieť mať kontrakty na dlhodobej báze. V budúcnosti preto očakávam takéto systémové zmeny na trhu s elektrinou.

Pokiaľ by sa teda obchodovalo všetko na spote, ktorý bude likvidnejší ako iné obchodné platformy, nie je to riziko neprimeraných cenových výkyvov? Napríklad v lete 2010 sa takýto nečakaný a enormný výkyv stal na burze Nordpool, kedy predajcovia nadobudli pocit, že nákupcovia z Estónska sú ochotní nakupovať elektrinu za akúkoľvek cenu. Cena preto za necelé dva dni narástla 200-násobne a obchodovanie sa muselo zastaviť

Riziko tu určite je. A je oveľa väčšie, ako keď si dohodnem zmluvný odber na ročnej báze. Ak nakupujem cez dlhodobý kontrakt, mám cenu fixovanú, zatiaľ čo pri obchodovaní na spote musím počítať s volatilitou ceny. Videli sme to napríklad v minulosti aj na spote EEX, kedy sa cena vyšvihla na vyše dvetisíc a inokedy zasa padla k mínus päťsto eur za MWh.

Na druhej strane sa cena na spote tvorí výlučne na báze dopytu a ponuky. Nie sú tu žiadne špekulácie alebo dlhodobé makroekonomické alebo politické vplyvy. Cena je ovplyvnená počasím a tiež tým, aké zdroje sú k dispozícii, koľko stoja, či sú prevádzkovatelia týchto zdrojov ochotní na budúci deň ich nasadiť. Z  fundamentálneho pohľadu ide o oveľa korektnejšiu a správnejšiu cenu ako je tá v dlhodobých kontraktoch. Cezhraničné kapacity sa na spotovej báze dajú pomerne jasne nastavovať, operátori prenosových sústav vedia odhadnúť, aké fyzické toky elektriny môžu tiecť cez  hranice a tým pádom vedia aj lepšie nastaviť kapacity medzinárodných prenosov. Veľký zákazník tiež vie presnejšie, koľko elektriny spotrebuje na druhý deň, ako na druhý rok. Trh, ktorý je časovo bližšie, je oveľa korektnejší ako dlhodobý trh, pretože v tom prvom prípade hrá úlohu už iba fundament.

Nedávno sme na konferencii SPX spoločne diskutovali o vplyve obnoviteľných zdrojov na cenu elektrickej energie na spote a pri forwardovom obchodovaní. Čo sa dá o tejto kauzalite povedať a čo sa o nej povedať nedá?

Stačí si porovnať cenu medzi peakom a base-loadom (základným pásmom – pozn.) napríklad za obdobie  4 – 5 rokov dozadu. Zistíme, že ak bol voľakedy pomer týchto cien viac ako 1.4, dnes je pomer niekde medzi 1.2 až 1.3. Pomer teda klesá. Fotovoltaika, keďže pracuje cez deň, má vplyv na túto dlhodobú cenu. Base-load sa síce trochu zdražuje, ale peak na druhej strane klesá, približujú sa teda k sebe.

Veľká časť špičky v Nemecku, Čechách a na Slovensku sa vyrába z fotovoltaiky. Každý vidí, že na spote je pomer peaku a base-loadu v lete dokonca pod 1.2. Možno tu teda badať výrazný vplyv fotovoltaiky. Tak isto sa mení zloženie zdrojov, ktoré sa nasadzujú práve preto, aby sa do systému pustila fotovoltaika a vietor.

Z Bruselu sa šíri téza, že obnoviteľné zdroje môžu byť jedným z riešení súčasnej hospodárskej krízy a problémov v eurozóne. Nie je to však skôr naopak, nakoľko OZE nie sú nateraz z hľadiska investícií a teda i ceny elektriny konkurencieschopné a bez podpory nedokážu generovať akúsi pridanú hodnotu?

OZE majú v podstate v celej Európe dotované tarify, na ktoré sa zbierajú všetci odberatelia. Tento systém tu zostane zrejme dlhšiu dobu. Tým, že tarify boli štedro dotované, spôsobilo to „boom“ tohto odvetvia. Všetci dostali garantované ceny, ktoré sú zafixované na pomerne dlhú dobu, a tým pádom majú všetci investori garantovanú skorú návratnosť.

Na druhej strane, ak poklesne dopyt a ľudia a podniky budú obmedzovať svoju spotrebu, klesne aj objem finančných prostriedkov, ktoré sa musia vyzbierať na dotácie, tým pádom sa zvýšia jednotkové poplatky, aby sa vyzbieralo to, čo štát investorom garantoval. Tým, že existuje záväzne prijatý cieľ do roku 2020, ktorý každej krajine určuje úroveň produkcie z OZE, štáty budú musieť vo svojich regulačných politikách myslieť na to, aby pre OZE zabezpečili ziskovosť, ak chcú dosiahnuť tento cieľ. Objem peňazí, ktorý je pre ne potrebný, bude rásť, ale výber cez koncové faktúry odberateľov bude klesať. Riešením je teda len zvyšovanie jednotkových cien. V prípade Slovenska to je tarifa za prevádzkovanie systému (TPS). Ďalej s tým súvisia napríklad náklady na odchýlku, náklady na prekup, ktoré treba nejakým spôsobom kompenzovať. Toto všetko predražuje efekt produkcie z OZE a ukazuje sa, že systém, ako je teraz nastavený, má ďaleko k dokonalosti.

Pokiaľ by podpora OZE bola prepojená tesnejšie na spotrebu, mohli by sme hovoriť o lepšom efekte. Viem si predstaviť systém, kedy by na streche veľkého administratívneho komplexu alebo obchodného centra boli nainštalované solárne panely. V lete, keď slnko svieti veľmi intenzívne a fotovoltaika produkuje veľa špičkovej elektriny, treba súčasne ochladzovať interiér, čím sa zvyšuje odber klimatizačných jednotiek. Tým pádom sa priamo v budove môže kompenzovať zvýšená výroba z fotovoltaiky zvýšeným výkonom klimatizácie. V prípade, že slnko zájde za mrak a výroba z fotovoltaiky poklesne, výkon klimatizácii sa môže znížiť. Prirodzene by sa tak regulovala špičková dodávka z fotovoltaiky. Pri vetre to môže fungovať podobne ak budú veterné turbíny súčasťou smart-grid (inteligentných sietí – pozn.) riešení.

Ak sa nájde spôsob odstránenia neprimeraných špičiek, ktoré nemožno odstaviť, ale musia sa vpustiť do siete, tak tu možno dosiahnuť vyváženosť. V takom prípade má podpora OZE zmysel. Celé takéto zloženie zdrojov by potom umožnilo, že aj jadrové a uhoľné elektrárne, ktoré robia základné pásmo, by sa nemuseli odstavovať v čase nadprodukcie z OZE.

Prejdime od trhu k regulácii. Ako hodnotíte regulačný rámec na Slovensku? Je regulácia v elektroenergetike podľa vás nastavená dobre? Kam sa regulácia posunula za ostatné roky?

Regulácia je v súčasnosti oveľa ďalej ako bola pred niekoľkými rokmi. Vyvíja sa tu viacero vhodných opatrení, ktoré nekladú veľkú záťaž na regulované subjekty. Korešpondujú s platnými trhovými podmienkami na našom území. Možno ale povedať, že v súčasnosti je regulácia výrazne na strane odberateľa, snaží sa udržiavať ceny na určitej nižšej úrovni. Paradoxne však ceny elektriny pre domácnosti pre rok 2012 narastú, i keď elektrina na spote zlacňuje. Opakuje sa situácia z roku 2009, kedy prepukla hospodárska kríza.

Otázkou je, ako tejto situácii predísť. Faktom je, že konkurencia už aj v segmente domácnosti je pomerne silná a nie je žiadny dôvod, aby táto časť bola ďalej regulovaná. Na zrušenie regulácie je však potrebné novelizovať zákon. Novelizácia by mala prísť a mal by sa ňou zaviesť tzv. inštitút „univerzálnej služby“. Regulácia ceny komodity už nie je potrebná a regulátor by sa mal sústrediť práve na reguláciu len tých činností, ktoré sú vo svojej podstate monopolné. Tam, kde už konkurencia je, regulácia zmysel nemá.

Na príklade z iných štátov, kde je cena komodity deregulovaná, dá sa povedať, že deregulácia by znamenala pokles cien pre odberateľa?

Skôr by som povedal, že cena by sa zreálnila. Prispôsobila by sa trhovým vplyvom. Pokiaľ by bola komodita deregulovaná napríklad už od roku 2007, tak cena ročného baseloadu pre rok 2009 by bola na úrovni 70 – 75 eur/MWh, ale pre rok 2010 by sa prepadla, pretože ročný baseload obchodovaný v roku 2009 pre rok 2010 sa dotýkal hranice až 40 eur/MWh a cena pre rok 2011 bola len o málo vyššia.

Čo by to však znamenalo v praktickej rovine pre cenu pre domácnosti?

Dá sa povedať, že cena elektriny by bola trochu nižšia. O koncovej cene pre domácnosti by v deregulovanom prostredí rozhodovala stratégia nákupu. S nákupom by nebolo možné čakať na poslednú chvíľu, keďže likvidita na slovenskom trhu s elektrinou stále nie je dostatočne vysoká. Nakupovalo by sa preto priebežne počas dlhšieho obdobia. Výsledná cena komodity pre domácnosti by bola potom nižšia o 1 – 2 eurá za MWh v porovnaní s tým, za koľko ju domácnosti v skutočnosti odoberali.

Dnes regulácia hovorí, že koncová cena komodity pre domácnosti sa odvíja od aritmetického priemeru ročného  baseloadu na nemeckej burze EEX, ktorý sa dosiahne za prvý polrok roka predchádzajúceho roku dodávky. Ide však o veľmi krátke obdobie. Najmä v prvom polroku 2011 cenu zvýšili udalosti vo Fukušime a výsledok je taký, aký je. Pokiaľ by regulátor nestanovil strop na 62,8 eur za MWh, cena by bola podľa polročného priemeru vyššia o takmer 3 euro za MWh. Ak by sme však komoditu pre rok 2012 začali nakupovať už v roku 2010, do ceny komodity pre domácnosti by sme vedeli započítať nielen cenový vývoj po prvom polroku 2011, ale aj nižšie ceny v roku 2010 a v konečnom dôsledku by táto cena bola nižšia o spomínané 1 – 2 eurá za MWh. Pokiaľ bude pre rok 2013 platiť rovnaký mechanizmus výpočtu ceny, budeme tomu musieť prispôsobiť stratégiu nákupu.

Dá sa teda povedať, že regulácia vo svojej podstate zvyšuje cenovú hladinu?

Nastavený vzorec používa veľmi krátke obdobie na určenie referenčnej ceny elektriny a to je jeho nedostatok. V Česku už napríklad regulácia ceny komodity pre domácnosti nie je, platí tam iba povinnosť pravidelne zverejňovať aktuálne ceny, ktoré musia byť konečné a nesmú obsahovať žiadne skryté poplatky. Aká cena je zverejnená, za takú musí mať odberateľ možnosť nakupovať bez dodatočných úprav.

Samozrejme, ceny sú pohyblivé, nie sú fixné. Deregulácia znamená lepšiu informovanosť a porovnanie jednotlivých dodávateľov. Domácnosť si tak môže sama vybrať najvýhodnejšiu ponuku. Tento trhový princíp je reguláciou potlačený a tým pádom všetci veľkí dodávatelia musia čakať na rozhodnutie regulátora a musia čakať na mechanizmus, od ktorého sa rozhodnutie odvodí. Nemôžu sa preto vystaviť riziku, že by na 2 – 3 roky dopredu kupovali elektrinu vtedy, keď si myslia, že je vhodný čas pre nákup, lebo ceny sú nízke. Bráni im v tom to, že nevedia, aké rozhodnutie nakoniec regulátor vydá. A to sa podpisuje pod zvyšovanie ceny.

Stredoslovenská energetika ako veľký dodávateľ elektrickej energie nedávno ohlásil vstup na trh so zemným plynom. Na základe čoho sa tak SSE rozhodla?

SSE tak vyhodnotila situáciu, ktorá nastala na trhu. Tento trend prišiel z Čiech, kde mnohí alternatívni dodávatelia začali s duálnou dodávkou elektriny a zemného plynu. Existuje tu možnosť potenciálnych strát nášho existujúceho portfólia, ak by sme nedokázali odberateľom ponúknuť elektrinu aj plyn. S dodávkami začneme na budúci rok (2012 – pozn. red.) a otvoríme sa postupne širokému spektru zákazníkov s cieľom zjednodušiť im nákup energií a ponúknuť atraktívne podmienky. Všetko bude pod záštitou jedinej spoločnosti.

Čo si myslíte o regulácii v plynárenstve? Regulácia tak, ako je nastavená, znamená obchodnú príležitosť alebo nie?

V tomto segmente vidíme istú obchodnú príležitosť, ale tá sa v priebehu času mení, pretože veľká väčšina zákazníkov, hlavne domácnosti, má regulované ceny odvodené od tzv. olejového vzorca. Pri veľkých odberateľoch sa cena odvíja od ceny nemeckého hubu NCG, ktorá je najčastejšou referenciou. NCG tiež však koreluje s cenou ropy. Pokiaľ dokáže obchodník nakúpiť pod regulovanou cenou, vie svojim zákazníkom dať výhodnú ponuku a vygenerovať očakávaný zisk. A to je tá obchodná príležitosť, ktorú spomínam. Síce sa mení v čase, no pokiaľ by vstup na trh nebol výhodný, neboli by na ňom alternatívni dodávatelia zemného plynu a nevstupovali by sme naň ani my.

Na druhej strane, v súvislosti s reguláciou platí pre plyn to isté, čo som hovoril o elektrine – regulovať treba iba monopolné činnosti, kde neexistuje konkurencia… a úroveň konkurencie v plyne dobieha elektrinu.

S Jánom Pištom sa v decembri 2011 rozprával Michal Hudec. Ján Pišta pôsobí v spoločnosti Stredoslovenská energetika, a.s. ako riaditeľ sekcie „Nákup a manažment portfólia“. Ján Pišta prepis rozhovoru autorizoval. Ilustračné snímky: Archív Jána Pištu.

K téme