Zemný plyn

Prečo zemný plyn?

    Výhod zemného plynu oproti iným zdrojom energie či už na vykurovanie, výrobu elektriny alebo v upravených formách ako pohonná zmes do automobilov je niekoľko. V porovnaní s inými primárnymi palivami je jeho úprava menej nákladná a oproti obnoviteľným zdrojom energie jeho dodávka do sietí nie je závislá od klimatických podmienok. Využívanie zemného plynu môže pre jeho špecifické vlastnosti prispieť aj k ochrane životného prostredia.

    Aj napriek tomu, že zemný plyn je fosílne palivo rovnako ako uhlie alebo ropa, pri jeho spaľovaní vzniká najmenší podiel oxidu uhličitého a iných škodlivín zo všetkých druhov fosílnych palív. Pri využití vhodných technológií je možné výrazne obmedziť aj tvorbu oxidu dusíka. Plynné splodiny, ktoré ostávajú po spaľovaní zemného plynu sú bez zápachu, nejedovaté, bez dymu a sadzí.

    Zemný plyn zároveň neobsahuje také zložky ako síra, flór či chlór a ich zlúčeniny, ktoré podmieňujú vznik škodlivín. Pre vykurovanie je dôležitá najmä otázka výhrevnosti jednotlivých palív. Výhrevnosť 1 metra kubického dosahuje približne 9,51 kWh a jeho celková energetická efektívnosť je tak  90%.

    Elektrická energia sa zo zemného plynu vyrába v plynných a parných turbínach. V súčasnosti sa intenzívne podporuje najmä kogenerácia, teda výroba elektrickej energie a tepla súčasne, čím vzniká menšie množstvo emisií ako je to v prípade konvenčných elektrární. Zároveň kogeneračné jednotky môžu dosiahnuť energetickú efektívnosť až 90% azemný plyn je dnes najčastejšou komoditou ktorá sa využíva v kogeneračných jednotkách. Podľa európskej smernici o využívaní kogenerácie z roku 2004 by sa mohlo využitím kogenerácie ušetriť do roku 2020 približne 250 mil. ton CO2 emisií.

    Európska závislosť na dovoze

    Niektoré členské štáty únie si dokážu do určitej miery pokryť spotrebu zemného plynu z domácich zdrojov, ale väčšina štátov je odkázaná na dovoz zemného plynu zo zahraničia. Najväčšie zásoby zemného plynu má v Európe Nórsko, ktoré je zároveň aj dôležitým dovozcom plynu do EÚ. Európska 27 má spoločne toľko zemného plynu, ako samotné Nórsko, teda približne 2 313 mld. metrov kubických. Najväčšími zásobami disponuje Holandsko, Veľká Británia, Nemecko, Poľsko a Taliansko.

    Podľa najnovšej štatistiky Európskej asociácie zemného plynu Eurogas z roku 2008, štáty Európskej únie pokrývajú dopyt po zemnom plyne z vlastných zdrojov na úrovni 38%. Zvyšných 62% je potrebné doviezť zo zahraničia. Najvýznamnejšími dovozcami sú Rusko (23%), Nórsko (18%) a Alžírsko (9%). Ďalšími menšími importérmi zemného plynu sú africké štáty a krajiny z oblasti perzského zálivu.

    Bližší pohľad do jednotlivých krajín európskej únie by však priniesol oveľa väčšie rozdiely v tom, ktorá krajina je na koľko percent závislá na dodávkach spoza svojich hraníc. Desať členských štátov napríklad nevykazuje žiadne domáce zdroje zemného plynu, napríklad Belgicko, Fínsko, Švédsko, Portugalsko, Slovinsko či všetky tri pobaltské krajiny. Najvýraznejšie sú krajiny závislé na dodávkach zemného plynu z Ruska, čo je aj prípad Slovenska, ktoré z Ruska čerpá takmer 100% svojej spotreby zemného plynu. Podobne sú na tom aj  Fínsko,  Bulharsko, Litva, Grécko a Rakúsko.

    A závislosť na dodávkach zemného plynu bude v budúcnosti rásť konštantne s narastajúcim „hladom“ spotrebiteľov po energii. Podľa Eurogas dopyt po zemnom plyne každoročne narastá o približne 2%. Spotreba zemného plynu by mala podľa Eurogasu vzrásť z 438 mtoe v roku 2005(ekvivalent milióna ton ropy)  na 625 mtoe do roku 2030, teda o 43%. V roku 2030 tak bude podľa štatistických prognóz Eurogasu Európska únia závislá na externých dodávkach zemného plynu až na 80%, pričom 60%  z dovezeného plynu bude pochádzať z Ruska.

Odkiaľ Európa získa zemný plyn?

    Krajiny Európskej únie sú popretkávané plynovými potrubiami, ktoré pramenia najmä v Rusku a v Nórsku. Španielsko a Taliansko síce dovážajú zemný plyn popod stredozemné more z Alžírska, ale iné trasy zatiaľ neexistujú. Nestabilita súčasných energetických zdrojov (najmä v súvislosti s Ruskom a jeho sporom s Ukrajinou, ktorá je tranzitnou krajinou) európske krajiny neustále núti obzerať sa po nových zdrojoch dodávok energetických surovín pre svoj domáci trh.

    Pred začiatkom zimného obdobia sa v Európe už niekoľko rokov po sebe odohráva ten istý scenár, kedy európske krajiny tŕpnu, či sa Rusko s Ukrajinou v dostatočnom predstihu dohodnú na všetkých zmluvných podmienkach ohľadom dodávok a tranzitu zemného plynu cez ukrajinské územie do Európskej únie. Približne 80% zemného plynu ktorý Gazprom dodáva na európsky trh totiž prechádza cez Ukrajinu. Slovensko, ale aj iné krajiny najmä zo strednej a východnej Európy si ešte určite pamätajú situáciu z januára 2009, keď ruský Gazprom kvôli sporu s ukrajinskou spoločnosťou Naftohaz Ukrainy pozastavil tok zemného plynu do Európy na dva týždne.

    Budovanie alternatívnych plynovodov a hľadanie nových energetických partnerov sa preto javí ako nevyhnutný krok, pokiaľ chcú európske krajiny zabezpečiť pre spotrebiteľov stabilné dodávky zemného plynu. V súčasnosti sa v európskej únii hovorí o troch hlavných projektoch pre posilnenie a diverzifikáciu dodávok zemného plynu; Južný tok, Severný tok a Nabucco.

    Plynovod Severný tok má vytvoriť prepojenie medzi Ruskom a Nemeckom, pričom povedie popod Severné more, čím obíde Ukrajinu. Zemný plyn potečie z ruského mesta Vybrog do Greifswaldu v Nemecku, cestou prekoná 1224 kilometrov a do Európy by malo ročne doraziť približne 55 miliárd kubických metrov plynu ktoré zásobia 25 miliónov domácností. 9. apríla 2010 sa oficiálne začalo s výstavbou prvého potrubia Severného toku a do prevádzky by malo byť uvedené v roku 2011, druhé do roku 2012.

    Južný tok je ďalším plynovodom, ktorý zabezpečí dodávky plynu do Európy bez toho, aby prešiel ukrajinským územím. Čo však plynovod nezabezpečí, je zníženie závislosti Európy od Ruska keďže aj tento plynovod začína v ruskom meste Beregovaya, odtiaľ poputuje popod Čierne more do Bulharska a ďalej do Talianska a Rakúska. Z týchto energetických hubov potečie ďalej do európskych sietí. Ak pôjde všetko podľa plánu, prvý plyn by mal do Rakúska a Talianska doraziť v roku 2015. Ročná kapacita plynovodu je odhadovaná na 63 mld. kubických metrov.

    Projekt ktorý by Európskej únii zabezpečil nielen obídenie ukrajinského územia, ale zároveň aj znížiť závislosť na ruskom plyne je Nabucco. Ak by sa plynovod Nabucco postavil, do Európy by mohol cez Turecko tiecť plyn z kaspického regiónu a blízkeho východu. Hlavnými zásobovateľmi má byť Azerbajdžan, Turkmenistan, Irak a Egypt. Výstavba plynovodu Nabucco sa v marci 2010 odložila o 4 roky a tak namiesto dokončenia v roku 2014 s Nabuccom môže únia počítať až v roku 2018. Plynovod bude dlhý 3 300 kilometrov a ročne zásobí úniu 31 mld. kubickými metrami plynu.

Liberalizácia európskeho trhu so zemným plynom

    Liberalizácia európskeho trhu s plynom sa začala pred desiatimi rokmi a ešte stále pokračuje. V júli v roku 2004 dostali spotrebitelia z malých firiem možnosť zvoliť si svojho dodávateľa a táto možnosť v bola v júli 2007 rozšírená na všetkých spotrebiteľov. Zároveň sa zvýšila aj transparentnosť podmienok v zmluvách a spotrebitelia sú chránení pred zavádzajúcimi praktikami a dezinformáciami.

    Predošlé vlny liberalizácie trhu s plynom a elektrinou síce priniesli legislatívne zmeny a spotrebitelia si mohli voľne vybrať svojho dodávateľa, no v praxi sa preukázalo, že iba veľmi malé percento skutočne spravilo nejaké zmeny a spotrebiteľom stále chýba reálna možnosť výberu. 19. septembra 2007 európska komisia predložila už v poradí tretí liberalizačný balík pre európsky trh s elektrinou a zemným plynom. Po zdĺhavom procese odsúhlasovania bol balík prijatý 25. júna 2009.  

    Návrh na vytvorenie tretieho liberalizačného balíku pre energetický sektor prišiel aj po tom, ako komisia po zistila, že viaceré spoločnosti, ktoré sa uchádzali o miesto na trhu nedostali možnosť prístupu k plynovodom a elektrickým sieťam alebo k zásobárňam plynu. 

    Čo priniesla tretia vlna liberalizácie pre EÚ?

    S cieľom vytvoriť integrovaný európsky trh so zemným plynom je nutné zabezpečiť voľný a rovnaký prístup k distribučnej a prepravnej infraštruktúre. Vlastnícke oddelenie vertikálne integrovaných energetických spoločností tak považovala komisia za prioritné, pokiaľ sa majú trhy otvoriť. Jedným z hlavných bodov tretieho balíčka bolo vytvorenie modelov na oddelenie vlastníctva. Znamená to, že dodávateľ zemného plynu nebude môcť vlastniť aj prenosové sústavy a tým sa zabezpečí väčšia konkurencieschopnosť. Komisia predložila pre členské štáty tri modely.

    Prvá a najradikálnejšia možnosť je úplné oddelenie vlastníctva. Veľké energetické spoločnosti podľa tohto modelu majú odpredať svoje prenosové siete a tým by vznikli samostatní prevádzkovatelia prenosovej sústavy, pričom by žiadne spoločnosti, ktoré vlastnia výrobné alebo dodávateľské aktíva nemali mať väčšinový podiel. Toto je príklad takzvaného ownership unbundling a na Slovensku funguje v prípade elektrických sietí. Zároveň však komisia predstavila aj dve alternatívy, ktoré ponechávajú energetickým spoločnostiam vlastníctvo distribúcie, výroby a prenosovej sústavy.

    Prvou alternatívou je, že veľké firmy si môžu ponechať vlastníctvo plynovodov a uskladňovacích jednotiek, ale zároveň musia svoje prevádzkovanie prenosovej sústavy preniesť na „nezávislého prevádzkovateľa siete”, ktorý sa vytvorí v každom členskom štáte.

    Krajiny sa taktiež mohli rozhodnúť pre druhú alternatívu a to, že monopoly ako E.On alebo RWE či Gaz de France, či slovenský SPP, a.s. môžu naďalej vlastniť všetky svoje aktíva, no pod podmienkou, že budú podliehať vonkajšej kontrole nezávislého prevádzkovateľa prenosovej sústavy (ITO). Dodávka a prenos energie budú pod dohľadom ITO a budú fungovať nezávisle od seba. Za túto alternatívu silno lobovali aj zástupcovia Slovenska.

    Tretí liberalizačný balík obsahoval okrem predstavenia troch modelov aj klauzulu o tretích krajinách a podmienkach pod ktorými môžu vstúpiť a fungovať na európskom trhu, ustanovenia o rovnakých podmienkach hospodárskej súťaže, vytvorenie účinnejších vnútroštátnych regulačných orgánov, posilnenie spotrebiteľských práv a opatrenia na zlepšenie regionálnej spolupráce, najmä v prípade  krízy. Zároveň bolo schválené vytvorenie Agentúry pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky a Európska sieť prevádzkovateľov prenosových sústav pre plyn.

Liberalizácia v slovenskej praxi

    Tak ako v celej únii, aj slovenskí spotrebitelia majú od júla 2007 možnosť vybrať si svojho dodávateľa zemného plynu. Podľa správy o fungovaní trhu s plynom v SR, ktorú zverejnil Úrad pre reguláciu sieťových odvetví pre rok 2008 však ani v roku 2008 tak ako ani v roku 2007 na slovenskom trhu nefungovala hospodárska súťaž. Do konca roka 2008 podľa ÚRSO ani jeden odoberateľ neodoberal zemný plyn od iného dodávateľa ako SPP, a.s. SPP má na Slovensku 82% trhový podiel a je výlučným dodávateľom pre domácnosti.

    Dominantným dodávateľom plynu na Slovensku je stále SPP a to aj po tom ako 1. júla 2006 vyčlenila prepravné a distribučné činnosti do dvoch dcérskych firiem Eustream, a.s. a SPP – distribúcia, a.s. Na Slovensku pôsobilo ku koncu roka 2008 aj 41 lokálnych dodávateľov a distribútorov plynu, ktorí pôsobia len na častiach vymedzeného územia. Avšak všetci držitelia povoleniek na dodávku plynu v konečnom dôsledku nakupovali zemný plyn od SPP, a.s., takže reálna konkurencia na trhu neexistovala.

    V súčasnosti však svoju pozíciu na trhu so zemným plynom posilňuje spoločnosť RWE Gas Slovensko, ktorá je na trhu od roku 2008. V roku 2010 podľa konateľa spoločnosti Miroslava Kulla má firma na slovenskom trhu v oblasti veľkých odoberateľov podiel 25%, pričom v roku 2009 to bolo približne 6%. Ak by sa do kalkulácie brali všetky segmenty (okrem domácností) v priebehu posledných dvoch rokov RWE Gas získala podiel 15% a odoberateľov láka najmä nižšími cenami za plyn. S dodávaním plynu pre domácnosti zatiaľ RWE Gas nepočíta a za najväčšiu bariéru považujú reguláciu cien.

LNG v tankeroch namiesto plynovodov

    Vzhľadom na to, že výstavba nových plynovodov je nielen nákladná, ale predchádza aj mnohým často krát komplikovaným dohodám a sporom medzi zainteresovanými stranami sa objavuje ďalšia zaujímavá alternatíva. A to tekutý zemný plyn (LNG; liquified natural gas). Intenzívnejšie využívanie LNG môže zohrať veľmi dôležitú úlohu aj na európskom trhu.

    LNG na rozdiel od tradičného zemnému plynu ponúka jednu veľkú komparatívnu výhodu a to je jeho možnosť transportu v tankeroch po moriach aj na veľké vzdialenosti, čím sa otvára priestor pre vytvorenie globálneho trhu so zemným plynom. Eurogas odhaduje, že európske kapacity na splyňovanie a skvapalňovanie zemného plynu majú v roku 2010 dosiahnuť 142 mtoe ročne a v dlhodobom hľadisku by mohol LNG predstavovať až 25% celkových európskych dodávok plynu.

    Ak by sa však mal LNG podieľať na európskom trhu výraznejším podielom a prispieť tak k zníženiu závislosti európskych krajín na Rusku, je nevyhnutné vybudovať sieť LNG terminálov v ktorých sa skvapalnený zemný plyn opäť splynuje.

    V súčasnosti sa v Európe nachádza 14 (vrátane Turecka) takýchto staníc napríklad vo Veľkej Británii, Francúzsku, Belgicku, Španielsku, Portugalsku, Taliansku a v Grécku. Najväčšia stanica na splynovanie LNG bola uvedená  do prevádzky v roku 2009 vo Walese. LNG stanica ročne zásobí britské plynovody 21 mld. kubickými metrami plynu. Ďalšie stanice by postupne mali vyrásť v Írsku, Poľsku, Holandsku, ale aj v už spomenutých krajinách.

    Problémom na ktorý LNG naráža, je otázka financií. Náklady spojené s prepravou, uskladňovaním a premenou plynu na LNG a späť na plyn sú výrazne vyššie ako v prípade transportu plynu v plynovodoch. Ak by chcela Európska únia dosiahnuť prognózy Eurogasu, členské štáty budú musieť nájsť približne 221 mld. eur na rozvoj priemyslu so skvapalneným zemným plynom.  

Alternatívne palivo pre vozidlá: CNG

    Aj dopravný sektor intenzívne hľadá nové možnosti pre pohon automobilov, čím sa snaží prispievať nielen k zvyšovaniu kvality pohonných hmôt, ale aj k znižovaniu škodlivých emisií a ochranu životného prostredia. Možností na dnešnom trhu je hneď niekoľko napríklad biopalivá, vodík ale aj zemný plyn.

    Zemný plyn ako pohonná látka sa do motorov používa vo forme CNG, teda compressed natural gas, čo je zemný plyn stlačený kompresorom plniacej stanice. CNG pre automobilový priemysel so sebou prináša množstvo výhod, ale má aj svoje nevýhody. Výhody CNG oproti tradičným fosílnym palivám akými sú benzín alebo nafta spočívajú najmä v jeho ekologickejším vlastnostiam, ekonomickej výhode a bezpečnosti.

    CNG produkuje oveľa menej plynných emisií ako benzín alebo nafta, pretože zatiaľ čo benzín a nafta sú zmesou rôznych zložitých uhľovodíkov, zemný plyn je jedným z najjednoduchších uhľovodíkov. CNG automobily produkujú aj menej emisií pevných častíc (sadze), CO2, a takmer žiadne emisie oxidov síry. CNG takmer vôbec nedymí a nezapácha. Tým, že sa CNG transportuje v plynovodoch sa znižuje aj riziko kontaminácie pôdy a vody, ako je to v prípade benzínu alebo nafty.

    Úspora nákladov pri využívaní CNG oproti tradičným palivám je rôzna. V porovnaní s benzínom je možné ušetriť približne 30 – 50%, pri nafte sa tieto hodnoty pohybujú v rozmedzí 20 – 30%. Napríklad na začiatku roka 2010 stál 1 m3 plynu približne 0,66 eura, zatiaľ¾ čo zodpovedajúce 1 l benzínu o viac ako 0.36 eura viac. Šoféri sa nemusia obávať, že im palivo niekto ukradne, keďže CNG nie je tekuté, dokonca ľahší ako vzduch a pri úniku rýchlo stúpa nahor.

    CNG má však aj svoje nevýhody, ktoré v súčasnosti stoja v ceste jeho širšiemu využívaniu na automobilovom trhu. Problémom pre vodičov je nerozvinutá sieť plniacich staníc. Napríklad na Slovensku je v súčasnosti len 6 staníc. Tento počet by sa mal navýšiť v budúcnosti na 100 staníc. Aj napriek tomu, že využívanie CNG je z dlhodobého hľadiska ekonomicky výhodné, prvotná investícia na prestavbu motora je finančne náročná a preto môže mnohých motoristov odlákať.

    V porovnaní s vozidlami na benzín alebo naftu majú vozidlá na CNG aj kratší dojazd. Na jednu štandardnú nádrž CNG je zvyčajne len asi 200-250 km. Tento nedostatok nemajú vozidlá s dvojpalivovým systémom, kde sa dojazd CNG len pripisuje k dojazdu na benzín; výhoda CNG sa tým však relativizuje. Taktiež nové vozidlá priamo stavané na CNG môžu mať dojazd podstatne dlhší, aj cez 500 km

    Na slovenských cestách sa v týchto dňoch pohybuje okolo 600 vozidiel na CNG a takmer polovicu z nich tvoria autobusy. Najviac autobusov na CNG jazdí v Bratislave a ich počet by mal dosiahnuť v roku 2010  300, čo je 75% z celého vozidlového parku.  CNG autobusy využíva aj mesto Košice,  Michalovce, Trnava alebo Nitra. Po celej Európe jazdí na zemný plyn približne 1,1 milióna vozidiel a k dispozícii je 3300 plniacich staníc. Zemný plyn ako pohonné palivo sa pre svoje vlastnosti výraznou mierou podpíše aj pod cieľ Európskej únie nahradiť 10% konvenčných palív do roku 2020 za alternatívne palivá, kde zemný plyn spolu s biopalivami, alebo vodíkovými článkami patrí.

Zemný plyn v slovenských podmienkach

Takmer 98% celkovej spotreby zemného plynu na Slovensku získava krajina z importu. Dlhodobú zmluvu o dodávkach má Slovensko podpísanú medzi spoločnosťou Slovenský plynárenský priemysel, a.s. a ruskou spoločnosťou Gazprom Export. Aktuálna dohoda bola podpísaná v novembri 2008 a platí na dobu 20 rokov. Do roku 2028 by mal Gazprom Slovensku dodať až 1 bilión m3 plynu, čo je najväčší dohodnutý objem v rámci EÚ. Spotreba zemného plynu dosiahla v roku 2008 5,9 miliárd metrov kubických, pričom domácnosti spotrebovali o 6,5% viac plynu ako za rok 2007.

V júni 2009 SPP podpísala z hľadiska diverzifikácie dodávok plynu dôležitú dlhodobú zmluvu s nemeckou spoločnosťou E.ON Ruhrgas. Podľa zmluvy platnej na 10 rokov Ruhrgas dodá Slovensku 500 mil. m3 zemného plynu ročne. V júli 2009 SPP podpísalo s Ruhrgas aj druhý kontrakt na ďalších 350 mil. m3 plynu ročne. V októbri 2009 SPP podpísalo aj druhú zmluvu, tento krát so spoločnosťou GDF SUEZ. Zmluva o dodávkach zemného plynu je platná na nasledujúcich 5 rokov a GDF SUEZ dodá SPP do 500 mil. m3 zemného plynu ročne. V prípade, že Gazprom obmedzí alebo zruší dodávky plynu na Slovensko, spoločnosť Verbundnetz Gas (VNG) podľa zmluvy z roku 2009 dodá SPP do 30 mil m3 zemného plynu.

V rámci diverzifikácie prepravných trás sa môže Slovensko uchádzať o čerpanie finančnej pomoci z programu EEPR  (European Energy Programme for Recovery) pre tri projekty; prepojenie Slovensko – Maďarsko (Veľký Krtíš – Vecsés), prepojenie Slovensko – Poľsko a dobudovanie infraštruktúry reverzného toku, ktorý sa využíva v prípade krátkodobého prerušenia dodávok plynu. Plynové prepojenie medzi Slovenskom a Maďarskom by malo byť vybudované do roku 2013 a cez 155 km dlhý plynovod prepraviť ročne približne 5 mld. m3 plynu v oboch smeroch. Plynovod by na slovenskom území mal vybudovať a prevádzkovať spoločnosť Eustream a maďarská spoločnosť FGSZ.

Pripravenosť na krízu

Prepravná sieť plynovodov na Slovensku má 2 270 kilometrov a 4 kompresorové stanice a celá sústava je vzájomne prepojená so sústavami v Ukrajine, Česku a Rakúsku. Jediným prevádzkovateľom prepravnej siete na Slovensku je spoločnosť Eustream, a.s. Cez slovenské plynovody môže ročne pretiecť viac než 90 mld. metrov kubických plynu. V rámci zabezpečenia dostatočných dodávok zemného plynu, najmä v čase možnej plynovej krízy má každá krajina vybudované podzemné zásobníky. Celková kapacita 5 zásobníkov na Slovensku je 2,77 mld. m3 (čo je takmer polovica z celkovej ročnej spotreby zemného plynu na Slovensku) a prevádzkujú ich spoločnosti NAFTA a.s., Gbely a POZAGAS a.s., Malacky.

Práve dostatočné naplnenie zásobníkov zaistilo aj v čase plynovej krízy v januári 2009 dodávky zemného plynu na Slovensku. V čase krízy bolo v zásobníkoch približne 1,9 mld. m3 plynu a denná spotreba bola na úrovni približne 30 mil. m3. Ale aj naplnené zásobníky museli čeliť niekoľkým problémom. Napríklad výstupy zo zásobníkov idú prevažne do distribučnej a nie prepravnej siete, preto bolo zložité nimi zásobovať východné Slovensko.

Zároveň plynárenská infraštruktúra nebola pripravená na to, aby distribučná sieť odobrala plný výkon zásobníkov. V tejto situácii sa uskutočnil reverzný tok plynu v smere zo západu na východ z českej plynovodnej sústavy na Slovensko. Ďalším závažným problémom v čase krízy bol aj fakt, že v čase vyhlásenia núdze bol zemný plyn zo zásobníkov dodávaný mimo územia SR, pretože prevádzkovatelia si museli plniť svoje zmluvné záväzky voči odoberateľom zo zahraničia.

V tejto súvislosti slovenská vláda prijala návrh na zmenu zákona o energetike, zákona o regulácii v sieťových odvetviach aj banského zákona. Podľa nových zákonov sa napríklad skladovacia kapacita v slovenských zásobníkoch sa bude môcť prenajímať len po súhlase MH SR a počas vyhlásenia stavu núdze bude môcť ministerstvo hospodárstva zabrániť tomu, aby sa plyn zo slovenských zásobníkov vyvážal do cudziny.

Pozície

Podľa výročnej správy americkej spoločnosti ExxonMobil o energetickom výhľade do roku 2003 sa „zemný plyn stane najrýchlejšie sa rozširujúcim fosílnym palivom pretože produkuje menej znečisťujúcich látok počas spaľovania pri výrobe elektriny alebo tepla. Do roku 2003 vzrastie globálny dopyt po zemnom plyne o viac než 55% v porovnaní s rokom 2005. Ak sa cena za jednu tonu CO2 udrží na hodnote $30, zemný plyn sa stane ekonomicky najvýhodnejšou alternatívou pre novo vybudované elektrárne.“

Dôležitým faktorom pre narastajúcu popularitu zemného plynu je podľa Iana Cronshawa z divízie pre energetickú diverzifikáciu v Medzinárodnej energetickej agentúre (MEA) budú aj vysoké ceny uhlíkových emisií. Ceny emisií podľa neho vytvárajú pre plynové elektrárne konkurenčnú výhodu. Zároveň však upozornil aj na premenlivosť cien povoleniek a tým aj potrebu hľadať iné záruky a výhody pre využívanie zemného plynu.

Energetický inštitút v správe z roku 2009 s názvom „Liquefied Natural Gas for Europe – Some important Issues for Consideration“ konštatuje, že LNG sa už dnes podieľa 15% na celkovom dovoze zemného plynu do EÚ. Pre Úniu bude mimoriadne dôležitý vývoj Fóra krajín vyvážajúcich zemný plyn (GECF) nakoľko tie kontrolujú približne 85% svetových dodávok LNG. V intenzívnejšom rozvoji LNG však aj naďalej budú stáť finančná a technická náročnosť LNG projektov. Problémom LNG aj napriek jeho vysokej kvalite je jeho vysoká energetická náročnosť pri výrobe a taktiež vyšší podiel emisií skleníkových plynov ktoré počas produkcii vznikajú.

Počas stretnutia zástupcov plynárenských spoločností v Bruseli sa zúčastnení zhodli, že „najväčším problémom je chýbajúce prepojenie medzi plynovodmi jednotlivých krajín.“ „Aj napriek tomu, že Únia už prijala v poradí tretí liberalizačný balík energetiky, plynárenský priemysel má ešte stále skôr národný ako medzinárodný charakter“, uviedol Marcel Kramer, výkonný riaditeľ holandského Gasunie. Aj podľa Philipa Lowe, generálneho riaditeľa DG pre energetiku je dôležité pre správne fungovanie trhu „nielen dostačujúca kapacita energetických spoločností, ktoré si zdravo konkurujú, ale nevyhnutné sú aj fyzické prepojenia infraštruktúr.“

Výkonný riaditeľ talianskeho energetického koncernu Eni SpA, Paolo Scaroni sa v marci 2010 vyhlásil za spoluprácu medzi plynovodmi Južný tok a Nabucco. „Ak by sa všetci partneri rozhodli spojiť dva plynovody na spoločnej časti trasy, ušetrili by sa investície, prevádzkové náklady a zvýšila by sa celková návratnosť.“ Proti Scaroniho návrhu sa však vyjadril ruský minister pre energetiku aj viacerí európski predstavitelia projektu Nabucco.

Naopak Rusko, Ukrajina aj Európska únia zvažujú možnosť spravovania a modernizovania ukrajinských plynovodov na trojstrannej úrovni. Ruský veľvyslanec pri EÚ Vladimír Chizchov vyhlásil, že „Rusko je po celý čas naklonené v prospech takejto spolupráce“. Podľa Chizchova je dôležité aby sa veľké energetické projekty riešili so zapojením všetkých strán. Za trojstranný prístup sa vyhlásil aj ukrajinský predseda vlády Mykola Azarov. Podľa stanoviska Európskej komisie je si „komisia

Vedomá nového dôrazu na takúto myšlienku – aj pokiaľ ide o Ukrajinu. Jasne je to téma, v  ktorej musí rozhodnúť Ukrajina.“

K téme